K čomu pozýva rehoľné sestry vojnová situácia na Ukrajine? „Službou na ukrajinskej hranici chcem vyjadriť spolupatričnosť mojim priateľom a známym na Ukrajine, kde som 20 rokov slúžila spolu so sestrami Božského Vykupiteľa vo farnosti Žitomír a Umaň v Čerkaskej oblasti. Obava o mojich blízkych ma neparalyzovala, ale naopak zmobilizovala ma do modlitby a služby,“ odpovedá jedna z nich, sr. Nicola Danišovská SDR. „Moje srdce plače pri deťoch, ženách i všetkých obetiach vojny,“ hovorí pre TK KBS.

Jej prvý podnet k pomoci bol odpoveďou na výzvu: „Spišská katolícka charita hľadá tlmočníkov.“  Neváhala a deň po vypuknutí konfliktu sa dala do služby tlmočníčky. Najprv na hraničnom priechode Ubľa, kde sprevádzala prichádzajúcich migrantov spolu s ostatnými dobrovoľníkmi Charity a sestrou Klárou SMVS. Neskôr pomáhala v Kultúrnom dome v Ubli, kde sa utečenci sústreďovali a čakali na odvoz do svojich dočasných domovov. Celý deň, a niekedy do neskorých večerných hodín, spolu so sestrou Klárou SMVS (satmárky), sestrou Letíciou SDR (vykupiteľky) a neskôr aj sestrou Anastáziou DKL (vincentky) a sestrami  z Congregatio Jesu chodili pomedzi nich a rozprávali sa s nimi. „Každý z nich si niesol svoju ťažkú históriu, aj keď často bez batožiny. Jedna pani sa vyjadrila: „Mám tu celé bohatstvo – doklady a moje deti,“ spomína sr. Nicola.

Foto: archív sestry Nicoly

Deň čo deň to bolo podľa nej náročnejšie. „Delili sa svojou životnou históriou, fotografiami – udalosťami posledných dní – ukazovali fotografie svojho domu ako vyzeral pred a po bombardovaní. Jedna pani sa psychicky zrútila, keď videla ruiny svojho domu. Vrátila sa späť do bunkru a nechcela výjsť. Iní nám zas ukazovali videá a delili sa o Boží zázrak, vďaka ktorému ešte žijú, veď len niekoľko metrov od nich dve rakety vrazili do výškového vysielača. S inými sme si poplakali,  modlili sa alebo našli spoločných známych. Ďalší sa delili s bolesťou rozlúčky so svojimi manželmi, otcami, priateľmi. Stretla som sa s neznesiteľnou bolesťou matky, ktorá musela zanechať svojho 18-ročného syna za hranicou. Často sme si vypočuli smutné zážitky z cesty, ktorú prekonali  pokiaľ prišli k hraniciam: ako nastupovali do evakuačných vlakov, ako sa tam natlačili a dlhé hodiny stáli alebo sedeli na zemi, ak nemali už miesto na sedačkách, vo tme so zastretými oknami a vypnutými mobilmi.  Niektoré deti – hlavne maličké – mali nalepené na rukáve svoje meno priezvisko a telefónne číslo mamky, pre prípad, ak by sa v dave stratili,“ opisuje sr. Nicola.

„Snažili sme sa, aby tieto stretnutia boli nežné a nenásilné, pretože  boli veľmi zraniteľní, ustráchaní, neistí, sklamaní… No to, čo zažili na svojej koži, si nikto z nás nevie ani len predstaviť. Museli prežívať veľmi silné a bolestné emócie a my sme sa jednoducho snažili byť s nimi. Po dvoch týždňoch som sa vrátila späť do komunity sestier v Levoči a vystriedala ma spolusestra Beáta SDR. Naďalej sa snažím pomáhať ukrajinským migrantom s vybavením ubytovania, registrácie a iných záležitosti, no hlavne neustálou modlitbou za ukončenie vojny. Komunikujem s tými, ktorí zostali za hranicami a chránia si svoju milovanú vlasť, Ukrajinu. Chcem poďakovať všetkým, ktorých mi Pán Boh poslal do cesty, ktorí mi pomohli, a ktorí ma po celý čas akýmkoľvek spôsobom podporovali zo zákulisia. Po tomto silnom zážitku na hranici si uvedomujem skutočnosť, že i keď teraz prežívame veľké zlo vojny, ktoré nám naháňa strach, vo svete je veľmi veľa dobra, ktoré nám dáva nádej,“ dodala pre TK KBS.

Zdroj: TK KBS

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.