Aktuality

Článok preberáme z aktuálneho čísla časopisu Zasvätený život 1/2025.

---

Miroslav Kulich je 54-ročný kapucín, ktorý pochádza z Oravy – z Dolného Kubína. Cíti sa dobre všade, kde sú ľudia. Je viac spoločenský, ale vyhľadáva aj samotu pri dlhých prechádzkach v prírode. Je skôr pozitívnym typom človeka, ktorý aj tam, kde je problém, problém až tak nevidí a snaží sa nájsť jednoduchšie riešenia. Má rád knihy, zvlášť biblické romány. Už od čias rozlišovania povolania ho priťahovali misie a túto túžbu ohlasovať Slovo v misiách ešte stále má. Nejaký čas prežil v Taliansku a Austrálii. Miluje teplo, slnko, more. Má rád výzvy.

Stali ste sa predsedom KVRPS. Znamená to, že sa za vás postavilo asi 2600 zasvätených na Slovensku. Kam ich chcete za 3 roky priviesť?

Najjednoduchšia učebnicová odpoveď by bola: bližšie ku Kristovi. Verím tomu, že každý z nás vnútri – v hĺbke svojho srdca chce toto.

Ale ak mám povedať pravdu, necítim sa ako líder, ktorý niekoho niekde vedie. Skôr svoju úlohu predsedu KVRPS vnímam ako úlohu pre toho, kto reprezentuje, zastupuje zasvätený život, toho, kto hľadá spolu s Radou a vyššími rehoľnými predstavenými možnosti, ako urobiť zasvätený život atraktívnym a ukázať, že my, zasvätení, máme tomuto svetu čo ponúknuť.

Vidíme to sami v tom, čo sa deje okolo nás. Jednak v apoštolskom živote, v sociálnom živote, jednak v rovine výchovy. Máme veľa vecí, ktoré môžeme ponúknuť ako kresťania a ako zasvätené osoby. Toto by sme mohli mať ako cieľ, kam spolu kráčať: byť ohlasovateľmi evanjelia, tými, ktorí prinášajú radostnú zvesť, tými, ktorí ukazujú, že zasvätený život má zmysel a môže byť veľmi plodný.

Teším sa a verím tomu, že tých 2600 zasvätených na Slovensku bude spolu držať, modliť sa za seba a spolupracovať. To je to, čo hľadáme v rámci KVRPS – spoločné aktivity, sieťujeme veci v rôznych oblastiach spoločenského, kultúrneho i zasväteného života – vieme si byť nápomocní a vieme spojiť sily a ukázať tú silu aj tomuto svetu.

Máte konkrétnu predstavu, čo všetko bude vašou úlohou?

Jednoducho povedané nemám, aj keď človek si môže niečo domyslieť. Skúsenosť hovorí, že aj keď vstupujeme do služieb, alebo prijímame tie služby, ktoré sme kedysi dávno konali, vždy budú pre nás niečím novým. Službu predsedu KVRPS preberám prvýkrát, tak si môžem uvedomiť, čo to asi bude obnášať, no v konečnom dôsledku to budem vedieť zhodnotiť asi až na konci funkčného obdobia.

Myslím, že to bude oveľa viac stretnutí rôznych komisií, stretnutí na úrovni biskupov, čiže KBS, určite s nunciom, možno štátna správa, nejaké ministerstvá. A ako štatutár aj s Renátkou budeme musieť robiť rozhodnutia a byť tými, ktorí animujú zasadania KVRPS.

Nechám sa prekvapiť.

Rok 2025 je v Cirkvi Jubilejným rokom, pripravujete pre zasvätených nejakú spoločnú akciu?

Určite. Celý rok 2025 bude nabitý akciami na rôznych úrovniach: rehoľných, diecéznych, vo farnostiach. Verím, že aj ako zasvätení budeme mať spoločné aktivity. To, čo chceme pripraviť, je spoločná púť zasvätených. O všetkých veciach ešte, samozrejme, neviem, ale verím, že to bude krásny a požehnaný rok.

Hermana Matláková, SMVS, a Františka Čačková, OSF
Foto: Kristína Kružlicová/Postoj

Nenásilná komunikácia – podnety pre väčšiu srdečnosť a úprimnosť vo vzťahoch.

Prešiel iba mesiac a slovenské ženské noviciáty sa stretli znovu. Po roku sme opäť využili služby penziónu Caritas v Dolnom Smokovci, boli sme tam v dňoch 17. – 19. 1. 2025. Stretnutie zorganizovali s. Brigita Puchalová, SMVS a br. Reginald Slavkovský, OP. S. Brigita bola tentokrát aj našou lektorkou a predstavila nám tému Nenásilná komunikácia. Sama absolvovala kurz P. Jozefa Hegglina MSC, ktorý tento prístup uvádzal do cirkevných kruhov v duchovnom centre Lukov Dvor.

Naša skupinka bola tentokrát menšia, ale to nijako nebránilo, aby sme naplno využili dar možnosti byť spolu. Popri organizátoroch bolo 5 noviciek a 4 magistry.

Príchodom do Tatier akoby sme vstúpili do zimnej rozprávky. V nížinách bolo ponuré počasie, chladno, zamračené a takmer žiaden sneh, kým v Tatrách bolo snehu dosť a v žiarivom slnečnom svetle ukazovali svoju majestátnu krásu. Tú sme si zvlášť vychutnali v sobotu poobede, keď sme si urobili prechádzku na Hrebienok. Tam sme mohli obdivovať ľadovú krásu umelcov. Počas celej zimy sa návštevníkom ľadového dómu tentokrát ponúka ľadová podoba Wawelskej katedrály a kostola sv. Vojtecha v Krakove. Je to pripomienka 30. výročia návštevy Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách. Okrem toho sa práve počas uvedeného víkendu konal 11. ročník súťaže v tvorbe ľadových sôch pod názvom Tatry Ice Master. Zúčastnilo sa jej 10 tímov z rôznych krajín a vytvárali umelecké diela na témy Anjeli medzi nami a v nedeľu Svet bez hraníc.

Krása prírody a umenia podporila naše nastavenie načerpať čo najviac zo spoločného stretnutia. S. Brigita mala pripravenú prezentáciu, všetkým účastníkom rozdala starostlivo pripravené materiály a súčasťou predstavenia koncepcie nenásilnej komunikácie boli aj rôzne cvičenia. Výklad dopĺňala aj osobnými skúsenosťami a odpoveďami na otázky. Zoznámili sme sa s cieľmi nenásilnej komunikácie, jej spirituálnym pozadím a štyrmi základnými prvkami. Hovorili sme o rozdiele medzi násilnou a nenásilnou komunikáciou, medzi posudzovaním a pozorovaním, medzi našimi interpretáciami a skutočnými pocitmi, medzi túžbami ega a skutočnými potrebami, medzi požadovaním vo forme rozkazu a prosby. Takto sa pred nami postupne odkrývali možnosti, ako môžeme do našich komunít a do ostatných vzťahov vnášať viac empatie, citlivosti a úprimnosti.

Večery sme nechali novickám, aby ich mohli stráviť spolu. Akurát v sobotu sme ešte predtým mali spoločnú rekreáciu, na ktorej nám krížové sestry predstavili dve hry, ktoré dostali pod stromček. Hra Horúce kreslo obsahuje kartičky s otázkami, ktoré pomáhajú zdieľať naše spomienky, túžby, skúsenosti a dokážu pootvoriť dvierka aj tých izieb nášho vnútorného hradu, ktoré bežne neotvárame. Druhá hra Ide o Neho je užšie zameraná na duchovný život, osobný vzťah s Ježišom a biblické postavy. Pri niektorých odpovediach sme sa nasmiali a pri iných sme sa takmer so zatajeným dychom dotýkali posvätných miest toho, kto hovoril.

Ani na tomto stretnutí nechýbal čas, ktorý sme venovali Tomu, ktorý nás povolal: v kaplnke na sv. omši, pri modlitbe breviára, na adorácii. Do modlitby sme vkladali vďačnosť za dar povolania a za možnosť vzájomnej podpory na ceste zasvätenia. Novicky sa s. Brigite okrem tašky s dobrotami poďakovali básňou, ktorú pre ňu zložili a do ktorej vložili všetko milé, čo sme na stretnutí prežili, a dôležité zásady, ktoré sme sa naučili. Rozchádzali sme sa plní zážitkov a povzbudení podporovať citlivosť v komunikácii.

Reginald Slavkovský, OP a Brigita Puchalová, SMVS

Rok 2025 je významný pre Misijnú spoločnosť sv. Vincenta de Paul, ktorá si pripomína 400 rokov od svojho založenia. Pri tejto príležitosti Apoštolská penitenciária vydala dekrét o možnosti získania úplných odpustkov, ktoré sú znakom Božieho milosrdenstva a pozvaním k duchovnému obnoveniu.

Veriaci môžu tieto odpustky získať za splnenia obvyklých podmienok: byť v stave posväcujúcej milosti, prijať Eucharistiu, pomodliť sa na úmysel Svätého Otca a zrieknuť sa akéhokoľvek hriechu. Okrem toho je potrebné vykonať dobrý skutok, ako napríklad návšteva kostola alebo kaplnky vincentskej rodiny a modlitba Otče náš, Vyznanie viery a invokácie k Panne Márii a svätému Vincentovi de Paul. Odpustky možno privlastniť aj dušiam zosnulých v očistci.  

Na odpustky nezostávajú zabudnutí ani chorí či starší ľudia, ktorí nemôžu opustiť svoj domov. Apoštolská penitenciária im umožňuje duchovné spojenie prostredníctvom úprimnej túžby, ľútosti a snahy splniť predpísané podmienky v rámci svojich možností. Jubilejný rok je tak nielen oslavou, ale aj šancou pre všetkých posilniť svoju vieru, obnoviť vzťah s Kristom a nasledovať príklad svätého Vincenta de Paul, ktorý celý svoj život zasvätil službe chudobným.  

„Jubileum prináša príležitosť na zamyslenie, modlitbu a skutky lásky, ktoré obohatia nielen jednotlivcov, ale aj celú vincentskú rodinu. Každý prejav viery a lásky v tomto čase môže byť cestou k hlbšiemu spojeniu s Bohom a k posväcovaniu sveta. Nech tento výnimočný rok prináša duchovné ovocie vo vašom živote i v celom spoločenstve Cirkvi,“ píšu vincentíni.

TK KBS informoval Patrik Boržecký CM

Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul na Slovensku oslávi 400. výročie svojho založenia spolu s apoštolským nunciom na Slovensku, Mons. Nicolom Girasolim. Slávnostná svätá omša sa uskutoční v pondelok 20. januára o 18:00 v Kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave-Ružinove. Zúčastnia sa jej kňazi a bratia pôsobiaci na Slovensku, v Čechách a Hondurase.

Misijnú spoločnosť sv. Vincenta de Paul založil sv. Vincent de Paul v roku 1625 v Paríži. Dnes má približne 3000 členov v takmer 100 krajinách sveta. Vincentíni na Slovensku pôsobia od roku 1918 a v súčasnosti má slovenská provincia 35 členov, 1 seminaristu a 2 kandidátov. ďalší 5 spolubratia zo Slovenska pôsobia v iných provinciách – v Maďarsku, Taliansku a na Ukrajine.

Misijní kňazi, známi pod menom „lazaristi“ alebo „vincentíni“, vykonávajú ľudové misie, venujú sa starostlivosti o núdznych, pastorácii, formácii budúcich kňazov, duchovnému vedeniu sestier vincentiek, organizujú duchovné cvičenia a pôsobia na misiách. Hlavné oslavy 400. výročia založenia sa  budú konať na medzinárodnej úrovni v máji 2025 v Paríži.

TK KBS informoval P. Tomáš Brezáni CM

Spoločnosť Božieho Slova vydala knihu Marty Majerčákovej Sestra Veronika – Lekárka a misionárka. Ide o príbeh  rehoľnej sestry a lekárky MUDr. Veroniky Theresie Ráckovej SSpS, ktorá zomrela v dôsledku strelných zranení 20. mája 2016 v keňskom Nairobi v Afrike. Dňa 8. januára sme si pripomenuli jej nedožité 67. narodeniny.

„Ide o príbeh obetavosti, lásky a odvahy, ktorý však presahuje hranice obyčajného rozprávania. Je to svedectvo viery, ktoré ukazuje, že ten, kto sa rozhodne plniť Božiu vôľu, prekoná temnotu, strach aj zúfalstvo. Ako povedal svätý Ján Pavol II.: „Neexistuje žiadne zlo, ktorému by Kristus nečelil spolu s nami. Neexistuje žiaden nepriateľ, ktorého by už Kristus dávno neporazil.“ Veronika nikdy nepochybovala o svojom Ženíchovi a on jej dával silu, aby aj v afrických krajinách sužovaných konfliktami a chudobou zažiarilo skrze ňu Kristovo svetlo nádeje,“ píše Spoločnosť Božieho Slova.

Veronika sa narodila 8. januára 1958 v Bánove v okrese Nové Zámky. Študovala na gymnáziu v Šuranoch a lekársky titul získala na Karlovej univerzite v Prahe. Po roku lekárskej praxe začala rehoľnú formáciu v Ríme, v ktorej neskôr pokračovala v Nemecku. Rehoľné sľuby zložila v roku 1989. Sestra Veronika pôsobila okrem Slovenska v Taliansku, Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Írsku, Anglicku, Indonézii a Ghane a napokon v Južnom Sudáne. Na Slovensku v minulosti vykonávala aj úrad provinciálnej predstavenej.

„Veronika bola ženou, ktorú si Boh vyvolil, aby prinášala do životov iných lásku a porozumenie. Vyrastala v prostredí, kde viera nebola len vyznaním, ale každodenným spôsobom života, hoci komunistický režim potláčal prejavy náboženstva. Už v detstve pochopila, že kresťanské hodnoty sa musia prejaviť empatiou, solidaritou a láskou k iným. Tieto princípy ju sprevádzali na ceste, ktorú si zvolila. Stala sa lekárkou, aby liečila telá, a vstúpila do Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého, aby pomáhala liečiť duše,“ píšu ďalej verbisti.

Knižná novinka sleduje Veronikinu cestu od jej detstva, cez štúdium a duchovnú formáciu až po jej úspechy a životné tragédie. Získala ocenenie „Najlepšia lekárka v Afrike“ za prácu pri zastavení epidémie cholery, no zároveň čelila každodenným výzvam a náročným situáciám, ktoré sa sebou prináša život v misiách v krajinách tretieho sveta. V momentoch najväčších ťažkostí akoby jej viera vyžarovala ešte väčšiu silu a lásku. Rozprávanie je obohatené osobnými príbehmi, svedectvami jej blízkych i ľudí, ktorým zasiahla do života.

Čitateľ má možnosť preniknúť do jej duchovného sveta a spoznať, ako hlboká viera ovplyvňovala jej rozhodnutia. Kniha neobchádza ani ťažké chvíle, ako útok v Južnom Sudáne, ktorý viedol k jej smrti dňa 20. mája 2016. Stránky zachytávajúce posledné okamihy Veronikinej pozemskej misie poukazujú na realitu nebezpečenstva misií, no zároveň prinášajú nádej. V Južnom Sudáne zanechala semienko viery poliate mučeníckou krvou. Veronika nie je len akousi ďalšou obeťou násilia, ale predovšetkým je symbolom nádeje, viery, obetavosti a pracovitosti.

Kniha obsahuje aj fotografie, ktoré približujú významné okamihy jej života. Nie je to iba príbeh výnimočnej ženy, ale je to aj inšpirácia, ako žiť naplno – dôverujúc tomu, ktorý za nás už vybojoval tie najťažšie boje. Veronika Terézia Rácková nám ukazuje, že skutočné šťastie prichádza vtedy, keď sa odvážime plniť Božiu vôľu. Knihu si je možné zakúpiť aj on-line v e-shope Spoločnosti Božieho Slova.

TK KBS informoval P. Michal Vrták SVD

Vstupom do nového kalendárneho roka saleziánky začali oslavovať. 85 rokov príchodu na Slovensko chcú prežívať vo vďačnosti a modlitbe. Pripravujú pár prekvapení aj pre verejnosť a predstavia i spiritualitu spoluzakladateľky Márie Mazzarellovej.

Historický kontext saleziánok do roku 1990

Začiatky prítomnosti Dcér Márie Pomocnice- Saleziánok siahajú do roku 1940, keď otvorili komunitu v Trnave pri Saleziánskom konvikte. V nasledujúcich rokoch vznikli komunity aj v Nitre, v Trnave na Kopánke a v Dolnom Kubíne. Sľubný rozvoj výchovnej činnosti saleziánok ukončil v auguste r. 1950 násilný zásah československého komunistického režimu, ktorým zrušil všetky ženské rehoľné domy a rehoľníčky umiestnil do tzv. sústreďovacích táborov po celom Československu. Tu pracovali v továrňach a na poliach, alebo v ústavoch pre chorých. Žili pod väzenským dozorom, nesmeli opúšťať vymedzený areál ani mať kontakt s ľuďmi vonku, nemohli sa venovať žiadnej výchovnej ani apoštolskej činnosti. Niektoré saleziánky pobudli istý čas aj vo väzeniach.

Po 18 rokoch v čase politického uvoľnenia 1968-1970 mladšie Saleziánky opustili miesta núteného pobytu a – po dohode s predstavenými z Ríma – začali nosiť civilný odev a pracovali na farách alebo opatrovali svojich rodičov.

V rokoch 1975 –1990 sestry robili aj  ilegálnu rehoľnú formáciu pre mladé ženy, ktoré sa v tajnosti chceli stať saleziánkami. Ony po tajnom zložení rehoľných sľubov bývali v rôznych mestách Slovenska na privátoch po dvoch-troch, pracovali v bežných zamestnaniach a po práci sa v utajení venovali rôznym náboženským a výchovným aktivitám s dievčatami.

Po r. 1990 sestry postupne zriaďovali komunity v rôznych mestách Slovenska a mohli naplno rozvíjať výchovnú činnosť i formáciu nových povolaní.

Súčasnosť a aktuálnosť saleziánok po 85 rokoch a oslavy tohto výročia

V súčasnosti 84 saleziánok pôsobí na Slovensku v 14. komunitách, v jednej prítomnosti v Prešove a s jednou komunitou v Baku, Azerbajdžane. Okrem toho 4 sestry pôsobia v misiách a 4 sestry v iných provinciách.  

Saleziánky 85. výročie príchodu na Slovensko oslávia v modlitbe a vďačnosti. Každý mesiac chcú pamätať vo vďačnosti napr. na saleziánov, všetky sestry, rodičov, exalievy a exalievov, mladých, členov saleziánskej rodiny, dobrodincov a pod. Vždy trinásteho v mesiaci, na spomienku spoluzakladateľky Márie Mazzarellovej, budú šíriť jej myšlienky. Takto predstavia jej spiritualitu a pomôžu spoznať viac sesterskú saleziánsku charizmu.

Najbližšie saleziánky o výročí porozprávali v TV Lux v relácií Doma je doma. Počas roka pripravujú aj pár prekvapení pre verejnosť. Informovať o nich budeme podľa aktuálnosti.

Eva Matejková FMA, Dagmara Čepelová FMA
Foto: Archív FMA

Examen ako životodarný zdroj pre náš duchovný život

Prvé stretnutia Internoviciátu v tomto školskom roku sa konalo v dňoch 13. – 15. 12. 2024 v Kežmarku u sestier redemptoristiek. Boli to dni, keď zimné rána v Kežmarku dýchali chladom a mihotavé decembrové slnko sa len nesmelo predieralo cez hmlu. Napriek tomu sme sa zišli s hrejivou túžbou po duchovnom raste a spoločenstve. Stretnutie organizačne pripravili členovia Teologicko-spirituálnej komisie KVRPS s. Brigita Puchalová, SMVS a br. Reginald Slavkovský, OP. Naším vzácnym hosťom bol p. František Hylmar, SJ, ktorý nám po dvoch rokoch opäť s láskavým úsmevom predostrel tému Ignaciánsky examen. Po prednáškach bol čas na otázky a p. František sa k nám prihováral aj v kázňach a doprevádzal nás svojím slovom počas rozjímaní.

V pestrej skupine nás bolo devätnásť. Zo ženských reholí bolo šesť začínajúcich sestier (dve krížové sestry, satmárka, premonštrátka a dve redemptoristky) a ich štyri magistry, z mužských reholí boli magistri saleziánov a benediktínov, každý s dvoma novicmi.

Program sa začal v piatok poobede prvou prednáškou p. Františka. Po nej sme si dopriali chvíľu stíšenia v liturgii a potom prišli na rad večera a vzájomné predstavovanie noviciátov. Novici a novicky nám pri tejto príležitosti dokázali, že fantázii sa medze nekladú. Ich tvorivé prezentácie, kvíz, komentovanie obrázkov, komentované sadenie symbolických rastliniek do kvetináča nás všetkých zaujali a zblížili.

P. František sa s nami podelil o svoje hlboké znalosti v duchovnej oblasti. Študoval spiritualitu v Španielsku a teraz pôsobí napríklad v tíme, ktorý v Olomouci ponúka Kurz duchovního doprovázení. V prednáškach nás viedol k jasnejšiemu chápaniu ignaciánskeho examenu. Vysvetlil, že examen je omnoho širší pojem než tradičné spytovanie svedomia. Mnohí veriaci by si možno s úľavou vydýchli, pretože spytovanie svedomia bolo dlho predstavované ako každodenná povinná rekapitulácia, v ktorej máme s vážnou tvárou skladať účty za všetky svoje omyly, chyby a hriechy od rána do večera. V skutočnosti je však examen modlitbou, počas ktorej si uvedomujeme láskavú Božiu prítomnosť a s vďačnosťou objavujeme, čo Boh robí v našom živote a kam nás vedie. Nie je to teda nič suché a prísne, ale živý proces, cesta, na ktorej objavujeme hlbiny vlastného srdca, kde môžeme objavovať láskavý, vážny, ale aj humorný pohľad na seba, druhých a svet.

Examen nie je iba o dobrých a zlých skutkoch či moralizovaní. Krásne to vystihuje pojem „spytovanie vedomia“ jedného z amerických jezuitov. Ide v ňom o mapovanie nášho vnútra, kde môžeme v modlitbe nájsť aj prameň vnútornej radosti, ten neviditeľný zdroj pod povrchom. Možno by sa dal prirovnať k zasypanej studni, ktorú keď vyčistíme, vytryskne z nej čistá voda a osvieži celý náš „duchovný pozemok“. Počas examenu sa pýtame, čo sa v nás deje: od úrovne tela, cez emócie, psychiku až po ducha. Bohu stačí náš úprimný pohľad dovnútra, bez príkras a diplomatických okľúk. A my tak ľahšie zistíme, že nie sme jediní, kto sa občas nevie vyznať vo vlastných pocitoch – aj svätí sa s nimi borili a len postupne sa ich učili spracovávať.

K téme examen vyšlo aj v našich jazykoch niekoľko kníh a z internetu sa dá do mobilu stiahnuť aplikácia Ignaciánsky examen. Je praktickým pomocníkom, ktorý ponúka rôzne zamerania – na konkrétne oblasti života, emócie či medziľudské vzťahy. Na stretnutí sme sa sústredili najmä na pocity a emócie, ktoré nám niekedy pripadajú ako neskrotený kôň cválajúci krajinou. Pocity majú svoju dôležitú úlohu: ukazujú, čo sa v nás odohráva, ale sem-tam nám vedia narobiť riadny prievan v duši, najmä keď ich potláčame a prehliadame. Examen nás učí rozpoznávať, čo nami hýbe, zorientovať sa v tom a otvoriť sa Bohu, ktorý nás v týchto hnutiach vedie k hlbšiemu poznaniu seba aj druhých.

Počas dňa sme sa stretávali nielen na prednáškach, ale aj v modlitbe, pri liturgii, na rekreácii či v jedálni. Stretnutia medzi prednáškami a čas pri jedle boli dobrými príležitosťami na zdieľanie našich radostí (a sem-tam aj starostí) rehoľného života. Káva, čaj a chutné dobroty v bufetíku prispeli k ľahkosti našich rozhovorov. Zvlášť novicom a novickám sme dopriali dostatok času, aby mohli spolu zdieľať svoje skúsenosti a priateľsky sa podporiť. Bolo príjemné vidieť ich rozžiarené tváre a radosť zo stretnutia s tými, ktorí prežívajú rovnakú etapu rehoľného života.

V nedeľu sme na konci prednáškového bloku zdieľali svoje dojmy a myšlienky, ktoré sa nás najviac dotkli. Celé stretnutie bolo ako vítané pohladenie v predvianočnom čase – príležitosťou nadýchnuť sa duchovného ovzdušia a srdečnej atmosféry. Tešíme sa na ďalšie stretnutie v januári v Tatrách.

Brigita Puchalová, SMVS a Reginald Slavkovský, OP

Sestry Slovenskej provincie Congregatio Jesu sa stretli v Dome sv. Jozefa v Prešove, aby sa zúčastnili uvedenia do úradu novej provinciálnej predstavenej sr. Júlie Milčovej. Sr. Júlia bola menovaná generálnou predstavenou sestier Congregatio Jesu na obdobie šesť rokov.

Slávnostná svätá omša bola poďakovaním za všetky dobrodenia a milosti, ktoré Boh daroval Slovenskej provincii počas služby predchádzajúcej provinciálnej predstavenej sestry Agnesy Jenčíkovej a prosbou o Božie požehnanie a svetlo Ducha Svätého do nasledujúceho obdobia služby novej provinciálnej predstavenej.

TK KBS informovala sr. Luciana Mišenčíková, CJ