Traja vyšší rehoľní predstavení (provinciáli) sa tento týždeň stretli v Michalovciach v hot spote, do ktorého prichádzajú ľudia, ktorí utekajú pred vojnou na Ukrajine. V duchovnej službe i praktickej pomoci sú v hot spote predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) – piarista Juraj Ďurnek, kapucín Norbert Pšenčík a sestra mariánka Timotea Šebeňová. Tieto služby tam vykonáva okrem nich množstvo ďalších rehoľníkov.
„Rehoľníci okrem toho, že slúžia na hraniciach, poskytujú už v tejto chvíli asi 350 miest vo svojich domoch pre utečencov a ešte raz takú veľkú kapacitu majú pripravenú. Mnohé rehoľné školy otvorili svoje brány pre ukrajinské deti. A po celom Slovensku rehoľníci organizujú materiálne zbierky, ktoré sú posielané na Ukrajinu,“ zhrnul službu slovenských zasvätených v tomto mimoriadnom čase páter Juraj Ďurnek, SchP. Ako dobrovoľníci pomáhajú zasvätení aj ako tlmočníci, psychologická pomoc, zdravotníci alebo ako duchovná pomoc.
Menovaní provinciálni predstavení nie sú jediní predstavení, ktorí sa zapojili do služby na hraniciach. Už niekoľko dní po vypuknutí vojny tam bola pomôcť gréckokatolícka sestra Emanuela Rindošová z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a pred niekoľkými týždňami tam so svojou provinciálnou predstavenou sestrou Monikou Skalovou boli aj direktorky komunít saleziánok.
Predseda KVRPS doplnil aj konkrétne informácie pre tých, ktorí chcú prísť poslúžiť: „Aj keď v týchto dňoch nápor utečencov už nie je taký veľký, pomoc na hraniciach je neustále potrebná. Dobrovoľníci sú unavení a mnohí sa museli vrátiť naspäť do práce. Preto štát ponúka platené pozície pri organizovaní transportu, ubytovania, služby pri stravovaní pre tých, ktorí prídu vypomáhať aspoň na dva týždne.“
Svoju skúsenosť s pomocou ľuďom utekajúcim pred vojnou z Ukrajiny zažila aj sr. Beáta Brajerová, ktorá pôsobí v Levoči.
„Moja spolusestra sa po začatí vojnového konfliktu rozhodla ísť slúžiť na ukrajinskú hranicu ako dobrovoľníčka a prekladateľka. Ju i všetkých dobrovoľníkov a utečencov z Ukrajiny som podporovala modlitbou z miesta môjho pôsobenia – z Levoče. Po jej návrate som nemala čas sa s ňou rozprávať, ale počas cesty do baziliky na večernú svätú omšu, som dostala vnuknutie ísť na hranicu.
Pár dní komunikácie s mladou Irou a malou Veronikou z Ukrajiny, ktoré našli útočisko u nás, mi pomohlo oprášiť zabudnutú ukrajinčinu z čias, keď som niekoľko rokov pôsobila na Ukrajine. Uvedomila som si, že ľudia, s ktorými som zdieľala toľko rokov krásnu Ukrajinu, z nej teraz musia utekať. Sú to mnohí známi i neznámi, všetci – Božie deti, ktoré šťastne žili a milujú svoju rodnú vlasť. Podmienka, ktorú som dala Ježišovi, bola veľmi opovážlivá: „Ak príde pán dekan Peter spovedať, bude to znak, že mám ísť.“
Všetko potom prebehlo už len telefonicky a bez problémov. Dekan ma uvoľnil na dva týždne, zo školy tiež. Provinciálna predstavená bola vďačná za moju ochotu ísť slúžiť a miestna predstavená, bola veľmi rada mojej otvorenosti. Takýmto veciam v živote hovorím, že ide o Božie veci, Božiu vôľu, keď to ide takto bez jediného… prečo?,“ začína svoje rozprávanie sr. Beáta.
Z Levoče sa presunula cez Humenné a Sninu na hraničný prechod v Ubli. Tu našla sr. Magdalénu, OSF, ktorá sa „láskavo prihovárala utečencom,“ spomína ďalej sr. Beáta. Pridala sa k ďalším rehoľníčkam, ktoré tu prišli slúžiť. „V prvý deň som nevedela ako budem pomáhať. S Božou pomocou som však chcela byť blízko tým, ktorí to potrebujú. Svoju službu pre utečencov som vnímala ako službu samému Ježišovi s Jozefom a Máriou, ktorí tiež museli utekať. Nie pred vojnou, ale pred stratou života. Počas tých dní na hraničnom prechode som stretla veľa smutných, unavených a duchovne zranených ľudí. Čakali slovo povzbudenia, niekedy pomoci, dodanie istoty. Mala som len prázdne ruky a bojazlivé srdce.
Na svätej omši som si veľmi jasne uvedomila, že bez Boha nič nezmôžem, preto som ho prosila o pomoc. Nastal pokoj. Pán ma nenechal samotnú. Odvtedy som každý deň pri modlitbe Otče náš, v svojich prázdnych dlaniach ponúkala Ježišovi tých, s ktorými sa v ten deň stretnem. Všetkých utečencov, plačúcich i psychicky nevládnych, chorých po láske, istote, pokoji a radosti zo života. A nebolo ich málo,“ pokračovala sr. Beáta.
Denne riešila milión otázok „ako“.„Ako utíšiť plač matky, ktorá prišla pred týždňom o syna a pýta sa prečo? Ako potešiť ženu, ktorá ide sama, nevie prečo? No poslal ju manžel a dvaja synovia, že budú spokojnejší, keď ona bude v bezpečí… Ako posilniť „novodobú Noemi s dvoma nevestami“? Ako povzbudiť matku, ktorá uteká v strese pred bombardovaním s dvoma malými deťmi, s jednou taškou a nevie kam? Ako ostať ticho a so suchým okom, keď žena-matka s tromi deťmi prosí o krátke objatie, lebo už nevládze? Prežili tri nálety rakiet v Charkove, jeden nálet počas cesty pri Kyjeve a ešte jeden v Ľvove. Ako pri rozlúčke netúžiť objať a utrieť slzy všetkým v autobuse, ktorý smeruje do Nemecka? Je tam 27 ukrajincov, ktorých čakajú ich blízky, lebo ich chcú mať pri sebe, v bezpečí. Sú to poväčšine starší ľudia, sú tam aj traja invalidi na vozíčkoch, niekoľko starších o barlách, je tam dieťa „slniečko“ – inak obdarený. Všetko ťažké postihnutia, ktorí sú zo Záporožia, Charkova, Kyjeva,“ vymenúva.
Spomína tiež na dohodnutý ukrajinský autobus, ktorý priviezol ľudí utekajúcich z Ukrajiny po 2000 kilometrovej ceste. „Unikali pred bombardovaním, minuli ich rakety, mali problémy s prenocovaním. Vedeli sme o nich, že sú na ceste. Bola to pre nich veľmi ťažká cesta, trvala osem dní, no už je dobre. V noci si oddýchli, dostali požehnanie a už len popriať požehnanú cestu k svojím, ktorí ich veľmi majú radi a urobili všetko, možno nadľudské úsilie, aby ich dostali do bezpečia, k svojím rodinám. Pýtala som sa, ako ostať v tomto momente ticho a nekričať v modlitbe: „Bože, prosím, zastav ruky zla.“Niet slov. Len veľký bôľ v srdci a tichá modlitba na perách,“ hovorí sr. Beáta.
„Všetci majú jedno spoločné: chcú sa čím skôr vrátiť k svojím milovaným. Vrátiť sa do svojej milovanej vlasti. Sú to statoční ľudia, väčšinou milujúce ženy a deti, ktoré museli opustiť svojich manželov, aby zachránili aspoň deti – budúcnosť Ukrajiny,“ dodáva.
Počas služby na hranici denne prednášala modlitby aj za všetkých, ktorí ich podporovali modlitbami, zásobovali ich a privážali im potravinové zbierky z farností, bez ktorých by nemohli pomáhať. Modlila sa za dobrovoľníkov, ktorí slúžili na samotnej hranici, s ktorými sa denne stretávala. „Boli to do krajnosti obetaví ľudia rôznych organizácií, združení, spoločenstiev,“ uvádza. „Mnohokrát pracovali v čase svojich dovoleniek, náhradného voľna, lekári prichádzali po odslúžení služieb. Dobrovoľníci rôzneho veku, povolania, študenti i dôchodcovia, od Sniny po Bratislavu, od Oravy po Lučenec. V spoločných rozhovoroch sme neriešili politiku, vojnu, Putina. Áno, zlo je stále zlo. No dobro – víťazí nad zlom. Všetci dobrovoľníci si toho boli vedomí, preto boli ochotní slúžiť druhým a rozdávať radosť, ak to bolo len trochu možné. Byť blízko trpiacemu človekovi, bez rozdielu stavu, farby pleti, náboženstva,….. Všetci mali jedno spoločné: Byť ľudsky blízko a pomôcť, ako sa len dá. Vypočuť tichý vzlyk i trpkú históriu. Všetci dobrovoľníci ťahajú za jedno lano. Tým lanom je láska k blížnemu. Láska a záujem o blížneho. V srdciach mnohých je aj viera a istota, že Boh je nad všetkým a dobro stále zvíťazí. Nech Boh žehná všetkým, ktorým nie je ľahostajné utrpenie druhých,“ dodáva pre TK KBS sr. Beáta Brajerová.
Slovenská provincia Congregatio Jesu má v Kyjeve dve členky. Sú to rodené Ukrajinky sr. Anastasia a sr. Katarína. Ďakujú „za každú modlitbu, ktorou ich sprevádzate. Sú v poriadku,“ uvádza provincia.
„Od pondelka do včerajšieho rána platil v Kyjeve ďalší zákaz vychádzania. Všade dookola bolo počuť bombardovanie a sirény. Sestry boli v byte, kde bývajú a upratovali priľahlé priestory, kde sa nachádza aj úkryt v suteréne, kde sa s ľuďmi uchyľujú pred bombardovaním,“ napísala TK KBS sr. Agnes Jenčíková, CJ, ktorá vedie slovenskú provinciu.
„Keď nie je zákaz vychádzania, naše sestry rozvážajú potraviny, drogériu a iné potrebné veci, ktoré sú zasielané cez Charitu z Poľska najmä chudobným, chorým a starším ľuďom, ktorí nevládali a nemohli opustiť Kyjev. Zháňajú pre nich aj lieky, ktoré sa dajú kúpiť až po dlhom čakaní v radoch pred lekárňami,“ spomína sr. Agnes.
Sestry Anastasia a Katarína tiež zabezpečujú potraviny a lieky pre vojakov v Kyjeve. „Tiež pomáhajú mladým matkám s malými deťmi. Sr. Anastasia bola napríklad odniesť detské plienky na druhú stranu mesta, kde sa pred pár dňami narodili dvojčatá. Sestry spolupracujú s niektorými kolegami z Caritas Spes, ktorí ostali v Kyjeve a spoločne pomáhajú núdznym,“ uvádza sr. Agnes.
K čomu pozýva rehoľné sestry vojnová situácia na Ukrajine? „Službou na ukrajinskej hranici chcem vyjadriť spolupatričnosť mojim priateľom a známym na Ukrajine, kde som 20 rokov slúžila spolu so sestrami Božského Vykupiteľa vo farnosti Žitomír a Umaň v Čerkaskej oblasti. Obava o mojich blízkych ma neparalyzovala, ale naopak zmobilizovala ma do modlitby a služby,“ odpovedá jedna z nich, sr. Nicola Danišovská SDR. „Moje srdce plače pri deťoch, ženách i všetkých obetiach vojny,“ hovorí pre TK KBS.
Jej prvý podnet k pomoci bol odpoveďou na výzvu: „Spišská katolícka charita hľadá tlmočníkov.“ Neváhala a deň po vypuknutí konfliktu sa dala do služby tlmočníčky. Najprv na hraničnom priechode Ubľa, kde sprevádzala prichádzajúcich migrantov spolu s ostatnými dobrovoľníkmi Charity a sestrou Klárou SMVS. Neskôr pomáhala v Kultúrnom dome v Ubli, kde sa utečenci sústreďovali a čakali na odvoz do svojich dočasných domovov. Celý deň, a niekedy do neskorých večerných hodín, spolu so sestrou Klárou SMVS (satmárky), sestrou Letíciou SDR (vykupiteľky) a neskôr aj sestrou Anastáziou DKL (vincentky) a sestrami z Congregatio Jesu chodili pomedzi nich a rozprávali sa s nimi. „Každý z nich si niesol svoju ťažkú históriu, aj keď často bez batožiny. Jedna pani sa vyjadrila: „Mám tu celé bohatstvo – doklady a moje deti,“ spomína sr. Nicola.
Foto: archív sestry Nicoly
Deň čo deň to bolo podľa nej náročnejšie. „Delili sa svojou životnou históriou, fotografiami – udalosťami posledných dní – ukazovali fotografie svojho domu ako vyzeral pred a po bombardovaní. Jedna pani sa psychicky zrútila, keď videla ruiny svojho domu. Vrátila sa späť do bunkru a nechcela výjsť. Iní nám zas ukazovali videá a delili sa o Boží zázrak, vďaka ktorému ešte žijú, veď len niekoľko metrov od nich dve rakety vrazili do výškového vysielača. S inými sme si poplakali, modlili sa alebo našli spoločných známych. Ďalší sa delili s bolesťou rozlúčky so svojimi manželmi, otcami, priateľmi. Stretla som sa s neznesiteľnou bolesťou matky, ktorá musela zanechať svojho 18-ročného syna za hranicou. Často sme si vypočuli smutné zážitky z cesty, ktorú prekonali pokiaľ prišli k hraniciam: ako nastupovali do evakuačných vlakov, ako sa tam natlačili a dlhé hodiny stáli alebo sedeli na zemi, ak nemali už miesto na sedačkách, vo tme so zastretými oknami a vypnutými mobilmi. Niektoré deti – hlavne maličké – mali nalepené na rukáve svoje meno priezvisko a telefónne číslo mamky, pre prípad, ak by sa v dave stratili,“ opisuje sr. Nicola.
„Snažili sme sa, aby tieto stretnutia boli nežné a nenásilné, pretože boli veľmi zraniteľní, ustráchaní, neistí, sklamaní… No to, čo zažili na svojej koži, si nikto z nás nevie ani len predstaviť. Museli prežívať veľmi silné a bolestné emócie a my sme sa jednoducho snažili byť s nimi. Po dvoch týždňoch som sa vrátila späť do komunity sestier v Levoči a vystriedala ma spolusestra Beáta SDR. Naďalej sa snažím pomáhať ukrajinským migrantom s vybavením ubytovania, registrácie a iných záležitosti, no hlavne neustálou modlitbou za ukončenie vojny. Komunikujem s tými, ktorí zostali za hranicami a chránia si svoju milovanú vlasť, Ukrajinu. Chcem poďakovať všetkým, ktorých mi Pán Boh poslal do cesty, ktorí mi pomohli, a ktorí ma po celý čas akýmkoľvek spôsobom podporovali zo zákulisia. Po tomto silnom zážitku na hranici si uvedomujem skutočnosť, že i keď teraz prežívame veľké zlo vojny, ktoré nám naháňa strach, vo svete je veľmi veľa dobra, ktoré nám dáva nádej,“ dodala pre TK KBS.
V druhú nedeľu veľkopôstného obdobia bola na hraničnom priechode Vyšné Nemecké otvorená dočasná kaplnka. Kaplnka vznikla vďaka spolupráci a iniciatíve zástupcov Maltézkeho rádu, Gréckokatolíckej eparchie Košice a Ordinariátu OS a OZ SR. Súčasťou humanitárnej pomoci a prvého kontaktu pre utečencov z Ukrajiny prichádzajúcich na Slovensko ako aj vytvorenia duchovného zázemia pre dobrovoľníkov sa tak stala aj duchovná služba a priestor pre zastavenie sa a stíšenie.
Stan pre centrum duchovnej pomoci bol postavený v predchádzajúcich dňoch a v nedeľu ho pre verejné bohoslužby požehnal arcibiskup Cyril Vasiľ SJ. V úvode sv. omše sa všetkým prihovoril a vyzdvihol význam takéhoto miesta pre utečencov z Ukrajiny ako aj pre dobrovoľníkov na hranici. Sv. omšu slávil otec Ivan Ružička, výkonný sekretár KBS. Spolu s ním koncelebroval mons. Andrij Jevčuk, chargé d’affaires Apoštolskej nunciatúry v Slovenskej republike. V homílii otec Ivan zdôraznil, že nemáme moc prekročiť hranicu s Ukrajinou a zastaviť zlo vojny, máme však moc na našej strane hranice otvoriť svoje srdcia a dať utečencom našu lásku. V závere mons. Jevčuk, sám rodák z Ukrajiny, poďakoval dobrovoľníkom za ich pomoc a všetkých uistil o blízkosti a modlitbách Svätého Otca Františka.
Priestor dočasnej kaplnky bude slúžiť utečencom z Ukrajiny na krátky oddych, modlitbu a prípadný duchovný rozhovor s kňazmi a zasvätenými osobami, ktoré sa budú v stane pravidelne striedať. Zároveň toto miesto bude aj duchovným zázemím pre dobrovoľníkov, kde môžu načerpať posilu pre svoju službu. V kaplnke sa budú slúžiť aj pravidelné bohoslužby.
Sv. liturgiu vo farskom chráme vo Vyšnom Nemeckom slávil vladyka Cyril v nedeľu predpoludním. Vyzdvihol miestne cirkevné spoločenstvo, ktoré sa v ťažkých chvíľach vedelo zomknúť a spolu so svojim kňazom od prvého okamihu utečeneckej krízy poskytovať humanitárnu pomoc na hranici i v priestoroch farského domu. Tak ako v evanjeliu dnešnej nedele sa vedeli ľudia vynájsť, aby pomohli dostať ochrnutého cez strechu až k Ježišovi, tak sme aj my povolaní byť vynaliezaví v pomoci slabým a núdznym.
Vytvorenie takéhoto priestoru ocenil v sobotu večer aj Eduard Heger, predseda vlády Slovenskej republiky, ktorý Vyšné Nemecké a práve dokončenú kaplnku navštívil v sobotu večer.
Hneď v prvý večer využilo vyhrievané priestory kaplnky niekoľko ukrajinských matiek s deťmi, ktoré tu našli zázemie počas chladnej noci.
Počas víkendu sa stretli direktorky komunít sestier saleziánok na Slovensku. Tentokrát na dvoch miestach s úplne iným obsahom stretnutia, ako býva zvykom. Dokonca niektoré direktorky zostali doma vo svojich komunitách
Odpoveďou direktoriek saleziánok na situáciu, ktorú spôsobila vojna na Ukrajine je služba. „Direktorské stretnutie sme mali tentokrát v teréne na hraničných priechodoch Ubľa a Vyšné Nemecké. Niektoré z direktoriek zostali v teréne v mieste komunity, alebo v domácom prostredí, lebo majú ubytovaných utečencov z Ukrajiny. Dnes je zvlášť na hraniciach potrebných veľa dobrovoľníkov. Treba aspoň na nejaký čas vystriedať tých, ktorí sú tam viac dní a sú unavení. Kvôli tomu sme sa rozhodli pre praktickú pomoc, saleziánky majú byť tam, kde sú chudobní. A väčšej chudoby, než je momentálne medzi ľuďmi z Ukrajiny, na Slovensku niet,“ rozpráva provinciálna vikárka saleziánok, Miroslava Tarajová.
Tri sestry direktorky boli na hraničnom priechode Ubľa a päť vo Vyšnom Nemeckom
Tu niektoré z nich boli priamo na hraniciach, prijímali Ukrajincov a sprevádzali ich na slovenskú stranu. Dobrovoľnícka služba sestier spočívala v nosení a triedení privezených potravín a drogérie. Túto materiálnu pomoc rozdávali konkrétnym rodinám, či ženám a popritom sa s nimi rozprávali, povzbudzovali ich a dávali im nádej. „Mali sme možnosť vidieť realitu života, nielen takú tú zo správ. Zažiť veľmi peknú prácu v tíme dobrovoľníkov nadštandardne dobre zorganizovaných je vždy povzbudivé. Všetci sme tam boli ako jedna rodina, ktorá chce pomôcť. Zvlášť ťažké bolo sledovať mladých dospievajúcich ľudí, v ktorých očiach som videla strach, hnev, nechuť komunikovať, kvôli ich úteku, faktom je že museli všetko opustiť,“ opisuje svoje zážitky sestra Anka Jaňáková.
Saleziánky Lamiya Jalilová, Martina Marková a Elen Caunerová slúžili na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom osem dní. Ich dobrovoľníctvo a celkovú atmosféru tam si môžete pozrieť vo vlogu sestry Lamiye.
Dagmara Čepelová, FMA / salezianky.sk Foto: Marta Peťková, FMA
Sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie, ktoré boli založené na Ukrajine a u nás majú viacero kláštorov, dali svoje priestory k dispozícii a vedia na krátkodobé pobyty na zregenerovanie a oddych prijať tých, ktorí prichádzajú z Ukrajiny.
V kláštoroch sú poverené sestry, ktoré majú 24-hodinovú pasívnu pohotovosť, tj, prijímajú telefonáty so žiadosťami o pomoc a koordinujú presun rodín s deťmi z hraníc do kláštora. Nateraz je najväčší dopyt po ubytovaní v nočných hodinách po prekročení hraníc s malými deťmi.
„U nás v kláštoroch sa môžu najesť, vyspať, urobiť hygienu a cestujú ďalej. Pre matky s deťmi, seniorov je to veľmi dobré, lebo sú často na pokraji fyzických i psychických síl. Do tejto služby sme zapojené aj my zatiaľ s troma našimi kláštormi. Prešov (Sládkovičova 24), Humenné (Lesná 19) a Košice (Tichá 11),“ informovala provinciálna predstavená sestra Emanuela Rindošová, SSNPM.
Ďalej dodala: „Príbehy jednotlivých rodín sú veľmi ťažké, sú na cestách viacero dní, doma zanechali starých rodičov, matky tesne po narodení dieťatka (neschopné cesty) a otcov rodín. Niektorí prekonali pár dní v „pidvaloch“ (suterén, pivnce) počas bombardovaní. Celý ich majetok je pár igelitiek a u niektorých aj auto, vďaka ktorému sa dostali včas do bezpečia a žijú. Tí, čo k nám prichádzajú, majú šťastie, že stihli utiecť, veľa ich príbuzných a známych váhalo do poslednej chvíle a teraz sa už viaceré oblasti nedajú opustiť. Mali sme možnosť spoznať ľudí zo Záporožia, Odesy, Žitomira, Kyjeva, Charkova a iných miest celej Ukrajiny.“
Po noci odpočinku viacerí pokračujú ďalej do Poľska, Čiech, či Rakúska, niektorí ostávajú na Slovensku.
Akými spôsobmi ešte sestry pomáhajú?
• Pomoc pri vybavovaní dokumentov rodinám, ktoré sa rozhodli ostať na Slovensku, vybavovanie školy pre deti, dlhodobého pobytu pre utečencov.
• Príprava dlhodobého bývania pre rodiny s deťmi a seniormi v Gelnici, zaangažovanie dobrovoľníkov do zbierky nábytku, (skrine, komody, postele s úložným priestorom, stoly), organizácia zvozu do Prešova (menšími autami) a odvozu do Gelnice (veľkým autom). Nákup nevyhnutných elektrospotrebičov na zariadenie domácnosti. (2 ks pračky, 2 ks chladnička, 2 ks mikrovlnka, rýchlovarné kanvice, vysávače, žehličky) žehliace dosky, sušičky na prádlo.
• Zbierka potravín, detského šatstva, drogérie, deky a iné.
• Zorganizovanie prevozu humanitárnej pomoci na Ukrajinu.
• Vzájomná výpomoc s poľskými sestrami kongregácie SSNPM v Przemyszly, organizovanie prevozov seniorov, detí medzi Slovenskom a Poľskom – ak cestujú za rodinou a prešli cez hraničný prechod v inom štáte.
„Každý deň prináša nové výzvy a situácie, ktoré sa snažíme riešiť,“ dodala sestra Emanuela.
Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v spolupracuje s občianskym združením LÁSKAVÉ RUKY, v snahe zapájať do pomoci aj mladých dobrovoľníkov, ale aj s ďalšími humanitárnymi či cirkevnými organizáciami.
Aktuálne výzvy môžete sledovať aj na facebookovej stránke sestier.
„Stretla som sa s babičkou, ktorá prechádzala hranicu v papučkách …“ Na slovensko-ukrajinskej hranici momentálne pôsobí a slúži mnoho statočných ľudí, medzi nimi na hraničnom prechode v Ubli i tri rehoľné sestry – sestra Klára, Letícia a Nikola.
S dvoma z nich, ktoré pochádzajú z Ukrajiny, vám Podcast verbisti prináša rozhovor plný sĺz.
Na podnet Konferencie biskupov Slovenska a Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku obnovujú rehoľné sestry z rôznych kongregácii spoluprácu so Slovak Telekom. Operátor opäť ponúkol bezplatnú linku – tentokrát na pomoc ľuďom na Slovensku, ktorých sa dotýka vojna na Ukrajine. Službu spúšťajú dňa 8. 3. 2022 a bude k dispozícii od pondelka do piatku v čase od 9.00 do 21.00 na bezplatnom telefónnom čísle 0800 188 610. V čase medzi 12 – 14.00 sú na linke sestry, ktoré hovoria aj ukrajinsky.
Blízkosť susedom utekajúcim pred vojnou sa prejavila v našej krajine silnou solidaritou akýmkoľvek spôsobom. Mnoho ľudí však prežíva aj strach, úzkosť, neistotu a potrebujú útechu, povzbudenie, nádej a modlitbovú podporu. „Hashtagom #smetuprevas chcú rehoľné sestry vyjadriť solidaritu okrem inej konkrétnej pomoci aj takouto službou ucha“, hovorí koordinátorka tejto iniciatívy rehoľných sestier, sr. Miroslava Tarajová, FMA.
stalo sa to, čoho sme sa obávali: vojna sa opäť vrátila do ulíc a medzi ľudí; vrátila sa na kontinent, ktorý sa zdalo, že sa poučil z krutostí minulosti; vrátila sa a priniesla so sebou riziko nového svetového konfliktu. Vrátila sa a pred naše oči postavila tragédiu, ktorú prežívajú milióny ľudí v iných častiach sveta.
Spojme sa s mužmi, ženami a deťmi, ktorí žijú na Ukrajine a vo všetkých krajinách, ktoré sú hlboko poznačené vojnou alebo vnútornými konfliktami a násilím. Zverme Božej Matke utrpenie, život a smrť toľkých našich bratov a sestier, ktorých postihla hrôza a nezmyselnosť vojny, a pripojme sa k výzve pápeža Františka, „aby budúci 2. marec, Popolcová streda, bol Dňom pôstu za mier“ (Výzva, 23. februára 2022).
Čím viac zdieľame ich bolesť, tým intenzívnejšie sa modlíme k Bohu pokoja, ktorý sa stal blízkym nášmu životu a ktorý má súcit s osudom zraneného ľudstva (pápež František, Anjel Pána, 14. februára 2021). Vieme dobre: nikdy nebudú víťazi ani porazení, len muži, ženy a deti, zdevastované konfliktom. Podľa príkladu Krista, ktorý z kríža objímal spravodlivého i hriešnika, „ktorý chcel byť zjednotený so spravodlivými i hriešnikmi, ktorý všetkých objal jedinou láskou, nie s pochopením, ale so súcitom“ (Antonij Bloom, emeritný exarcha Moskovského patriarchátu pre západnú Európu), nech je naša modlitba za spásu všetkých.
V škole toľkých svätých zakladateľov a zakladateliek, toľkých zasvätených mužov a žien veríme v silu modlitby, pretože „treba sa vždy modliť, aj keď sa všetko zdá byť márne, keď sa Boh zdá byť hluchý a nemý a zdá sa, že iba márnime čas. Aj keď je obloha zatiahnutá“ (pápež František, generálna audiencia, 11. novembra 2020). Modlime sa, aby sa skončila vojna, aby nezvíťazila ekonomika, ktorá zabíja, aby láska nahradila nenávisť, solidarita ľahostajnosť, aby dialóg bol silnejší ako štvanie.
Prosíme o to najmä kontemplatívne sestry, ktoré už v tomto čase isto obetujú svoj život za pokoj. Ale nech je neprestajná modlitba horiacim srdcom každého človeka, každého a všetkých. Modlime sa v samote, v našich komunitách, podporujme príležitosti na modlitbu, robme to – kde je to možné – spolu s našimi bratmi a sestrami z kresťanských cirkví, choďme k nim, aby sme im vyjadrili svoju túžbu po zdieľaní, zapájajme do modlitby Aj ostatných.
Neunavme sa v modlitbe. A s rovnakým nadšením robme gestá pokoja tam, kde sme, spolu s každým mužom a ženou dobrej vôle; nechajme sa Duchom Svätým obrátiť k skutkom pokoja, aby náš život hovoril a bol v spravodlivosti a v pravde svedectvom milosrdenstva, ktoré nám daroval Otec. Márii, Kráľovnej pokoja, zverme spoločne Európu a celý svet.
João kardinál Braz de Aviz, prefekt Kongregácie José Rodríguez Carballo, OFM, sekretár Kongregácie
