Počas víkendu 7. – 9. februára 2020 sa uskutočnilo tretie
stretnutie internoviciátu v Dolnom Smokovci. Stretnutie malo česko-slovenský charakter
a zúčastnilo sa ho 39 novicov a noviciek s ich magistrami.
Cieľom stretnutia bolo vzájomné poznávanie sa a vytvorenie
kontaktu medzi rehoľnými komunitami. Hlavnou prednášajúcou bola sr. Mária Ester
Lahová, SSpS, ktorá predstavila tému „Priateľstvo v rehoľnom živote“.
V piatok ponúkli účastníci krátke
prezentácie zo života svojich komunít. V sobotu dopoludnia zaznela nosná
prednáška o priateľstve, jeho mieste a dôležitosti pre vytváranie zdravej
identity osoby aj rozvíjania darov v spoločenstve. Po práci a zdieľaní v malých
skupinkách sa prítomní spoločne vybrali na malú turistiku na Hrebienok, aby si pozreli
ľadový dom. Počasie bolo prekrásne, čo ešte umocnilo zážitok z celej scenérie
tatranských končiarov. Večer hrali účastníci stretnutia spoločenské hry a
ukončili deň adoráciou pred Pánom.
Víkend bol pre všetkých veľmi obohacujúci a veríme, že
prinesie posilnenie osobnej zrelosti, spoznanie darov, ale aj odlišností a
zároveň schopnosť vytvárať spoločný dialóg, ktorý spája so samým sebou aj s Bohom.
Na nasledujúcom stretnutí v júni 2020 sa stretnú už iba
novicky a ich magistry.
(Bratislava, Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku, KVRPS)
V roku 2020 si pripomíname významné výročie – 70 rokov od
likvidácie kláštorov, ktoré mali ukončiť život rehoľníkov a rehoľných komunít
na Slovensku.
Na jar 1950, v nočných hodinách z 13. na 14. apríla a
opätovne z 3. na 4. mája, prepadli represívne zložky štátu (Zbor národnej
bezpečnosti, Štátna bezpečnosť, armáda a Ľudové milície) mužské kláštory na
Slovensku i v Čechách a rehoľníkov odviezli do sústreďovacích, disciplinárnych
a preškoľovacích táborov. Pre starých a nevládnych rehoľníkov vytvorili
samostatný kláštor – starobinec. Zásah voči reholiam dostal názov Akcia K. V slovenskej
časti republiky bolo zlikvidovaných 76 kláštorov a rehoľných domov, v ktorých
žilo asi 1 200 rehoľníkov.
Na konci leta – od 29. augusta 1950 – bola spustená Akcia R,
ktorej cieľom bolo zlikvidovať ženské kláštory a rehoľné sestry. Zlikvidovaných
bolo takmer 140 kláštorov a domov, pričom približne 2 000 rehoľných sestier
bolo sústredených a internovaných na nových miestach.
„Sedemdesiatka je významné jubileum a v rodine sa na ňu nezabúda. Ani
rodina, ktorú tvorí dnes takmer tritisíc rehoľníkov na Slovensku,
nezabúda na udalosti spred 70 rokov. Znamenali totiž snahu o likvidáciu
rehoľného života v bývalom Československu. Preto chceme prežiť tento rok
ako ROK VĎAČNOSTI, počas ktorého budeme v prvom rade ďakovať za vernosť
a obetavosť mnohých našich bratov a sestier, ktorí vytrvali vo svojom
povolaní aj v náročných rokoch prenasledovania. Mnohí z nich zažili
ťažkosti a útrapy rôzneho druhu. Chceme sa sústrediť na to, čo nám
zanechali, čo nám odkázali, veď vďaka ich nasadeniu a obete sme tu dnes
aj my. Tí, čo máme ďalej rozvíjať dar rehoľného života na Slovensku a
takto pripravovať pôdu aj pre budúce generácie,“ povedal predseda KVRPS
P. Václav Hypius, CSsR.
Pri príležitosti spomínaného jubilea vytvorila KVRPS aj logo 70.
výročia. Logo tvorí PLAMEŇ – symbol viery a rehoľného života v
Československu, ktorý sa komunistická moc snažila uhasiť, keď zamýšľala
zlikvidovať rehole i rehoľníkov. Plameň sa skladá z dvoch menších
plamienkov, kde jeden predstavuje mužské a druhý ženské rehole. MODRÝ
plameň (mužské rehole) je zložený zo 17 menších častí a symbolizuje 17
zlikvidovaných mužských reholí. ČERVENÝ plameň (ženské rehole) je
zložený z 24 častí a znázorňuje 24 zlikvidovaných ženských reholí.
Plameň vychádza zo ŠTVORCA predstavujúceho ohraničenie a vytesnenie v
snahe zamedziť ďalší rozvoj rehoľného života v spoločnosti. To malo
viesť k jeho zániku. Plameň sa však nepodarilo uhasiť, preráža múry a
horí naďalej.
„Našim starším rehoľným sestrám i bratom chceme v tomto roku ďakovať
za ich vytrvalosť a vernosť. Za to, že chránili horiaci plameň i s
nasadením vlastného života, a tak my môžeme stavať na ich vytrvalosti,
odvahe, nepoddajnosti a svedectve. Sme si vedomí významu tejto udalosti,
preto sa chceme – aj keď je práce a pastoračných činností vždy dosť –
stretnúť, spomínať, ďakovať a sláviť. Aj takto vyjadriť postoj k 70.
výročiu Barbarskej noci – hlasom vďačnosti,“ hovorí sr. Jana Kurkinová,
FMA, tajomníčka KVRPS.
Konferencia bude počas roka iniciovať realizáciu dvoch hlavných
podujatí pri príležitosti jubilea. Prvým bude spomienkové podujatie,
ktoré sa uskutoční v rámci jarného Zhromaždenia KVRPS v Badíne dňa 15.
apríla 2020 za účasti pozvaných hostí. Druhým, verejnosti už známym
podujatím, bude Deň otvorených kláštorov II., ktorý sa uskutoční 20.
júna 2020 v jednotlivých komunitách rehoľných inštitútov po celom
Slovensku. Prvý ročník akcie vyvolal veľmi pozitívny ohlas medzi
verejnosťou aj medzi samotnými rehoľníkmi. Ďalšie aktivity budú v
kompetencii jednotlivých reholí. Konferencia pripravuje počas roka ešte
niekoľko iniciatív a sprievodných podujatí pozostávajúcich z krátkych
dokumentárne spracovaných výpovedí svedkov či iných svedectiev, putovnej
výstavy, výzvy „sviečka v okne“, prípravy publikácie a podobne. O nich
bude postupne informovať na svojej stránke www.kvrps.sk.
Symbolické otvorenie Roka vďačnosti sa uskutoční počas Dňa
zasväteného života, ktorý sa každoročne slávi na sviatok Obetovania Pána
(2. februára). Ide o stretnutie rehoľníkov so svojimi biskupmi v
jednotlivých diecézach. Tento rok bude počas stretnutí prezentovaný
dokument k výročiu Barbarskej noci, ktorého autorkou je sr. Ivica
Kúšiková, SSpS, a P. Tomáš Gerboc, SVD.
Konferenciu vyšších rehoľných predstavených na Slovensku tvorí 73
reholí, 45 ženských a 28 mužských, ktoré majú svojich rehoľníkov a
rehoľné sestry v 446 rehoľných komunitách na Slovensku. Viac o ich
živote ponúkajú stránky www.kvrps.sk a www.zasvatenyzivot.sk.
Nikolai Chirkov je mladý salezián, pôvodom z Aldanu v Rusku, ktorý aktuálne ako študent filozofie žije v saleziánskej komunite v Žiline. V Bratislave teraz pripravil výstavu svojich fotografií „Zrkadlenie“. Vernisáž výstavy sa uskutočnila 10. januára 2020 v „Gallery Ja“ v saleziánskom stredisku na Mamateyovej 4 v Bratislave.
„V období od roku 2012 do roku 2019, v rôznych krajinách a za rôznych
okolností, som zachytil zážitok – moment v jeho pôvodnej podobe pomocou
kamery mobilu. Iba jedinú vec som si dovolil – pohrať sa so svetlom a
farbou,“ vysvetľuje Nikolai Chirkov. Z množstva svojich fotografií
predstavuje tie, ktoré mu v srdci zanechali najsilnejšie záblesky.
„Vlastne nie som fotograf, ale človek, ktorý získal schopnosť vnímať krásu. Krása mi spôsobuje vnútorné radostné rozochvenie. Inšpiruje ma, vzbudzuje vo mne túžbu spoznať Druhého – jej prameň. Je vecou srdca – jeho prirodzeným prostredím. Srdce je miesto, ktoré vníma skutočnú krásu. Pre mňa ako saleziána je to jedna z ciest dialógu s mládežou,“ dopĺňa autor v buletíne k výstave.
Do Kostola sv. Cyrila a Metoda v Bratislave sa pred 30 rokmi vrátili redemptoristi. Slávnostne ho prevzali 14. januára 1990. Rovnaké výročie si pripomínajú i v Podolínci, kde rehoľa obnovila svoju činnosť 28. januára 1990.
Kongregácia
najsvätejšieho Vykupiteľa si výročie pripomenula na nedeľnej slávnostnej svätej
omši 19. 1. 2020, ktorú celebroval provinciál Provincie Bratislava – Praha P.
Václav Hypius CSsR. P. Martin Macko CSsR, pôsobiaci v Historickom
inštitúte redemptoristov v Ríme, sa v prednáške po sv. omši zameral
na prvé kontakty redemptoristov s Bratislavou – vtedajším Prešporkom –
v prvej polovici 19. storočia, teda viac ako storočie pred tým, keď 28.
septembra 1935 prevzali budovu na Puškinovej ulici. O dva roky skôr,
v roku 1933, sa v Bratislave konali misie českých redemptoristov.
Rehoľný dom bol kanonicky zriadený 20. januára 1936. Kláštor bol rámci
Akcie K v noci z 13. na 14. apríla 1950 zabratý komunistickou mocou.
V kláštore v Podolínci rehoľa obnovila svoju činnosť 28. januára 1990 po 40 rokoch od Barbarskej noci. Toto výročie si redemptoristi pripomenuli v nedeľu 26. 1. 2020 slávnostnou svätou omšou, ktorej predsedal provinciál P. Václav Hypius CSsR. Po nej nasledoval spomienkový program v kláštornom Kostole sv. Stanislava. Počas Akcie K príslušníci národnej bezpečnosti internovali 881 rehoľníkov z 11 reholí na Slovensku aj do kláštora redemptoristov v Podolínci. Medzi internovanými redemptoristami v podolínskom kláštore bol i blahoslavený Metod Dominik Trčka, neskorší gréckokatolícky biskup v Toronte Michal Rusnačok, viceprovinciál Jozef Chochula, ktorému sa podarilo ujsť a za dramatických okolností emigrovať, či páter Augustín Krajčík. V kláštore v Podolínci po Barbarskej noci panoval najprísnejší režim. Na oknách pribudli mreže, komunistická moc nechala celý areál ohradiť ostnatým drôtom a kláštor strážili ozbrojení vojaci a ľudoví milicionári. V kláštornom kostole v Podolínci sa nachádza drevená socha „Podolínska Madona“ frátra jezuitu Baču, ktorý ju v roku 1951 vytesal do stromu vyrúbaného pred kláštorom. Tá dodnes zdobí priestor kostola svätého Stanislava. Na priečelí budovy kláštora je umiestnená pamätná tabuľa všetkým internovaným a vyšetrovaným osobám; v roku 2000 pribudol do areálu kláštora travertínový pomník.
Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa má dvoch nových oblátov. Manželom Magdaléne a Stanislavovi Dzurjaninovcom, dlhoročným spolupracovníkom redemptoristov, udelil dekrét obláta generálny predstavený rehole P. Michael Brehl.
Na žiadosť
vedenia Provincie Bratislava – Praha udelil generálny
predstavený Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa P. Michael Brehl CSsR
Magdaléne a Stanislavovi Dzurjaninovcom titul obláta 2. decembra 2019. Certifikát
o prijatí za obláta im pri svätej omši v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Bratislave
v nedeľu 12. januára 2020 odovzdal provinciál redemptoristov P. Václav Hypius
CSsR. Obláti Kongregácie majú účasť na duchu a misionárskej
činnosti redemptoristov.
Stanislav Dzurjanin, ktorý sa venuje podnikaniu v oblasti informačných
technológií, pochádza z gréckokatolíckej rodiny. Tá pomáhala najmä
gréckokatolíckym redemptoristom počas komunistického režimu. Jeho otca a P. Jána
Janoka ml. CSsR spojilo nielen michalovské gymnázium, ale aj rovnaký osud od
roku 1950: služba v Pomocných technických práporoch (PTP). Stanislav Dzurjanin sa
počas vysokoškolského štúdia v Bratislave stretol s redemptoristami latinského
obradu v Kostole sv. Cyrila a Metoda a spolu s budúcou manželkou Magdalénou
boli súčasťou známeho hudobného zboru „Céčko“. S. Dzurjanin dlhoročne spolupracuje
s vydavateľstvami redemptoristov Slovo medzi nami a Misionár ako konzultant, redaktor
a korektor pri vydávaní kníh latinských i byzantských redemptoristov,
predovšetkým z histórie Kongregácie na území provincie. V tejto nezištnej
službe pre dobro Kongregácie ho podporuje aj manželka Magdaléna, bývalá
učiteľka matematiky.
Provinciálne stanovy Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa svojim členom ukladajú, aby sa pre pomoc v apoštoláte usilovali získať laikov. Pokiaľ sa títo zvlášť venujú Kongregácii, prejavujú jej mimoriadnu vernosť, usilovnosť a veľkorysosť pri podpore poslania Kongregácie, možno ich prijať medzi oblátov. Pre redemptoristov sú obláti a spolupracujúci laici spolu so sestrami redemptoristkami súčasťou redemptoristickej rodiny už od založenia rehole sv. Alfonzom Mária de Liguori. Slovo oblát pochádza z latinského slova oblatus, čo v doslovnom preklade znamená „obetovaný Bohu“. V počiatkoch kresťanstva boli takto označované deti, ktoré rodičia zasvätili Bohu a z ktorých sa neskôr stali príslušníci duchovného stavu. V neskoršej dobe, v súvislosti s pôsobením benediktínskeho a neskôr cisterciánskeho rádu, sa týmto pojmom označoval človek, ktorý žil mimo kláštora, ale mal podiel na spiritualite konkrétneho spoločenstva, ku ktorému bol pridružený.
Rímska únia rádu sv. Uršule, ktorá je zriaďovateľom Spojenej školy sv. Uršule v Bratislave, vyhlásila výberové konanie na obsadenie pozície riaditeľa tejto školy.
Podklady na stiahnutie nájdete nižšie. V prípade záujmu je nutné dodržať termín 4. február 2020 na zaslanie žiadosti a požadovaných dokumentov.
Nielen na tribúne, ale aj na ľade na Zimnom štadióne v Detve budete 8. februára 2020 vidieť zasvätených z viacerých rehoľných spoločenstiev. Charitatívny hokejový turnaj kňazov minulý rok obohatil ako nováčik tím rehoľníkov. Zastrešený Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku znova nastúpi proti diecéznym kňazom z Banskej Bystrice, Košíc a zo Spiša.
O organizáciu turnaja sa postarala Diecéza Banská Bystrica. Prvý zápas o postup do finále je avizovaný už o 12:15 medzi domácimi a Košicami a druhý medzi tímom zo Spiša a rehoľníkmi. Turnaj potom slávnostne otvorí v priamom prenose na TV Lux o 14:05 diecézny biskup Mons. Marián Chovanec. Fanúšikovia hokeja, farníci a priatelia, ktorí do Detvy v túto sobotu nebudú môcť prísť, neprídu o možnosť fandiť či podporiť ten „svoj“ tím.
Prestávky medzi zápasmi vyplnia súťaže a program, na ktorý
prijali pozvanie viaceré hokejové osobnosti. Keďže ide o charitatívny
hokejový zápas, vyzbierané financie pôjdu na podporu sociálneho zariadenia v Detve.
Ako to vyzeralo pred rokom, keď na turnaji v Ružomberku
boli rehoľníci tretí, si môžete prečítať TU.
P. Jozef Šofranko, SJ sa stal novým provinciálom jezuitov na Slovensku. Do funkcie ho vymenoval generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Arturo Sosa dekrétom zo 6. januára 2020. Menovanie bolo komunikované Generálnou kúriou Spoločnosti Ježišovej dnes, 18. januára 2020.
P. Šofranko v súčasnosti vykonáva službu sócia provinciála. V úrade nahradí terajšieho provinciála, ktorým je od roku 2014 P. Rudolf Uher.
Úrad preberie 9. mája 2020. Slávnosť sa začne o 12:00 v jezuitskom Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave.
Krátky životopis nového provinciála slovenských jezuitov
P. Jozef Šofranko, SJ sa narodil 25. mája 1977 v Prešove. Do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave vstúpil v roku 1996, ktorý ukončil jednoduchými doživotnými sľubmi v roku 1998. Teologické štúdiá absolvoval v rokoch 1998-2006 na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Po kňazskej vysviacke, ktorú prijal 24. júna 2006, pôsobil dva roky ako kaplán vo Farnosti Narodenia Panny Márie v Banskej Bystrici – Radvani, ktorú v tom čase spravovala jezuitská rehoľa. Tam od r. 2008 pôsobil v rámci komunity aj ako minister, ekonóm a rektor kostola.
V rokoch 2008 – 2011 pokračoval postgraduálnym štúdiom kánonického práva na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Po ukončení štúdií pôsobil v rokoch 2011 – 2013 ako vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu vo Vatikáne. Svoju rehoľnú formáciu zavŕšil tzv. treťou probáciou, ktorú absolvoval v rokoch 2013 – 2014 v Portlande – USA. V rámci nej istý čas pastoračne pôsobil medzi eskimáckym kmeňom Yupik na Aljaške.
V roku 2014 ho generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej P. Adolfo Nicolás vymenoval za sócia provinciála Slovenskej provincie. Od roku 2017 zároveň prednáša kánonické právo na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave.
Začiatkom roka 2020 bol cez sekretariát KVRPS odovzdaný všetkým vyšším rehoľným predstaveným na Slovensku slovenský preklad dokumentu motu proprio pápeža Františka Communis Vita [Spoločný život].
Pápež ním uviedol nový dôvod prepustenia z inštitútu v prípade nezákonnej dlhodobej neprítomnosti v rehoľnom dome. Okrem tohto dokumentu bol zverejnený aj okružný list prefekta Kongregácie kard. João Braz de Aviza, ktorý by mal napomôcť správnemu aplikovaniu smerníc tohto dokumentu do praxe.
Pred sto rokmi sa 7. januára vo Vištuku narodil významný slovenský salezián kňaz, bývalý provinciál saleziánov, Ernest Macák. Hneď na začiatku komunistickej totality bol iniciátorom tajných útekov mladých saleziánov do Talianska a po likvidácii rehoľných domov v roku 1950 v ilegalite rozvíjal spôsob ďalšieho fungovania saleziánskeho diela na Slovensku.
Štátna moc ho väznila a mučila a on, aby sa z toho vymanil, začal hru na blázna, ktorá trvala pätnásť rokov. V roku 1968 mohol vycestovať do Talianska. Po návrate na slobodné Slovensko bol v rokoch 1993 – 1999 provinciálom saleziánov. Zomrel v roku 2016, vo veku 96 rokov. Na pohrebe zazneli na jeho adresu slová: „Odišiel svätec. Lepšie povedané – svätec nás predišiel do večnosti.“
K jubileu 100. výročia narodenia Ernesta Macáka pripravili saleziáni aj samostatné logo výročia a webovú stránku ernestmacak.sk, ktorá prináša nielen jeho podrobný životopis s videami a fotografiami, ale aj svedectvá iných a citáty jeho myšlienok.
Spomienková oslava na 100. výročie narodenia Ernesta Macáka, s odhalením pamätnej tabule, sa bude konať v Kostole Márie Pomocnice kresťanov v Bratislave-Miletičovej v nedeľu 12. januára o 11:00, slávnostným kazateľom bude salezián Marián Valábek. Spomienkové stretnutie sa v nedeľu 12. januára uskutoční aj v Košiciach v Kostole Sedembolestnej Panny Márie na Kalvárii (so začiatkom o 15:00).
STRUČNÝ ŽIVOTOPIS
Salezián kňaz Ernest Macák sa narodil 7. januára 1920 v obci Vištuk v roľníckej rodine. Počas štúdia na gymnáziu v Trnave prestúpil v roku 1932 na saleziánske gymnázium v Šaštíne a potom vstúpil do saleziánskej rehole. V roku 1936 zložil prvé rehoľné sľuby. Na štúdium teológie ho predstavení poslali do Turína, kde však pre vojnové pomery absolvoval len jeden rok.
Za kňaza bol vysvätený 29. júna 1946 v Hronskom Sv. Beňadiku. Potom ešte nastúpil na štúdium filozofie a dejín v Bratislave a ako mladý kňaz pôsobil v saleziánskom oratóriu v Bratislave na Miletičovej.
Keď komunistický režim zrušil v apríli 1950 rehole, saleziáni boli internovaní v koncentračnom tábore v Podolínci, kde Ernest Macák začal písať zápisky o týchto udalostiach. Kniha neskôr vyšla pod názvom Zápisky spoza mreží.
Z Podolínca sa mu podarilo utiecť a dva roky tajne pracoval a pomáhal mladým saleziánom hľadať spôsob rehoľného života v ilegalite. V roku 1952 ho ŠtB zatkla, pri výsluchoch ho kruto mučili, prešiel väzením v Bratislave a na Pankráci.
Z vlastnej iniciatívy sa pustil do „hry na blázna“ a tak sa dostal na policajnú psychiatriu, odkiaľ ho napokon v apríli 1955 prepustili k rodičom ako psychicky chorého.
Aj doma ďalších 13 rokov hral blázna a pracoval ako roľník. V roku 1968 mohol vycestovať ako „chorý“ na slobodu – do Talianska a ostal už tam. V Ríme intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, bol direktorom saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda a neskôr pôsobil medzi Slovákmi vo švajčiarskom Bazileji.
V roku 1990 sa vrátil na Slovensko, kde sa sna dva roky stal riaditeľom obnoveného Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne. V roku 1993 ako 73-ročný sa stal provinciálom saleziánov. Je autorom niekoľko kníh, okrem iného aj dejín šaštínskej baziliky. Posledné jeho dielo – retrospektívny pohľad na vlastný život – vyšlo v roku 2009 pod názvom Bože, oplatilo sa mi žiť.
Salezián kňaz Ernest Macák zomrel vo veku 96 rokov, vo štvrtok 13. októbra 2016 v Cerovej.