„ODDYCH – ZASTAVENIE SA – OBNOVENIE“

V dňoch 12. 2. – 10. 3. 2024 sa otvára v Bacúrove pre sestry program s názvom „HOLY–DAYS pre sestry: oddych – zastavenie sa – obnovenie“. V mnohých krajinách je bežnou praxou, že zasvätení dostávajú možnosť stráviť sabatický čas na čerpanie nových síl, sebareflexiu, na osobnú formáciu a predovšetkým oddych duše a tela. Účastníčky budú mať možnosť zažiť skúsenosť sesterského spoločenstva v rámci bohatého programu. Vďaka podpore KVRPS bude program finančne podporovaný. 

Program je určený pre sestry v strednom veku (37 – 60). Upozorňujeme, že kapacita je obmedzená na 9 osôb.
Počas celého mesiaca sa zaväzujete, že nebudete odchádzať do svojich komunít, ani nebudete mať iné povinnosti a aktivity.

LEKTORI: o. Andrej Darmo (diecéza BB), Sr. Marta Andraščíková SSS, Mgr. Juraj Gendiar, SchP, Mgr. Marianna Burianová (terapeutka), P. Peter Vician, OFM Cap.

OBSAH PROGRAMU:

1. Poďte a uvidíte (Lk 5, 4)
   Zažite týždeň uvoľnenia, výdychu a ponorenia sa do Božej prítomnosti.
2. Dám ti živej vody (Jn 4, 10)
   Čítanie životných skúseností z Božej perspektívy.
3. Hľadajte a nájdete (Mk 7, 7)
   Týždeň inšpirácií, diskusií a nových výhľadov pre službu.
4. Učte sa odo mňa (Mt 11, 29)
   Integrovanie skúsenosti Boha, seba a iných v duchovných cvičeniach.

Zo svedectiev účastníčok Holy Days vyberáme:

Veľká vďaka celému tímu za to, že ponúkate také sväté dni a čas pre všetkých, ktorí sa kdesi zatúlali, boli ubití, zranení… Som Vám nesmierne vďačná za vašu starostlivosť, lásku, svedectvo života, odovzdanie skúseností zo života, otvorené a počúvajúce srdcia a vnímavosť na potreby. Vďaka.

Upriamovať pozornosť na to podstatné, keď ma to „vyhodilo“ z cesty. Objavovať a spoznávať dotyk Božej lásky.
– uvedomenie si svojich túžob + väčšej sebahodnote – tak mi to začína „dochádzať“, že Boh sa na mňa díva inak ako ľudia
– viem, že svoju životnú Lásku mám, len mám slabú dôveru a nechám sa ľahko spochybniť 
– duchovné sprevádzanie nebolo náročné. Náročné bolo pre mňa nájsť „záchytný bod“, kde by som sa zakotvila. Dovoliť si pekne sa oslovovať a krajšie sa na seba pozerať 
– nechcem robiť životné rozhodnutia podľa očakávaní iných
– nedovoliť im riadiť môj život, nechcem ich robiť ani sama
– chcem ich robiť spolu s Ježišom. Je to moja životná láska a teda aby to bolo NAŠE rozhodnutie.
– myslela som, že zlyhávam vo viere v Ježiša a že tým zrádzam toho, ktorého ľúbim. Ale asi to tak nemusí byť. Nezutekala som ani v tej tme.

Cítim sa nanovo nabitá energiou, radosťou, chuťou žiť naplno, dávať sa v službe. Som vnútorne posilnená odvahou žiť v slobode Božích detí. Život s Kristom mi dáva istotu, hodnotu, zmysel, radosť.

V duchovnej – aj keď nemusím Krista cítiť viem, že chcem pri Ňom tráviť čas.
V psychologickej – ak rozprávam (aj na terapiách) konkrétne, o to viac sa môžem pohnúť.
V osobnej – vo vzťahu k sebe samej – ešte to so sebou úplne nezabaliť.

A ešte jedno trošku dlhšie svedectvo nájdete TU.

Marta Andraščíková, SSS

Pri príležitosti 100. výročia narodenia Božieho služobníka Tomáša Munka vyhlásila Slovenská provincia Spoločnosti Ježišovej Rok Tomáša Munka s mottom „Svedectvo viery hojí rany“.

Slávnostné otvorenie Roka Tomáša Munka bude v nedeľu 28. januára 2024 v Ružomberku. Svätej omši o 10.30 v jezuitskom kostole bude v mene spišského diecézneho biskupa Mons. Františka Trstenského predsedať pomocný biskup Mons. Ján Kuboš.

Rok Tomáša Munka vyhlásil provinciál jezuitov páter Jozef Šofranko SJ osobitným listom, v ktorom okrem iného píše:

„Rok Tomáša Munka bude príležitosťou uvedomiť si rodinné korene Tomášovho svedectva viery a odkaz celej rodiny Munkovcov pre dnešok.“

„Munkovci sa pripojili k nespočetným príslušníkom Židovského národa i k členom Katolíckej cirkvi, ktorých totalitný režim nemilosrdne likvidoval, či pre ich pôvod, alebo pre vernosť Bohu. Svojou vernosťou Kristovi až do konca sa mu pripodobnili až po jeho kríž, a stali sa majákom. Sú Božím svetlom pre nás a pre každého, kto je konfrontovaný s podobnými otázkami, či už v rovnako brutálnej alebo v inej, sofistikovanej podobe.“

„Nech sú nám Munkovci sprievodcami na ceste vnútornej obnovy spoločnej pamäte národa. Je to cesta úcty k náboženskému presvedčeniu iných, cesta vernosti, pokory, viery a lásky. Je to vedomie hodnôt vychádzajúcich zo židovsko-kresťanských koreňov, z ktorých duchovne i kultúrne čerpáme.“

„V tomto jubilejnom Roku Tomáša Munka vás všetkých srdečne pozývam hlbšie preniknúť do duchovnej krásy tejto rodiny a objavovať jej odkaz. Spoločne vnímajme bohatstvo a rozmanitosť Božej milosti, ktorá nech neustále preniká naše životy, tak ako prenikla aj životy rodiny Munkovcov.“

Rok Tomáša Munka sa uzavrie 4. mája 2025 pri 80. výročí mučeníckej smrti Božích služobníkov Tomáša a jeho otca Františka, ktorých proces blahorečenia sa dostal do záverečnej fázy.

List provinciála jezuitov prinášame v plnom znení (pdf na stiahnutie):

Bratislava, 18. január 2024

ROK TOMÁŠA MUNKA (*1924 †1945)
„Svedectvo viery hojí rany“

Milí bratia a sestry, pokoj Kristov!

Tento rok nám prostredníctvom okrúhlych výročí ponúka šancu uvedomiť si, že v dejinách Cirkvi na Slovensku nachádzame žiarivé ľudské poklady presahujúce rozmery našej krajiny. Popri kardinálovi Jozefovi Tomkovi sú to aj osobnosti jezuitskej rehole ako kardinál Ján Chryzostom Korec, v Ružomberku stále s úctou spomínaný páter Pavol Horský, a ďalší, ktorí prešli ružomberským noviciátom. Jedným z vrstovníkov je aj Boží služobník Tomáš Munk, ktorý bol na sklonku Druhej svetovej vojny zabitý pre svoj židovský pôvod a pre vernosť Kristovi. Svedectvo jeho života žiari napriek tomu, a paradoxne tým silnejšie, že strom jeho života bol dramaticky vyťatý vo veku 21 rokov.

Životný odkaz tohto mladého jezuitu, ktorý bol mimoriadnou osobnosťou po duchovnej aj intelektuálnej stránke, si pripomenieme slávením Roka Tomáša Munka s mottom „Svedectvo viery hojí rany“, ktorý týmto vyhlasujem.

Začne v nedeľu 28. januára 2024, deň pred 100. výročím Tomášovho narodenia. Slávnostnému otvoreniu pri svätej omši o 10.30 v jezuitskom kostole v Ružomberku bude v mene spišského diecézneho biskupa Mons. Františka Trstenského predsedať spišský pomocný biskup Mons. Ján Kuboš. Na túto slávnosť vás všetkých srdečne pozývam.

Rok Tomáša Munka bude príležitosťou uvedomiť si rodinné korene Tomášovho svedectva viery a odkaz celej rodiny Munkovcov pre dnešok. Okrúhle 80. výročie mučeníckej smrti Božích služobníkov Tomáša a jeho otca Františka, zabitých 20. apríla 1945 na území Nemecka pri pochode smrti, pripadne prozreteľnostne na slávnosť Kristovho vzkriesenia, na Veľkonočnú nedeľu 2025. Rok Tomáša Munka sa uzavrie o dva týždne neskôr, v nedeľu 4. mája 2025.

Príbeh rodiny Munkovcov sa spája s mestom Ružomberok, kde bol otec František v období Slovenského štátu riaditeľom celulózky. Spolu s manželkou Gizelou a synmi Tomášom a Jurajom, ktorí boli mimoriadne intelektuálne a umelecky nadaní, vydávali nevšedné svedectvo viery, lásky a rodinných cností, ako aj profesionálnej a občianskej statočnosti.

Členovia rodiny sa začali hlásiť ku Kristovi bez toho, aby sa zriekli svojich židovských koreňov. Sviatostný a duchovný život pestovali v kontakte s miestnymi jezuitmi. O hĺbke a presvedčivosti ich vzťahu ku Kristovi svedčí svedectvo ich rodinného priateľa, lekára, mysliteľa a literáta Pavla Straussa i ďalších osôb.

Tomáš, ktorý v sebe zachytil Božie volanie k zasvätenému životu a kňazstvu, sa vyznačoval nevšednou zrelosťou. V roku 1943, po vstupe do noviciátu, si ako 19-ročný sformuloval osobné motto: „Láska ku Kristovi až po zabudnutie seba“. Tejto láske zostal verný aj v tragických okolnostiach, keď svoj život obetoval Bohu.

V decembri 1944 bola rodina Munkovcov zatknutá príslušníkmi nemeckých okupačných jednotiek, pričom Tomáša vytrhli priamo z jezuitského noviciátu. Po väznení v sústreďovacom tábore v Seredi boli Munkovci transportovaní do koncentračných táborov v Nemecku. Svedectvo o schopnosti Munkovcov vyžarovať aj v temnote lágrov okolo seba nádej, sa zachovalo vďaka kňazovi Edmundovi Bárdošovi, ktorý bol ich spoluväzňom.

Posledné stopy po matke Gizele a mladšom synovi Jurajovi sa strácajú v táboroch Bergen-Belsen a Ravensbrück. František a Tomáš boli po nútených prácach v Sachsenhausene a Lichtenrade pri Berlíne zastrelení príslušníkmi SS počas pochodu smrti 20. apríla 1945.

Osud rodiny Munkovcov zostáva mementom o rasovej, ale aj  proticirkevnej nenávisti hitlerovskej ideológie a o zničujúcich celospoločenských následkoch spochybnenia neodňateľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby, ktorá nepozná výnimky. Svätý život Munkovcov je svedectvom o sile odpustenia, o láske k nepriateľom a o viere vo vzkriesenie.

Munkovci sa pripojili k nespočetným príslušníkom Židovského národa i k členom Katolíckej cirkvi, ktorých totalitný režim nemilosrdne likvidoval, či pre ich pôvod, alebo pre vernosť Bohu. Svojou vernosťou Kristovi až do konca sa mu pripodobnili až po jeho kríž, a stali sa majákom. Sú Božím svetlom pre nás a pre každého, kto je konfrontovaný s podobnými otázkami, či už v rovnako brutálnej alebo v inej, sofistikovanej podobe.

Proces blahorečenia Božích služobníkov Tomáša a Františka Munkovcov otvoril v roku 2011 na diecéznej úrovni bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Od roku 2015 proces pokračuje v Ríme a jeho ukončenie sa dá očakávať už v najbližších rokoch.

Drahí priatelia,

rodina Munkovcov je pre nás povzbudením i výzvou. Napriek tomu, že ich príbeh zostal dlhé roky skrytý pozornosti mnohých, sú lúčom svetla schopným preraziť cez škáru a prežiariť tmu. V dobe, keď nám svetové dianie ukazuje drámy vojny, na ktoré sme už túžili zabudnúť, si uvedomujeme, že Kainov príbeh žiaľ nezostal minulosťou a minulosťou nezostali ani ideológie.

Vieme, že história, z ktorej sa človek nepoučí, sa opakuje. Aj naša národná pamäť sa potrebuje uzdravovať z rán minulosti, ktoré neraz pokrivili svedomie konkrétnych ľudí. Kde hľadať liek na nezahojené závažné zlyhania v ľudskosti, aj na tie, ktoré nás ako jednotlivcov presahujú? Ako uzdraviť minulosť, ale aj prítomnosť a budúcnosť?

Príbeh Munkovcov, ktorí zomreli bez nenávisti v srdci a svojím postojom odpustenia mučiteľom sa pripodobnili Ježišovi na kríži, má tú liečivú moc, lebo nás privádza k samému Bohu, Vykupiteľovi človeka. Dajme ich odkazu vniknúť do hĺbky nášho srdca. Korene stromu, ktorého kmeň bol vyťatý, pretrvávajú v zemi a naďalej žijú a sú schopné poskytovať miazgu novým výhonkom. O tom bol pevne presvedčený dnes už nebohý prvý vicepostulátor kauzy Munkovcov, páter Aurel Štefko SJ. On svoju modlitbu zhrnul do slov: „Odpusť, Tomáš!“.

Duchovné korene skryté v hĺbke budú zdrojom energie pre ďalšie generácie, ak si ich aj pri tejto príležitosti dokážeme pomenovať a byť si vedomí ich hodnoty. Nech sú nám Munkovci sprievodcami na ceste vnútornej obnovy spoločnej pamäte národa. Je to cesta úcty k náboženskému presvedčeniu iných, cesta vernosti, pokory, viery a lásky. Je to vedomie hodnôt vychádzajúcich zo židovsko-kresťanských koreňov, z ktorých duchovne i kultúrne čerpáme.

Nech sa liečivá sila príkladu svätosti Božích služobníkov pretaví aj do úspešného blahorečenia Tomáša a Františka Munkovcov, za čo sa vrúcne modlíme. Tento príbeh je zvlášť spojený s Ružomberkom, so Slovenskom, so stredoeurópskym regiónom, ale má potenciál prehovoriť k celému svetu.

Prosím vás pri tejto príležitosti aj o modlitbu za nás jezuitov, za našu vernosť povolaniu i za nové povolania svätých kňazov a rehoľných bratov Spoločnosti Ježišovej, hodných nasledovníkov Božieho služobníka Tomáša, ľudí „lásky ku Kristovi až po zabudnutie seba“.

S prácou na procese blahorečenia zostane navždy spojené meno pátra Ondreja Gabriša SJ, druhého vicepostulátora, ktorý odišiel do večnosti v mladom veku. Pamätajme v modlitbe aj na všetkých, ktorí neúnavne pracovali a pracujú na zdarnom napredovaní tejto kauzy.

V tomto jubilejnom Roku Tomáša Munka vás všetkých srdečne pozývam hlbšie preniknúť do duchovnej krásy tejto rodiny a objavovať jej odkaz. Spoločne vnímajme bohatstvo a rozmanitosť Božej milosti, ktorá nech neustále preniká naše životy, tak ako prenikla aj životy rodiny Munkovcov.

Jozef Šofranko, SJ
provinciál

Zdroj: jezuiti.sk

V sobotu 10. februára 2024 sa v Ružomberku uskutoční už 8. ročník Charitatívneho hokejového turnaja kňazov. Bude vysielaný naživo aj na TV Lux.

Ako hovorí názov, podujatie spája dva rozmery: charitu a šport. Počas predchádzajúcich ročníkov sa vyzbieralo okolo 15 000 €, ktoré boli venované organizáciám pracujúcim najmä s telesne a mentálne postihnutými deťmi a mládežou. To je hlavný dôvod prečo celé podujatie vzniklo.

Samozrejme touto formou chceme podporovať aj záujem o šport (najmä hokej) u detí a mládeže. Turnaja sa zúčastňujú štyri družstvá kňazov a rehoľníkov z celého Slovenska. Práve preto, že sa jedná o osoby pracujúce vo farnostiach a pastoračných centrách vo veľkej miere práve s deťmi a mladými, môžu ich aj takto motivovať k záujmu o venovanie sa športu a tak rozvíjať svoju osobnosť.

Turnaj je vysielaný televíziou Lux a z predchádzajúcich ročníkov vieme, že má veľkú sledovanosť. Podujatie svojou účasťou v minulosti podporilo už niekoľko osobností z hokejového prostredia: Marián Hossa, Ján Laco, Dárius Rusnák, Jerguš Bača a iní.

Účasť tento rok prisľúbili: biskupi slovenska, predsedníčka Žilinského VÚC a predseda Prešovského VÚC, primátor mesta Ružomberok, dekan ružomberského dekanátu a ďalší vzácni hostia tak z duchovného ako aj hokejového prostredia.

KVRPS informoval Martin Taraj

V nedeľu 21. januára 2024 o 16:00 bude v sále Vincentínum pod kostolom sv. Vincenta de Paul v Bratislave premiéra nového dokumentárneho filmu o  P. Jánovi Hutyrovi, CM, po ktorom bude rozhovor s autorom filmu, avizuje Farnosť.

Ján Hutyra sa narodil 1. februára 1912 v obci Jablonov v okrese Levoča. Pochádzal z roľníckej rodiny. Študoval v malom seminári v Levoči, po maturite v roku 1931 začal teologické štúdiá v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. V druhom ročníku ochorel na tuberkulózu. Ako pacient levočskej nemocnice mal možnosť stretnúť sa s rehoľnými sestrami vincentkami (Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul) a začal sa zaujímať o ich zakladateľa sv. Vincenta de Paul (1576-1660).

Po uzdravení vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (lazaristi). Odišiel do ústredného domu rehole v Ladcoch. Tu sa ho ujal vtedajší predstavený lazaristov na Slovensku Jozef Danielik. Odtiaľto ho poslal do noviciátu do Štajerského Hradca 12. novembra 1933. Za kňaza ho vysvätili 19. júla 1936. Prvú misiu dostal v Bratislave v internáte Svoradov, kam sa už presťahoval zo Štajerského Hradca slovenský noviciát lazaristov. Určili ho za duchovného otca vysokoškolskej mládeže.

Úzko spolupracoval so zakladateľom a riaditeľom Svoradova Eugenom Filkornom. Aktívne sa zapájal do redakčných prác časopisov Nová žena, Rozvoj a Svoradov. Bol odporcom extrémnych prosocialistických a nacionalistických prúdov, okrajovo prítomných aj v Svoradove. Rozhodne sa zasadzoval proti deportáciám Židov a na jeho žiadosť sestry vincentky ukryli niekoľko židovských detí v bratislavskom sirotinci „Mária ochrana“. Osobne intervenoval aj u Vojtecha Tuku, no nepochodil.

Sociálny cit mladých rozvíjal na Konferenciách sv. Vincenta de Paul. Ich poslaním bolo hmotne a materiálne podporovať obyvateľov chudobných štvrtí mesta. Neskôr prevzal nad nimi aj duchovný patronát. Svoradovský kostol navštevovali aj viacerí univerzitní profesori a verejní činitelia. Hutyra sa stal obľúbeným kazateľom a vyhľadávaným spovedníkom. Usiloval sa o spoluprácu aj s inými rehoľnými spoločenstvami.

Dňa 26. júna 1942 ho vymenovali za vicevizitátora Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ako aj za riaditeľa Spoločnosti dcér kresťanskej lásky pre celé Slovensko. Presťahoval sa do Ladiec, odkiaľ intenzívne budoval zverené spoločenstvá. Viedol mnoho exercícií, napríklad pre študentky učiteľského ústavu v Nitre, členky Katolíckej jednoty žien, ktorú sám viedol. Pričinil sa o to, aby sa v tlačiarni ústredného domu v Ladcoch rozvinula vydavateľská činnosť (vychádzali tu modlitbové knihy, náboženské brožúry a pod.). Dôsledne sa venoval sestrám vincentkám. Osobitne si dal záležať na duchovnej formácii novicov a noviciek a poskytol im solídny teologický základ. V týchto rozsiahlych a priekopníckych prácach mu pomáhala najmä obdivuhodne obetavá provinciálna predstavená sestra Vincencia Valéria Olšovská (1882 – 1959).

V januári 1945 sa pokúsil zachrániť 20 mužov v obci Ladce, ktorých mali zastreliť. Nemeckému veliteľovi ponúkol spolu s tridsiatimi sestrami a riaditeľom školy – aj svoj život. Nemci však omilostili len jedného staršieho občana. V lete 1947 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Paríži. Vzápätí navštívil Rím a tu sa stretol aj s Karolom Sidorom. Keď sa 23. septembra 1947 vrátil do Ladiec, polícia ho odviezla do Bratislavy, kde ho vyšetrovali a mučili. Na základe rázneho odvolania ho 27. januára 1948 prepustili. Musel sa liečil v nemocniciach v Bratislave a Martine. Účelovo ho zatiahli do politického procesu Dr. Ivan Murín a spol. a 28. januára 1950 ho odsúdili na osem mesiacov.

Ako chorý na trest nenastúpil, ale ostal v nemocnici pod policajným dozorom. Pri násilnej likvidácii kláštorov r. 1950 lazaristov z Ladiec deportovali do koncentračného kláštora v Podolínci. Hutyru odtiaľ zakrátko odviezli do Belušských Slatín (Marianum), kde sústreďovali chorých a starších rehoľníkov. Dňa 16. januára 1951 odtiaľ ušiel a osem rokov sa skrýval na viacerých miestach (Bánovce nad Bebravou, rodisko, Ružomberok ai.), 17. marca 1958 ho polícia zatkla v Liptovskej Štiavnici. Uväznili ho spolu s ďalšími v Prahe-Ruzyni.

Po šesťmesačnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili na desať rokov nepodmienečne. Považovali ho za duchovného otca väzňov vo Valdiciach. Na slobodu sa dostal až v auguste 1965, lebo sa naň ako na predstaveného rehole nevzťahovala amnestia z r. 1960. Po zotavení v rodisku sa zamestnal v pražskej nemocnici Na Františku. Ďalej rozvíjal intenzívnu dušpastiersku činnosť najmä medzi pražskou vysokoškolskou slovenskou inteligenciou, ktorá sa už tradične schádzala v Kostole sv. Salvátora.

Od r. 1968 dostal aj štátny súhlas na pôsobenie v tomto kostole. Zaviedol tu viaceré reformy a viedol diskusné semináre. Prejavil sa v plnej miere ako kňaz Druhého vatikánskeho koncilu. Bol iniciátorom modlitbových stretnutí v internátoch, prázdninových pobytov na horách a iných apoštolských podujatí. Jeho progresívne metódy práce neskôr na Slovensku prevzali najmä Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Aktívne podporoval práce v Diele koncilovej obnovy. R. 1969 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Ríme.

Po návrate sa presťahoval do novozriadeného Ústredného domu Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Mendrike pri Svitavách), kde bol v r. 1969 – 1972 otvorený legálny noviciát. R. 1974 musel z Mendriky odísť a ako „Boží bezdomovec“ sa uchýlil v Brne. Tu pokračoval v duchovnej formácii vincentiek. Navštevoval zdravotné ústavy po celej Morave i Čechách, najviac však v Krásnej Lípe. Postupne získaval pôdu nielen v Česku, ale aj na Slovensku, kde boli podmienky oveľa horšie. V práci sa riadil heslom, ktoré odporúčal aj svojim zverencom: „Musíme druhých šokovať dobrotou!“ Roky väznenia, týrania, nepravidelná životospráva a veľká zodpovednosť za vincentskú rodinu, poznačili jeho zdravie. Koncom januára 1978 ešte prijal mladé sestry a zakrátko v brnianskej nemocnici zomrel.

Často si tu opakoval vetu „Večnosť začína dnes“, čo vystihuje jeho život strávený v ustavičnej Božej prítomnosti. Je pochovaný na brnianskom cintoríne. Slovenským veriacim priblížil sv. Vincenta de Paul svojou dizertáciou Svätý Vincent a jeho dielo so zreteľom na územie bývalej Česko-Slovenskej republiky (1943). Prispieval tiež do časopisov Kultúra, Obroda a Verbum.

Zdroj životopisu: Letz Ján / Pašteka Július a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava : Lúč, 2000, str. 542 – 544

Zdroj: TK KBS

Komunita sestier Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva pripravila v novom roku na YouTube kanáli nový cyklus s názvom Po stopách Milosrdenstva. „V jednotlivých príspevkoch vás pozývame vydať sa po stopách, ktoré Boh vo svojom milosrdenstve zanechal na tejto zemi. Prvý audiopríspevok Nezatratil nás tematicky nadväzuje na vianočné obdobie,“ píšu sestry na stránke milosrdenstvo.sk.

Zdroj: milosrdenstvo.sk

Farnosť Bratislava-Vajnory oznamuje, že na základe rozhodnutia Apoštolskej penitenciárie možno návštevou farského kostola Sedembolestnej Panny Márie v Bratislave-Vajnoroch (ako aj kostola alebo verejnej kaplnky, ktorú spravujú otcovia saleziáni na Slovensku) získať pri splnení obvyklých podmienok v období 8. januára – 8. septembra 2024 úplné odpustky.

Dekrét bol vydaný pri príležitosti Roku vďačnosti, ktorým si saleziáni pripomínajú 100 rokov svojej prítomnosti na Slovensku. 

Zdroj: TK KBS / Jozef Kováčik 

Už od mala vymýšľala piesne. Neskôr príležitostne spievala. Všetci jej vraveli, že má veľký dar. Najskôr to neprijímala, no časom zistila, že ak má dar, má ho od Boha. A chce aby On bol ním oslávený. Saleziánka Jana Obalová založila na facebooku nový profil PiesNím, kde sa delí o kúsok svojho sveta.

Janka volajú ťa aj Nany. Saleziánkou si od rok 2015 a večné sľuby si zložila v roku 2021, aká to bola cesta?

Cesta bola ako každá nová cesta. Bolo na nej veľa prekvapení, úsekov hodných fotenia priamo do úložiska srdca. Aj takých kde bolo treba postáť a nabrať dych. Dôležité však bolo s kým som kráčala a kde idem.

Janka keby si sa mala charakterizovať tromi slovami aká si sestra, aké by to boli slová a prečo?

Tri slová: Dcéra Márie Pomocnice. Myslím, že je to milosť.

Čo ťa podnietilo založiť si nový profil s projektom PiesNím?

PiesNím som spravila, lebo viacerí ľudia ma prosili, či im nejakú pieseň nahrám, pošlem, dám im akordy…, že by ju radi počúvali a spievali. Prišlo mi to ako fajn nápad, spraviť to takto hromadne. Ak sa pieseň niekomu bude páčiť, môže si ju spokojne spievať, použiť v zbore alebo kapelke. Myslím, že mladí majú ohromné dary a vedia aj z jednoduchých piesní, pridaním rôznych nástrojov, vytvoriť niečo vskutku očarujúce.

Aký je tvoj zámer, čo ľudia môžu očakávať?

Ja sa modlím piesňami, to čo vnímam, prežívam, pochopím jednoducho vyspievam. PiesNím je takým podelením sa o tento kúsok môjho sveta, v ktorom by som chcela aj iným poodhaliť, aký krásny je Boh. Spievať s Ním a pre Neho. Tak trošku aj dúfam, že sa tých piesní chopia šikovní mladí a spravia kvalitnejšie nahrávky. Aby boli počúvateľnejšie pre náročnejších a hudobne obdarenejších ľudí.

Kedy si v sebe objavila tento umelecký talent? Hudba je jediné, čomu sa venuješ?

Piesne som si vymýšľala od mala. Tvárila som sa, že spievam anglické texty, ale boli to také moje motanice. Vnímam okolo seba veľmi veľa talentovaných ľudí, omnoho talentovanejších odo mňa. Preto som si aj dlho myslela, že si musím svoje piesne nechať iba pre seba, že je to iba môj štýl s akým sa prihováram Bohu. Ale keď som ich len tak príležitostne niekde zaspievala, zistila som, že ľudí vtiahli do mojej modlitby, že sa im páčili, že ich chceli počuť a spievať. A všetci mi vraveli, že mám veľký dar. Zo začiatku som to veľmi neprijímala, lebo sa mi to zdalo také normálne, že viem vytvoriť nejakú pieseň, veď sa to samé akoby tlačí von. Myslela som, že to tak má každý. Teraz už sčasti vnímam, že to nie je celkom tak. Ak mám dar, mám ho od Boha. A chcem aby On bol ním oslávený.

Stotožňujem sa s Terezkou Ježiškovou v jej výroku: „Ja chcem všetko.“ Tak to som celá ja. Chvíľu spievam a hrám, potom maľujem, za chvíľku vyrezávam z dreva, potom behám. Proste, čo zbadám, že sa dá robiť, po tom túžim. Tak to je dôvod, prečo akosi neviem nič celkom poriadne, ale len z každého rožku-trošku.

Máš aj nejaké plány do budúcna, vydať CD alebo zrealizovať nejaký koncert?

Nenazvala by som to plánmi – mám sny. Potešilo by ma, ak by sa mi raz podarilo piesne nahrať nejako kvalitnejšie, ale nie je to mojou prioritou.

A odkaz pre sledovateľov?

Odkaz, no asi iba: Boh je krásny. Tak žite s Ním a pre Neho.

Zdroj: salezianky.sk
Foto: Martina Škvareninová

Bratia bosí karmelitáni na Slovensku na svojom facebooku v týchto dňoch napísali: „S veľkou radosťou vás informujeme, že Balady a piesne z Karmelu sú oddnes na Spotify a onedlho budú dostupné aj na ďalších hudobných platformach. Nech piesne prinesú pokoj srdca.“

Už pred viac ako rokom vyšlo CD s názvom Balady a piesne z Karmelu z dielne bosých karmelitánov a karmelitánok. Teraz ho nájdete aj na Spotify. Autorom piesní je br. Stanislav Jaloviar a pieseň Darovať sa z lásky zložili sestry bosé karmelitánky. Pri nahrávaní spolupracovali o. Andrej Valent, o. Dušan Hricko a o. Rudolf Bartal a celú realizáciu (hudobné aranžmán a technickú prípravu) mali na starosti bosé karmelitánky z Košíc, v kláštore ktorých sa nahrávalo celé CD.

Balady a piesne z Karmelu obsahujú 15 skladieb: Karmel, Ruský pútnik, Balada o Márii, Balada o Edite Steinovej, Otče, náš Abba, Betlehem, Výstup na horu obety, Viac než desať, Zostal si na kríži, Samaritánka, Ukáž mi tvár, Napi sa dosýta, Zmŕtvychvstávanie, Brat chaos, sestra panika, Darovať sa z lásky.

Brat Stanislav Jaloviar o tomto CD hovorí: „Piesne vznikali v rozpätí asi tridsiatich rokov (1990 – 2020), samotné nahrávanie prebiehalo v kláštore bosých karmelitánok v roku 2022. A ako vznikali konkrétne piesne? Veľmi odlišne. Ruský pútnik bol prejavom vďačnosti za dar „Modlitby k Ježišovi, či Modlitby Ježišovej“, Karmel odpovedal na prosbu o pieseň opisujúcu karmelitánsku charizmu, Balada o Márii chcela civilným jazykom priblížiť Matku Božiu v živote kresťana, Balada o Edite Steinovej sa zrodila v jedálni nášho prvého kláštora v Priechode pri čítaní jej životopisu, Otče, náš Abba chcel priblížiť pravú Otcovu povahu, Betlehem je pokusom o hymnus pre istú karmelitánsku kongregáciu, Brat chaos a sestra panika sa s humorom vyrovnáva s prílišnou horlivosťou a nepokojom v rehoľnom živote, Darovať sa z lásky je hymnou hnutia Teológia tela.“

CD Balady a piesne z Karmelu si môžete kúpiť v každom kláštore bosých karmelitánov (v Košiciach-Lorinčíku, v Banskej Bystrici alebo na Starých Horách), alebo objednať v internetových obchodoch Zachej alebo ZAEX, alebo na platforme Spotify.

bosí karmelitáni

Rehoľa Saleziánov don Bosca si tento rok pripomína sté výročie oficiálneho príchodu a začatia pôsobenia na Slovensku. Komunita saleziánov rok 2024 vníma ako tzv. Rok vďačnosti, kedy chcú viacerými podujatiami poďakovať a pripomenúť si svoju storočnú prítomnosť na Slovensku. Za začiatok podujatí si zvolili 8. január, deň úmrtia slovenského saleziána, blahoslaveného Titusa Zemana. Rok vďačnosti začne svätou omšou v priamom prenose televízie LUX v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v bratislavských Vajnoroch, odkiaľ Titus Zeman pochádzal. Omši bude predsedať slovenský provinciál Peter Timko za účasti kazateľa Pierluigiho Cameroniho, ktorý je generálny postulátor procesov svätorečenia.

Apoštolská penitenciária vo Vatikáne na žiadosť slovenských saleziánov udelila veriacim možnosť získať plnomocné odpustky. Stačí, ak za obvyklých podmienok, v čase od 8. januára 2024 do 8. septembra 2024 navštívia farský kostol vo Vajnoroch alebo kostol či verejnú kaplnku saleziánov a saleziánskej rodiny na Slovensku. Dar plnomocných odpustkov môžu využiť aj chorí a všetci tí, ktorí fyzicky nemôžu byť prítomní v kostole, a to obetovaním svojho utrpenia Pánovi alebo zbožnou modlitbou.

Saleziáni chcú oslavy svojho príchodu využiť na prezentáciu a znovuoživenie charizmy dona Bosca na Slovensku. Sú najpočetnejšou mužskou rehoľou u nás a po vzore zakladateľa dona Bosca sa prioritne venujú práci s deťmi a mládežou. Pomáhajú tiež sociálne najslabším a sú aktívni aj pri pomoci ukrajinským odídencom. „V súčasnej zložitej dobe si ešte viac uvedomujeme potrebu zodpovednej výchovy, ktorá formuje mladých ľudí. Chceme byť blízko nich, ponúkať im zaujímavý program, ale aj odpovede na otázky, ktoré ich trápia,“ uviedol provinciál Peter Timko a dodal, že: „pri príležitosti osláv chcú s pokornou vďačnosťou dávať ďalej to, čo dostali.“

Hosť z Ríma, salezián Pierluigi Cameroni, bol zodpovedný za proces blahorečenia Slováka Titusa Zemana.  „Poznám viaceré svedectvá vernosti saleziánov počas komunistickej totality vo vašej krajine. Táto spomienka na hrdinskú lásku ku Kristovi je semienkom nádeje, aby prorocký sen dona Bosca pokračoval, zapájajúc do tohto nového dobrodružstva milosti a saleziánskej charizmy čoraz viac aj samotných mladých a celú saleziánsku rodinu,“ hovorí don Cameroni.

Aktuálne je naprieč celým Slovenskom 23 saleziánskych stredísk, od Bratislavy, cez Žilinu, Námestovo, Poprad, Prešov až po Rožňavu či Humenné a Michalovce. Saleziáni pôsobia tiež v rómskych komunitách na Luníku IX v Košiciach a v časti Poštárka v Bardejove. Pracujú aj na misiách v Azerbajdžane a v Jakutskej republike na Sibíri. V strediskách ponúkajú predovšetkým stretká (stretnutia rovesníckych skupín), záujmové krúžky, športy, tábory, výlety, ale aj duchovné, spoločenské a kultúrne podujatia. Sú zriaďovateľmi troch školských zariadení. V štyroch strediskách v Bratislave a v Košiciach otvorili prvé centrá duševnej starostlivosti, ktoré pomáhajú mladým ľuďom prejsť cez ťažšie obdobia života. Saleziáni vedú výchovu v duchu kresťanských hodnôt, ale dvere ich stredísk sú otvorené pre všetkých. Všetky aktivity saleziánov fungujú hlavne vďaka pomoci stoviek dobrovoľníkov.

Počas roka sa uskutoční viacero aktivít, ktorými si budú môcť nielen členovia saleziánskej komunity pripomenúť toto dôležité výročie. Okrem iného vyjde kniha Sen, ktorý trvá. Tá mapuje storočnicu saleziánov na Slovensku. Novinkou je aj Príručka k saleziánskym miestam na Slovensku a špeciálna brožúrka pre deti o živote dona Bosca. Znovu bude pre čitateľov k dispozícii obľúbený životopis dona Bosca v slovenčine. V košickej Tabačke sa v máji uskutoční diskusné podujatie o výchove mladých ľudí. Pre tých, ktorí radi chodia na výlety a spoznávajú krajinu vznikne elektronická mapa Slovenska s miestami súvisiacimi s činnosťou saleziánov. Storočnici budú venované aj tohtoročné prímestské tábory. Oslavy oficiálne vyvrcholia počas víkendu 6. – 8. septembra 2024. V sobotu bude program pripravený v Bratislave. V nedeľu, presne na sté výročie príchodu saleziánov do Šaštína, sa uskutoční ďakovná púť do Baziliky Sedembolestnej Panny Márie a slávnostná sv. omša.

Materiály a aktivity súvisiace s prípravou na Rok vďačnosti, ale aj aj samotným priebehom, je možné nájsť na webe 100.saleziani.sk a sociálnych sieťach saleziánov.

O reholi Saleziánov don Bosca: Rehoľu Saleziánov založil v 19. storočí taliansky kňaz a vychovávateľ Ján Bosco. Jedným z jeho kréd pri práci, v tom čase predovšetkým s chudobnými chlapcami, bolo: „Skáčte, kričte, len nehrešte!“. Patrónom rehole je biskup František Saleský, z jeho mena je odvodené aj jej pomenovanie. Saleziáni patria k najpočetnejším rehoľným spoločnostiam. V súčasnosti vo 135 krajinách sveta pôsobí cez 14 000 kňazov a bratov. Ako ostatné rehoľné rády, tak aj saleziáni boli v 50. rokoch minulého storočia na Slovensku násilne rozpustení a prenasledovaní. Odsúdení saleziáni strávili v komunistických väzniciach spolu skoro 400 rokov. K politickým väzňom patril aj blahoslavený Titus Zeman. Neskôr v utajení obnovilo svoju činnosť Združenie saleziánov spolupracovníkov, ktoré má v súčasnosti na Slovensku viac než tisíc členov. Do saleziánskej rodiny patria aj sestry saleziánky, zasvätené dobrovoľníčky dona Bosca ako aj odchovanci, ktorí sú aktívni v združení Exallievi a priatelia dona Bosca. Rehoľa začala opätovne na Slovensku oficiálne pôsobiť začiatkom 90. rokov. Aktuálne v slovenskej provincii Márie Pomocnice kresťanov je 181 bratov rehoľníkov, z nich sú piati cudzinci (India, Burundi, Jakutsko, Južná Kórea). Slovenskí saleziáni ako misionári pracovali a pracujú v 50 krajinách sveta.

Marián Peciar, SDB

Sociálne sestry sa v dňoch 4. – 7. januára 2024 stretli v Košiciach na volebnom provinciálnom zhromaždení, ktorého hlavnou udalosťou bola voľba nového vedenia. Za provinciálnu predstavenú bola 6. januára opätovne zvolená sr. Renáta Jamborová, jej asistentkou sa stala sr. Agnes Filipová a radkyňami sr. Daniela Kimličková a sr. Anna Liptáková. Voľbu potvrdila generálna predstavená Spoločnosti sr. Magdolna Kővári.

Súčasťou stretnutia provincie boli aj diskusie synodálnym spôsobom a následné formulovanie a schválenie nových smerov pre život sestier na najbližšie štyri roky.   

Provinciálne zhromaždenie na záver jubilejného roka bolo tiež príležitosťou duchovne sa stretnúť s odkazom zakladateľky sociálnych sestier, sr. Margitou Slachtovou, ktorá odišla do večnosti presne pred 50 rokmi v deň slávnosti Zjavenia Pána, jej obľúbeného sviatku.

Spoločnosť sociálnych sestier je spoločnosť apoštolského života, ktorej poslaním je rozširovať posväcujúcu lásku Ducha Svätého v každom prostredí a zúčastňovať sa na sociálnom poslaní Cirkvi. Bola založená v roku 1923 v Budapešti a na Slovensku zapustila korene v roku 1927.

sr. Zuzana Škrinárová, SSS