Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov má nové vedenie. „Bratia s doživotnou profesiou v tajnom hlasovaní zvolili nového provinciálneho predstaveného a jeho štyroch radcov,“ informoval tajomník provincie Peter Savara, OFMCap. V službe provinciálneho ministra bol potvrdený br. Norbert Pšenčík.

Za provinciálneho vikára bol zvolený br. Fidel Marko Pagáč, za 2. provinciálneho radcu br. Miroslav Kulich, za 3. provinciálneho radcu br. Lukáš Mikovíny a za 4. provinciálneho radcu br. Tomáš Fusko, rozhodli bratia na XI. provinciálnej kapitule provincie, ktorá sa konala pod vedením generálneho radcu br. Piotra Stasińského z Poľska 18. mája 2021 v Pezinku (na snímke zľava – Fidel Marko Pagáč, Lukáš Mikovíny, Norbert Pšenčík, Piotr Stasiński, Miroslav Kulich, Tomáš Fusko).

Viac fotografií z kapituly nájdete TU.

Na Slovensko prišli prví kapucíni v roku 1674 do Pezinku. Dnes pôsobia na viacerých miestach Slovenska i v zahraničí. Venujú sa rozličným dielam. Tí, čo vnímajú povolanie k nim, sa môžu ozvať na povolania@kapucin.sk.

TK KBS informoval Peter Savara, OFMCap

V sobotu 15. mája 2021 v Bazilike svätého Jána v Lateráne v Ríme sa uskutoční blahorečenie Božieho služobníka otca Františka Máriu z Kríža Jordana, zakladateľa Spoločnosti Božského Spasiteľa (salvatoriánov) a spoluzakladateľa Kongregácie sestier Božského Spasiteľa (salvatoriánok).

Slávnostnej svätej omši bude predsedať kardinál Angelo di Donatis, generálny vikár pápeža Františka pre mesto Rím a Rímsku diecézu, ktorý v mene Svätého Otca Františka vykoná aj samotný akt blahorečenia Božieho služobníka Františka Jordana.

Pre slovenských divákov beatifikačnú svätú omšu odvysiela TV LUX v priamom prenose v sobotu 15. mája 2021 o 10:30.

František Mária z Kríža Jordan a jeho dielo

Zakladateľ Spoločnosti Božského Spasiteľa – salvatoriánov sa narodil 16. júna 1848 v badenskej dedinke Gurtweil (Nemecko). Bol pokrstený v miestnom kostole, kde dostal meno Ján Krstiteľ.

Už v rannej mladosti sa v ňom zrodila túžba zasvätiť sa Bohu, no cesta ku kňazstvu nebola jednoduchá. Jeho rodina bola veľmi chudobná a po vážnej nehode a smrti otca musel pätnásťročný Ján opustiť školu a prevziať zodpovednosť za celú rodinu, aby jej svojou prácou zabezpečil živobytie.

Pán Boh, ktorý mu dal túžbu po kňazstve, dal mu aj milosť túto túžbu uskutočniť. Po dlhej a náročnej príprave sa 21. júla 1878 tridsaťročný Ján Krstiteľ Jordan stal Kristovym kňazom.

V tom čase sa v ňom zrodila a postupne rástla ďalšia túžba, a to založiť apoštolské dielo na Božiu slávu a pre spásu duší. Po dlhom čase modlitieb, rozhovorov a rozoznávania Božej vôle dňa 8. decembra 1881 tridsaťtriročný Jordan založil v Ríme rehoľnú spoločnosť, ktorú nazval Spoločnosť Božského Spasiteľa a prijal meno František Mária z Kríža.

V roku 1889 mladá rehoľná spoločnosť dostala od Svätej Stolice nečakanú a prekvapivú ponuku prevziať zodpovednosť za novozriadenú Apoštolskú prefektúru v Assam (India). To, čo sa ľudsky zdalo mimoriadne ťažké, ba aj nemožné, sa vďaka nesmiernej Božej milosti a bezhraničnej dôvere otca Jordana stalo impulzom pre ďalší dynamický rozvoj spoločnosti.

V roku 1892 otec Jordan založil ďalšiu salvatoriánsku fundáciu vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku a v Spojených štátoch, v Ekvádore (1893), vo Švajčiarsku (1894), na Morave (1895) a v nasledujúcich rokoch aj v ďalších krajinách Európy a Ameriky.

Otec Jordan postupne založil salvatoriánske komunity v pätnástich krajinách po celom svete. Bolo to ovocie jeho dôvery v Božiu prozreteľnosť a výsledok odvahy, vytrvalosti a obrovskej práce.

V súčasnosti členovia Spoločnosti Božského Spasiteľa pôsobia v päťdesiatich krajinách sveta na všetkých kontinentoch. Verní príkazu zakladateľa „Pokiaľ žije na svete čo len jediný človek, ktorý ešte nepozná a nemiluje Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, nemôžeš si odpočinúť!“, horlivo spolupracujú na diele spásy, aby všetci ľudia spoznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista (porov. Jn 17, 3). Na tomto diele s nimi spolupracujú sestry salvatoriánky a salvatoriáni laici.

Život Františka Jordana sa uzavrel – ako sa v chudobe narodil, tak v chudobe aj zomrel. Pre svoj nemecký pôvod bol v ťažkom období prvej svetovej vojny spolu so svojimi duchovnými synmi vyhostený z Ríma a skončil vo vyhnanstve. Otec František Mária z Kríža Jordan zomrel 8. septembra 1918 v útulku pre chudobných vo švajčiarskym Tafers. Zomrel v povesti svätosti.

Proces blahorečenia zakladateľa salvatoriánov začal v roku 1942 v Švajčiarsku. Jeho pozostatky boli prevezené v roku 1956 do Ríma a uložené v kaplnke materského domu salvatoriánov. V roku 2011 pápež Benedikt XVI.  podpísal dekrét o heroických čnostiach otca Františka z Kríža Jordana a v roku 2020 schválil pápež František zázrak, ktorý sa stal na jeho príhovor.

Slávnosť blahorečenia ctihodného Božieho služobníka sa uskutoční 15. mája 2021 v Ríme.

Salvatoriáni a Slovensko

Salvatoriáni boli prítomní na území Moravy už od roku 1895. V roku 1924 vznikla samostatná Česká provincia Salvatoriánov, do ktorej patrili aj spolubratia Slováci. Pokus o založenie salvatoriánskej komunity na území Slovenska začatý v roku 1948, bol ale pre nastupujúci komunistický režim zmarený. Jeho iniciátor, brat František Palárik, sa na sklonku života vrátil do svojej vlasti, kde aj zomrel v roku 2000. Jeho pozostatky sú uložené na miestnom cintoríne v Beckove.

Druhý pokus „zasadiť“ salvatoriánov do Slovenskej zeme sa uskutočnil v roku 2003.  Od tohto času salvatoriáni žijú a pracujú na území Slovenska v Nitre.

Otvorené dvere duchovného centra a kaplnky Matky Spasiteľa na Nitrianskej ulici ponúkajú veriacim a hľadajúcim možnosť obnoviť a upevniť osobný vzťah s Bohom. Túžiaci po prehlbení duchovného života tam môžu nájsť priestor pre vnútornú obnovu, duchovné sprevádzanie, ale aj možnosť prežiť duchovné cvičenia ‐ individuálne alebo v malých skupinách.

Všetkým, ktorí sa túžia hlbšie ponoriť do Božieho Slova salvatoriáni v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku a s Centrom duchovnej formácie v Krakove ponúkajú duchovné cvičenia formou lectio divina.

Mons. Viliam Judák, biskup Nitrianskej diecézy, zveril salvatoriánom pastoráciu v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Nitre ‐ Mlynárcach. Okrem toho poskytujú duchovnú službu chorým v nemocnici sv. Svorada na Zobore, sprevádzajú zomierajúcich v Hospici u Bernadetky a venujú sa seniorom v zariadeniach sociálnych služieb Borinka a Nitrava.

Verní vôli zakladateľa ideme všade tam, kam nás Cirkev posiela. 

„Pokiaľ žije na svete čo len jediný človek“, neprestaneme hlásať Krista, Spasiteľa sveta a slúžiť ľuďom.

P. Rafael Czyz, SDS a salvatoriánska komunita v Nitre 

Vidieť všetky veci novým spôsobom v Kristovi je mottom Ignaciánskeho jubilejného roka, ktorý začne 20. mája tohto roku a potrvá až do 31. júla 2022. Pripomenieme si ním päťsté výročie obrátenia sv. Ignáca z Loyoly, ktoré začalo v máji 1521 zranením guľou z kanóna pri obrane pevnosti v španielskej Pamplone. Ignácovi sa počas mesiacov liečenia v rodnej Loyole dostal do rúk Život Krista od Ludolfa Saského a životopisy svätých. Čítanie týchto kníh ho viedlo k prehodnoteniu jeho doterajšieho života a prebudilo v ňom túžbu po zásadnej zmene. Sv. Ignác sa rozhodol nasledovať Krista a s ním a v službe jemu, Večnému Kráľovi, prežiť zvyšok svojho života.

Ignaciánsky jubilejný rok nám zároveň pripomenie štyristé výročie kanonizácie sv. Ignáca. Na slávu oltára bol vyzdvihnutý spolu s Františkom Xavérskym, Teréziou Avilskou, Filipom Nerim a Izidorom z Madridu pápežom Gregorom XV. 12. marca 1622.  

Jubilejný rok otvorí Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, P. Arturo Sosa SJ, svätou omšou z Pamplony. Začiatok jubilea na Slovensku pripomenie koncert pre dve lutny, počas ktorého zaznejú aj myšlienky z Autobiografie sv. Ignáca. Koncert sa uskutoční v sobotu 15. mája, o 19.30 v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave, a bude možné ho sledovať on-line prostredníctvom YouTube. Z verejných zdrojov ho podporil Fond na podporu umenia.

V rámci jubilejného roka pripravujú jezuiti aj ďalšie projekty a akcie, o ktorých budú informovať priebežne na stránke jezuiti.sk.

Peter Buša, SJ

Pri príležitosti začiatku Ignaciánskeho jubilejného roka, ktorým si pripomenieme päťsté výročie obrátenia sv. Ignáca z Loyoly, sa uskutoční koncert pre dve lutny, počas ktorého zaznejú myšlienky z jeho Autobiografie. Koncert sa uskutoční v sobotu, 15. mája o 19.30 v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave. Z verejných zdrojov koncert podporil Fond na podporu umenia.

Lutnové duo Jakub Mitrík (SK) a Richard Závada (CZ) zahrajú skladby pre dve lutny. Zaznejú duá pre dve renesančné lutny, sólo a duá pre dve chitarrone, tiež sóla či duá pre dve barokové gitary.

Čítaním z Autobiografie sv. Ignáca budú koncert sprevádzať:
páter Jozef Šofranko, provinciálny predstavený Spoločnosti Ježišovej,
sestra Agnes Jenčíková, provinciálna predstavená sestier Congregatio Jesu,
pán Martin Gabaj, prezident Komunít kresťanského života,
a slečna Zuzana Országhová zo spoločenstva Magis.

Koncert bude streamovaný on-line prostredníctvom YouTube (tento link bude aktívny v čase prenosu).

Zdroj: jezuiti.sk

Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života vydala v roku 2020 dokument pod názvom: Dar vernosti. Radosť vytrvalosti, ktorý v týchto dňoch vychádza pre vnútornú potrebu zasvätených aj v slovenčine. Zaoberá sa „horúcou témou“ odchodov zo zasväteného života.

Preklad a tlač dokumentu pripravila Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) v spolupráci s Vydavateľstvom Slovo medzi nami (Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa – redemptoristi). Dokument je určený predovšetkým členom rehoľných inštitútov, ale môžu v ňom nájsť pomoc a inšpiráciu aj členovia spoločností apoštolského života, či iné Bohu zasvätené osoby.

Dokument má 120 strán, obsah je rozložený do troch častí. Prvá pod názvom Pohľad a počúvanie ponúka reflexiu doby ako aj jej dôsledky na súčasný zasvätený život, hovorí o fenoméne opustenia, o záležitostiach, ktoré treba interpretovať a dynamikách, ktoré je treba zmeniť v zasvätenom živote. Druhá časť Oživiť vedomie sa zaoberá otázkou vernosti a vytrvalosti, hovorí o procesoch zdieľaného rozlišovania, ktoré nie je možné oddeliť od adekvátnej formácie svedomia. V horizonte veľkej témy svedomia a jeho vzťahov poukazuje na niektoré základné formy rozlišovania a sprevádzania. Tretia časť dokumentu Odlúčenie od inštitútu predkladá kánonické normy a prax dikastéria, hovorí o spôsoboch odlúčenia od inštitútu a hlavne ponúka konkrétne usmernenia pre všetkých zainteresovaných – pre tých, ktorí sa ocitnú v ťažkostiach, ako aj pre predstavených, ktorí majú sprevádzať procesy a urobiť konečné rozhodnutia.

Pápež František v závere dokumentu píše: „Ostaňte v mojej láske: to je Ježišova prosba učeníkom počas Poslednej večere. Ostaňte: tu je sila povolania zasvätenej osoby. Táto požiadavka je tiež odovzdaním ‘základnej pravdy’, ktorá nám umožňuje vytrvať v životodarnom spoločenstve s Kristom. Je to výzva odovzdaná učeníkom včerajška i dneška, obzvlášť zasväteným mužom a ženám, ktorí čelia výzve žiť v silno sekularizovaných prostrediach, riskujúc stratu horlivosti a radosti z vlastného sebadarovania Kristovi a Cirkvi.“

Vatikánska Kongregácia pripravila v závere minulého roka prezentáciu dokumentu online formou v štyroch jazykoch. Je možné si ju vypočuť na týchto odkazoch v taliančine, v angličtine, v španielčine a vo francúzštine.

Dokument je pre vnútornú potrebu zasvätených na Slovensku a bude distribuovaný do komunít cez KVRPS. Ďalšie informácie vám budú poskytnuté na kvrps@kvrps.sk.

Jana Kurkinová, FMA

Na tohtoročný Veľkonočný pondelok pripadá 80 rokov odo dňa, keď bola oficiálne zriadená
Slovenská provincia sestier Congregatio Jesu, – podľa predchádzajúceho názvu boli sestry
známe ako Inštitút Preblahoslavenej Panny Márie – IBMV.

V roku 1940 sa v Ríme stretol vtedajší slovenský provinciál Spoločnosti Ježišovej, P. Rudolf
Mikuš, s generálnou predstavenou IBMV Damascénou Stegmüllerovou a tlmočil jej prosbu
vtedajšej predstavenej najväčšej komunity IBMV Sancta Maria v Prešove, Margity
Absolonovej, o zriadenie Slovenskej provincie. Generálna predstavená navštívila Prešov
v roku v roku 1941. V tom istom roku bola dňa 5. apríla 1941 dekrétom zriadená Slovenská
provincia IBMV a za prvú provinciálnu predstavenú bola vymenovaná Margita Absolonová,
uvedená do úradu bola 17. apríla 1941.

V tom čase mala Slovenská provincia už tri domy, spomínanú komunitu Sancta Maria, ku
ktorej bola pridružená budova rozvíjajúceho sa slovenského gymnázia, ktoré viedli sestry od
roku 1940, a už fungujúca výrobňa hostií. Od septembra 1937 existovala menšia komunita
v Piešťanoch, kde sestry otvorili a viedli súkromnú obchodnú školu až do roku 1950, kedy
bola jej činnosť násilne zastavená. V roku 1939 založili tretí dom v Považskej Bystrici, kde
vyučovali náboženstvo a iné predmety na základnej i meštianskej škole.

Congregatio Jesu pozval na Slovensko v roku 1882 vtedajší košický biskup Dr. Konštantín
Schuster, ktorý je zároveň zakladateľom prvého domu „Sancta Maria“ v Prešove na
Konštantínovej ulici. Prvé sestry prišli do Prešova zo St. Pöltenu v Rakúsku.

Dnes má Slovenská provincia Congregatio Jesu 146 členiek, ktoré pôsobia na Slovensku
prevažne v edukačnej a sociálnej sfére, venujú sa duchovnému sprevádzaniu a dávaniu
ignaciánskych duchovných cvičení. Okrem toho má Slovenská provincia dve komunity
v Čechách, tri misijné komunity na Ukrajine a dve na Sibíri. Slovenské sestry sú prítomné aj
v Nemecku a v Ríme.

Agnes Jenčíková, CJ

Zasväteným bratom a sestrám

Ustavične vzdávame vďaky za vás „pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi, veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom“ a „povolaní do spoločenstva s jeho Synom Ježišom Kristom, naším Pánom“ (1 Kor 1, 4). V tejto dramatickej chvíli cítime solidaritu s každým „v súžení a vo vytrvalosti“ (por. Zjv 1,9), nie iba kvôli pandemickej situácii, ale predovšetkým kvôli jej dôsledkom, ktoré sa nás dotýkajú zblízka v každodenných udalostiach občianskych a cirkevných spoločenstiev. Zasvätení muži a ženy sú osobne pozvaní prebúdzať vo všetkých nádej.

Nechceme, aby zostalo nepovšimnuté 25. výročie (25. marca 1996) zverejnenia apoštolskej exhortácie Vita Consecrata sv. Jána Pavla II.. Bola ovocím uvažovania IX. Synody biskupov, ktorá sa konala v októbri 1994. Biskupi na nej opakovane potvrdili, že „zasvätený život súvisí so samotným srdcom Cirkvi ako rozhodujúci prvok jej poslania […] Je to vzácny a nevyhnutný dar aj pre prítomnosť a budúcnosť Božieho ľudu“ (Vita consecrata, 3). Pri tejto príležitosti si prisvojujeme zvolanie a poďakovanie vyjadrené slovami pápeža Františka: „Pane, moja spása pochádza od Teba, moje ruky nie sú prázdne, ale sú plné tvojej milosti. Vedieť vidieť milosť je východiskovým bodom.“ (Homília, 1. februára 2019). Keď sa obzrieme späť, pri opätovnom čítaní vlastnej histórie, potrebujeme vidieť verný Boží dar nielen naším pohľadom, ale aj „pohľadom veriacich“ (Vita consecrata, 1), uvedomujúc si, že tajomstvo Božieho Kráľovstva už pôsobí v našich časoch a čaká na svoje úplné uskutočnenie v nebi (tamže).

Pred Bohom kvôli svetu

Apoštolská exhortácia Vita consecrata bola zverejnená v časoch veľkej neistoty, v tekutej spoločnosti so zmätenou identitou a slabou príslušnosťou. Je preto prekvapujúce, s akou istotou je definovaná identita zasväteného života ako „ikony premeneného Krista“ (Vita consecrata, 14), ktorý zjavuje slávu a tvár Otca v žiarivej nádhere Ducha. Zasvätený život ako confessio Trinitatis (vyznanie Najsvätejšej Trojice)! V tejto exhortácii naozaj nejde len o snahu dať pevný základ identite zasvätenej osoby, ale je to skôr originálny spôsob nazerania na túto identitu, integrujúc božské aj ľudské, vnímajúc to tajomné a žiarivé spojenie medzi výstupom a zostupom, medzi transcendentnou výškou a kenotickým (kenozis) ponorením sa do periférií človeka, medzi vznešenou krásou, ktorú treba
kontemplovať a bolestnou chudobou, ktorej treba slúžiť. Z tejto plodnej intuície vychádzajú vzácne dôsledky.

Sila vzťahu

Zasvätený život je celý postavený na myšlienke vzťahu; vzťahu zrodeného v tajomstve Božieho trojičného spoločenstva a zároveň z neho vychádza. Je to spása, ktorá prechádza životom tých, ktorí sa starajú o druhého. Nie je to svedectvo jedinca, ale bratstva, ktoré žije to, čo ohlasuje a čomu sa teší. Je to komunitná svätosť, nie svätosť dokonalých jedincov, ale úbohých hriešnikov, ktorí denne zdieľajú a darujú milosrdenstvo a pochopenie. Zasvätenie, ktoré nie je v rozpore s hodnotami sveta a všeobecnou túžbou po šťastí, ale naopak, ktoré všetkým hovorí, ako život v chudobe, čistote a poslušnosti môže mať veľkú humanizujúcu silu, je skutočnou ľudskou ekológiou, dáva životu zmysel a rovnováhu, vytvára súlad a slobodu vo vzťahu k veciam, chráni pred každým zneužívaním, vytvára bratstvo, daruje krásu … Dnes zasvätený život cíti, že je „chudobnejší“ oproti predošlým časom, ale žije – z milosti – oveľa viac vo vzťahu s Cirkvou a svetom, s tými, ktorí veria aj s tými, ktorí neveria, s tými, ktorí trpia a sú sami.

City Syna

Zdá sa, že aspekt vzťahu dosahuje svoj najvyšší bod, keď sa dokument venuje téme formácie. Nie je to hocaký vzťah, ale taký, ktorý privádza človeka k osvojeniu si tých istých citov aké mal Ježiš: poslušný Syn, trpiaci Služobník, nevinný Baránok.

Nejde o podstatne nový prvok, ak vezmeme do úvahy, že už v minulosti sa pripomínal zoznam vzťahov, pokiaľ išlo o nasledovanie Krista, identifikáciu, pripodobnenie sa Kristovi, ale tu sa hovorí ešte čosi viac: z niektorých hľadísk neslýchané, z iného hľadiska už poznané zo Slova (Flp 2,5). Je to vzťah, ktorý dosahuje tak intenzívny a hlboký kontakt, že objavujeme v sebe citlivosť Syna, ktorá je obrazom a vtelením Otcovej citlivosti. My kresťania naozaj veríme v citlivého Boha: počuje stonanie utláčaných a vyslyší prosbu vdovy; trpí s človekom a pre človeka. Chceme veriť, že zasvätený život so svojimi mnohými charizmami je presne vyjadrením tejto citlivosti. Dá sa povedať, že každý inštitút zdôrazňuje svojou charizmou určitý Boží cit. Práve preto je formácia v Exhortácii predstavená ako proces, ktorý vedie týmto smerom: zakúšať rovnaké vnemy, emócie, pocity, náklonnosti, túžby, chute, kritériá výberu, sny, očakávania, vášne … Syna – Služobníka – Baránka.

Je to vzrušujúci projekt, ktorý znovu obdivuhodne spája („integruje“) duchovný a antropologický rozmer. Projekt, ktorý by mohol skutočne transformovať chápanie formácie z hľadiska obsahov, modalít, období. Bola by to konečne integrálna formácia postavená na skale večnej lásky, ktorá oslobodzuje, formuje celistvých ľudí, ktorí sa naučili evanjelizovať svoju citlivosť, milovať Boha ľudským srdcom a milovať človeka božským srdcom! Bude to formácia, ktorá pokračuje v priebehu celého života. A je to ďalšia veľká intuícia, ktorej veľká časť zostáva na pochopenie a ešte väčšia na súčasnú implementáciu.

Príťažlivosť krásy

Ak je Boh krásny a Pán Ježiš „je najkrajší spomedzi ľudských synov“, potom byť zasvätený jemu je krásne. Zasvätená osoba je povolaná byť svedkom tejto krásy. Vo svete, ktorý riskuje, že upadne do znepokojujúcej škaredosti, via pulchritudinis (spôsob krásy) sa javí ako jediný spôsob, ako dospieť k pravde alebo ju urobiť dôveryhodnou a atraktívnou. Zasvätení a zasvätené musia prebudiť v sebe, ale predovšetkým v mužoch a ženách našej doby, príťažlivosť pre to, čo je pekné a pravdivé.
Krásnym, nielen odvážnym a pravdivým, má byť naše svedectvo a ponúkané slovo, pretože pekná je tvár, ktorú ohlasujeme.
Krásne má byť to, čo robíme a ako to robíme.
Krásny má byť bratský život a atmosféra, ktorá sa tam dýcha.
Krásny má byť chrám a liturgia, ku ktorej sú všetci pozvaní, pretože je pekné sa modliť a spievať chvály Najvyššiemu a nechať sa čítať jeho Slovom.
Krásne je byť spolu v jeho mene, pracovať spolu, aj keď je to niekedy namáhavé.Krásny má byť náš panenský život, aby sme milovali Jeho srdcom, naše žitie chudoby, aby sme vyjadrovali, že On je náš jediný poklad, naša poslušnosť jeho spásnej vôli a tiež aj vzájomná poslušnosť, aby sme hľadali jedine Jeho.
Krásne je mať srdce slobodné pre prijatie bolesti tých, ktorí trpia, aby sme im vyjadrili súcit Večného…
Krásne má byť aj prostredie, v jednoduchosti a tvorivej striedmosti: dom, prestretý stôl …, vkus a usporiadanosť v priestoroch, aby všetko v dome poukazovalo na prítomnosť a centralitu Boha.
Zvrchovaná krása, sviatosť tajomnej krásy Večného. Ako zvolal Peter na hore Tábor pred tou
explóziou svetla a jasu.

Exhortácia Vita consecrata určite poznačila skúsenosť a uvažovanie zasvätených v posledných rokoch. Sme presvedčení, že by mala byť aj v nasledujúcich rokoch referenčným bodom, spolu s dokumentmi Magistéria a Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktoré sa hlbšie venovali jej základným témam. Sme naozaj presvedčení, že exhortácia môže naďalej živiť tvorivú vernosť zasvätených, ktorá je nosnou osou zasväteného života v treťom tisícročí. Odpovedať na výzvy prichádzajúce z Cirkvi a zo súčasnej spoločnosti predpokladá rásť v evanjeliovej významnosti: «Nemôžeme – nabáda pápež František – sa zastaviť v nostalgii za minulosťou alebo sa obmedziť na opakovanie toho, čo vždy bolo, ani sa dennodenne sťažovať. Potrebujeme odvážnu trpezlivosť, aby sme kráčali, objavovali nové cesty, hľadali to, čo nám Duch Svätý vnuká. A to sa robí s pokorou, s jednoduchosťou, bez veľkej propagandy, bez veľkej reklamy. “ (Homília, 2. februára 2021).

S dôverou sa obraciame v modlitbe na Máriu, aby zasvätení a zasvätené „mohli vydávať svedectvo o premenenej existencii a radostne kráčali so všetkými ostatnými bratmi a sestrami smerom k nebeskej domovine a k svetlu, ktoré nepozná západ“ (Vita consecrata, 112). Dovoľte nám pri tejto príležitosti pozdraviť vás a popriať vám všetko dobré od Pána, ktorý je pre nás zasvätených VŠETKÝM.

Vatikán, 25. marca 2021, na slávnosť Zvestovania Pána.

João Braz Card.de Aviz
Prefekt

Fr. José Rodriguez Carballo, OFM
Arcibiskup Sekretár

(Na stiahnutie ho nájdete v sekcii Dokumenty.)

Foto: Františka Čačková, OSF

Gréckokatolícki redemptoristi Viceprovincie Michalovce si dnes, 23. marca 2021 pripomínajú 75. výročie svojho kánonického založenia. Michalovská viceprovincia bola zriadená už 21. decembra 1945 generálnym predstaveným Patrikom Murrayom, CSsR v Ríme a promulgovaná dňa 23. marca 1946.

Prvým viceprovinciálom bol vymenovaný o. Dominik Metod Trčka, CSsR. Takto bola korunovaná 25-ročná apoštolská činnosť prvých gréckokatolíckych redemptoristov na Slovensku. Totiž redemptoristi oboch obradov prišli na Slovensko pred 100 rokmi a založili svoj prvý kláštor v Stropkove v jeseni 1921. Začali robiť ľudové misie po celom Slovensku a to nielen v Prešovskej eparchii, ale aj v Mukačevskej a Križevackej. Venovali sa aj duchovným cvičeniam, unionizmu, šíreniu úcty k Matke ustavičnej pomoci, zakladali rôzne spoločenstvá, vydávali časopis Misionár a rôzne publikácie. Otec Metod Dominik Trčka zomrel mučeníckou smrťou v Leopoldove 23. marca 1959 a bol vyhlásený za blahoslaveného mučeníka sv. Jánom Pavlom II. v Ríme dňa 4. novembra 2001.

V roku 1931 bol dokončený prvý gréckokatolícky kláštor redemptoristov v Michalovciach a neskôr sa stal sídlom novej viceprovincie. V čase svojho založenia bola Michalovská viceprovincia súčasťou Provincie Praha a mala tri kláštory: v Michalovciach, Stropkove a Sabinove. Tvorili ju štrnásti kňazi, jedenásti rehoľní bratia, traja študenti teológie a značný počet juvenistov.

V súčasnosti táto viceprovincia patrí k Provincii Bratislava-Praha a má 29 členov, z toho dvoch rehoľných bratov, jedného stáleho diakona a dvadsaťšesť kňazov. Gréckokatolícki redemptoristi pôsobia v troch kláštoroch na Slovensku (Michalovce, Stropkov, Stará Ľubovňa) a v dvoch na Ukrajine (Korolevo a Užhorod). Ich hlavnou činnosťou sú ľudové misie a školské misie ako aj spravovanie niekoľkých farností a Baziliky minor v Michalovciach. Gréckokatolícki redemptoristi majú Vydavateľstvo Misionár a vydávajú aj mesačník s rovnakým názvom. Z členov Michalovskej viceprovincie boli za roky jej existencie menovaní aj traja biskupi: Michal Rusnák, Milan Chautur a Marián Andrej Pacák.

Tento rok si redemptoristi na Slovensku pripomínajú viacero ďalších výročí: 20 rokov od beatifikácie bl. Metoda Dominika Trčku, 30 rokov ich obnovenej misijnej činnosti na Zakarpatí, 25 rokov od založenia prvého kláštora na Zakarpatí v Koroleve, 90 rokov od založenia michalovského kláštora, 110 rokov od narodenia prvého slovenského redemptoristu – Božieho služobníka o. Jána Ivana Mastiliaka a hlavne 100 rokov ich stálej apoštolskej prítomnosti na Slovensku a založenie prvého kláštora v Stropkove.

Metod Marcel Lukačik, CSsR
Protoihumen

Svätou liturgiou slávenou v kaplnke generálneho domu sa začala XIV. Mimoriadna generálna kapitula Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorá má za cieľ prijať Konštitúcie a Direktiívy Kongregácie. Téma kapituly – Konštitúcie Kongregácie – učiteľ, vodca a ukazovateľ cesty do svätosti. Kapitula sa realizuje formou online na platforme ZOOM kvôli pandémii vírusu COVID-19. Účastníčkami kapituly sú sestry generálneho vedenia, provinciálne predstavené a delegátky z provincií.

Svätú liturgiu slávil vladyka Dionizij Ľachovič, apoštolský exarcha v Taliansku. Vo svojom príhovore nás povzbudil, aby sme kráčali v šľapajách odkazu blaženej spoluzakladateľky sestry Jozafáty „Slúžiť tam, kde je najväčšia potreba“. Svätú liturgiu online sledovali sestry služobnice po celom svete.

XIV. mimoriadna generálna kapitula bude trvať v čase od 21.3.2021 – 30.3.2021. Za slovenskú provinciu sú účastné mimoriadnej generálnej kapituly provinciálna predstavená sr. Emanuela M. Rindošová, delegátky sr. Petra E. Sičáková a sr. Natanaela A. Barnová.

Zdroj: sluzobnice.sk