Slovenská minoritská kustódia požiadala o otvorenie procesu blahorečenia mladého novica Štefana Iglódyho. Počas verejnej predpremiéry dokumentárneho filmu Brat Štefan, ktorý rozpráva o jeho životnom príbehu, o tom informoval košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernard Bober.
Film Brat Štefan, ktorý je ovocím režisérskej práce Mareka Poláčka, bude vysielaný na RTVS Dvojke počas Veľkonočného trojdnia. Minoriti už zorganizovali jeho predpremiéru vo farnosti Prešov-Solivar, v Spišskom Štvrtku a na košickom sídlisku Furča. Na poslednej predpremiére, ktorá sa konala 26. februára v Košiciach, sa zúčastnil aj arcibiskup Bober. Film hovorí o živote mladého minoritského novica Štefana Iglódyho, ktorý umrel pri obci Malý Horeš v okrese Trebišov v roku 1639. Mal iba osemnásť rokov. Bol zavraždený svojimi príbuznými. Tí ho chceli odviesť späť domov. Novic sa však odmietol vzdať katolíckej viery a rehoľného života a dobrovoľne odovzdal život svojim vrahom.
Farnosti, ktoré majú záujem o premietanie filmu a oboznámenie sa s osobou mladého mučeníka, sa môžu obracať na pátrov minoritov prostredníctvom novej adresy iglody@minoriti.sk, informovali minoriti.
Slávnosť blahorečenia Božieho služobníka Jána Havlíka sa uskutoční v sobotu 31. augusta 2024 v Šaštíne. Zástupcom Svätého Otca Františka na slávnosti bude prefekt Dikastéria pre kauzy svätých, kardinál Marcello Semeraro. Vatikánsky štátny sekretariát o tom informoval bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského, ktorý dnes prijal provinciála Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul P. Tomáša Brezániho, CM a Petra Nováka, koordinátora príprav slávnosti blahorečenia. Debatovali spolu o prípravách, organizácii a logistike podujatia.
„Tešíme sa, že už môžeme oznámiť termín a miesto blahorečenia Jána Havlíka. Za blahoslaveného ho vyhlási v sobotu 31. augusta 2024 v Šaštíne kardinál Marcello Semeraro, prefekt Dikastéria pre kauzy svätých,“ uviedol po stretnutí provinciál slovenských vincentínov P. Tomáš Brezáni, CM. „Ján Havlík sa tak stane ďalším svedkom z obdobia prenasledovania Cirkvi komunistickým režimom, ktorého mučeníctvo Cirkev oficiálne uznala. Už teraz pozývam všetkých, osobitne veriacich zo Slovenska a členov vincentínskej rodiny, aby prišli spolu s nami prežiť slávnosť blahorečenia,“ uviedol arcibiskup Zvolenský.
Ján Havlík bol bohoslovcom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Zomrel v roku 1965 ako 37-ročný na následky mučenia v komunistických väzniciach. Pápež František schválil 14. decembra 2023 dekrét o mučeníctve Jána Havlíka CM in odium fidei, teda z nenávisti k viere, čím rozhodol o tom, že bude blahorečený. Slovenská provincia Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul začala prípravy na slávnosť blahorečenia v januári. V týchto dňoch vytvorila prípravný tím, v ktorom budú zástupcovia rehole, arcidiecézy a ďalší jednotlivci a dobrovoľníci z celého Slovenska i zahraničia.
Viac o živote Jána Havlíka je na webovej stránke www.janhavlik.sk. Približuje základné životopisné údaje Jána Havlíka, proces prípravy jeho blahorečenia a modlitby na príhovor Božieho služobníka. K dispozícii je už aj profil na sociálnej sieti Facebook (https://www.facebook.com/HavlikJanko). K blahorečeniu bola zároveň vytvorená e-mailová schránka s názvom blahorecenie@vincentini.sk, bude slúžiť pre všetkých, ktorí sa budú chcieť dozvedieť viac.
TK KBS informoval Komunikačný tím slávnosti blahorečenia Jána Havlíka
Po viac ako štyroch rokoch sme v rámci internoviciátnych stretnutí opäť zorganizovali stretnutie iba pre formátorov. Konalo sa v dňoch 16. – 18. 2. 2024 vo Františkánskom duchovnom centre sestier františkánok Premenenia v Melčiciach – Lieskovom. Našimi hosťami a prednášajúcimi boli o. Daniel Bořkovec ISch a s. Veronika Řeháková SDJ. Obaja sú súčasťou tímu, ktorý už viac rokov organizuje Kurz duchovného doprevádzania v rámci programov celoživotného vzdelávania na Cyrilometodějskej teologickej fakulte UP v Olomouci. Okrem toho prispievajú k širšiemu povedomiu o fenoméne duchovného doprevádzania, podporujú zosieťovanie a supervíziu a ponúkajú aj zoznam odporúčanej literatúry.
Na poslednú chvíľu museli niektorí zrušiť svoju účasť, na druhej strane prišlo aj niekoľko formátoriek, ktoré majú na starosti iné obdobie formácie než noviciát. Spolu nás bolo 12, čo bol dobrý počet na to, aby sme sa mohli intenzívne venovať nielen teórii, ale aj nácvikom duchovného doprevádzania. V piatok večer sme mali úvodné stretnutie, na ktorom sme sa predstavili, vyjadrili sme svoje očakávania a vypočuli sme si prednášku o základoch duchovného doprevádzania. Už hneď na začiatku pre nás bolo užitočné rozlíšenie medzi rôznymi typmi osobných rozhovorov: duchovné doprevádzanie, formačný rozhovor, rozhovor pri sviatosti zmierenia, psychoterapeutický rozhovor, pastoračný rozhovor a ďalšie. Tieto tipy rozhovorov sa odlišujú v cieľoch a prostriedkoch. Keď nie sú ciele a prostriedky jasné obom zhovárajúcim sa, je dobré, aby si ich prešli, a tak sa vyhli zbytočným nedorozumeniam a nenaplneniu očakávaní. Cieľom duchovného doprevádzania je prehlbovanie vzťahu k Bohu toho, kto je doprevádzaný. Doprevádzajúci by mal byť zrelou osobnosťou s duchovnými skúsenosťami, ktorý vďaka týmto skúsenostiam a príprave pomáha doprevádzanému lepšie sa orientovať v tom, čo sa deje v jeho vzťahu k Bohu a čo môže zo svojej strany urobiť pre rozvoj tohto vzťahu.
V sobotu sme veľa času venovali nácvikom. Boli sme rozdelení do dvoch skupín, každú viedol jeden z hostí. Postupne sme sa striedali v úlohe doprevádzajúceho aj doprevádzaného. Po krátkych rozhovoroch sme veľa času venovali spätnej reflexii. Zhovárajúci sa vyjadrili svoje pocity po rozhovore, ostatní sa tiež mohli vyjadriť, ako ten rozhovor vnímali a či sa doprevádzajúcemu darilo napĺňať požiadavky dobrého vedenia takéhoto rozhovoru. K tým požiadavkám patrí: aktívne počúvanie, otvorené otázky, zrkadlenie, parafrázovanie, zhrnutie, práca s tichom, citlivá neverbálna komunikácia, podpora doprevádzaného a vytváranie priestoru dôvery. Naši hostia – lektori nám tiež dávali spätnú väzbu. Celkovo boli tie nácviky silnou skúsenosťou. Väčšina z nás niečo podobné už zažila, a predsa to bolo obohacujúce. Či už sa nám niektoré intervencie podarili alebo sa ukázalo, že iný prístup by bol lepší, to, čo sme sa naučili, zostalo zapísané hlboko v nás na rozdiel od informácií, ktoré sa dotknú iba našej racionality. Ako doprevádzaní sme sa opatrne otvárali zraniteľnosti, a to nás zblížilo viac, než keby sme iba spolu počúvali prednášky.
Večer bol čas na otázky a prípadné osobné rozhovory s hosťami, ktoré viacerí využili. Asi najviac otázok sa týkalo vzťahu duchovného doprevádzania a formácie. Hostia ešte v ten deň odchádzali, a tak sme im na záver dňa poďakovali a rozlúčili sme sa s nimi.
V nedeľu dopoludnia sme ešte sedeli v kruhu. Hovorili sme o tom, čo nám to stretnutie dalo, vymieňali sme si skúsenosti z formácie a každý mohol navrhnúť, čomu by sme sa mohli venovať na ďalšom stretnutí formátorov. Brat Reginald stručne predstavil rodiacu sa stránku s formačnými aktivitami. Niektoré z ponúk môžu byť pre formátorov pomocou pri ich vlastnom dorastaní do úlohy formátora.
Ako na všetkých stretnutiach, aj na tomto sme najhlbšie spoločenstvo s Bohom aj medzi sebou prežívali v kaplnke – na sv. omši, pri modlitbe breviára, v osobnej modlitbe. Pred odchodom sme poďakovali domácim sestrám Tereze a Veronike – aj vďaka nim sme sa v ich duchovnom centre cítili dobre a odchádzali sme ľudsky a duchovne obohatení.
Prinášame vám ponuku kurzov, ktoré plánujeme uskutočniť v DUCHOVNOM CENTRE LUKOV DVOR v Nitre alebo online formou. Úplný popis kurzov, ako aj prehľad kurzov na celý rok 2024, nájdete na webovej stránke www.misionari.sk/courses, kde sa môžete aj prihlásiť.
Apríl 2024
O strachu (05.04.2024 – 07.04.2024) Strach k nám bytostne patrí. Kvalita nášho bytia závisí na tom, čo so svojím strachom urobíme. Ak strach dokážeme premieňať, môže sa stať zdrojom úprimnosti a bdelosti. Cesta premeny vedie cez rozprávanie sa s vlastným strachom a jeho otvorenie Bohu. Tento seminár ponúka možnosť nahliadnuť na svoj strach a zároveň ho v pohľade na Ježiša s dôverou premieňať na povzbudivé slovo.
Komunikácia – ako sa nezraňovať – online (19.04.2024 18:30h) Komunikácia je skutočným umením. Ako nezraňovať seba a iných? Prečo nás niekedy bolí? Ako nepodľahnúť emóciám a prostredníctvom komunikácie rozvíjať vzťah so sebou a s inými?
Cesta k sebe, cesta k láske I. (22.04.2024 – 25.04.2024)
Uzdravenie je proces hľadania cesty k sebe samému. Nemôžeme túto cestu prejsť za Vás, ale môžeme Vám napomáhať pri odstraňovaní prekážok, ktoré Vás na nej blokujú. Počas pobytu v pokojnom prostredí Lukovho Dvora si môžete oddýchnuť a načerpať duchovnú silu s možnosťou rozhovoru s psychologičkou i s kňazom.
Kríza ako šanca (26.04.2024 – 28.04.2024) V živote človeka prichádzajú chvíle, kedy sa ocitá „na hrane“, prežíva bezmocnosť a vnútorný zmätok. Cieľom programu je možnosť nakrátko sa zastaviť a získať nadhľad nad aktuálnou ťaživou situáciou z perspektívy psychológie, ktorá rešpektuje spirituálny rozmer človeka a neopomína duchovné hodnoty ako zdroje zvládania. Program nie je vhodný pre pacientov v akútnom štádiu psychického ochorenia.
Veríme, že si z našej ponuky vyberiete. V prípade otázok nás neváhajte kontaktovať.
sr. Katarína Niezgoda SSpS za Tím duchovného centra
Košická arcidiecéza spolu s rehoľou minoritov pozývajú všetkých na verejnú predpremiéru dokumentárneho filmu Brat Štefan. Premietanie sa uskutoční v pondelok 26. februára o 19:00 hod. v pastoračnom centre pri Kostole Sv. Rodiny v Košiciach – Furči. Jeho televíznu premiéru odvysiela RTVS Dvojka na Veľký piatok vo večerných hodinách.
Režisér Marek Poláček sa pokúsil v krátkom, zhruba polhodinovom filme, vystihnúť životný osud mladého minoritského novica Štefana Iglódyho, ktorý žil v rokoch 1621 – 1639. Tento rehoľník sa narodil ako šľachtic a bol vychovaný vo veľkej nenávisti ku katolíkom. V období dospievania prežil osobnú konverziu. Musel preto opustiť všetko čo mal. Vstúpil do služieb grófa Štefana Ňáryho a po dvoch rokoch poprosil o prijatie do rehole minoritov. V obci Rad na východnom Slovensku sa stal novicom. Medzi bratmi žil veľmi zbožne a v duchu pokánia ochotne prijal aj službu kláštorného kveštára (žobráka). Bol umučený vo veku 18 rokov po tom, ako odmietol vzdať sa katolíckej viery a vrátiť sa domov k svojim príbuzným. Rehoľa minoritov pracuje na otvorení procesu jeho beatifikácie.
Vo filme Brat Štefan spoznajú diváci nielen osud mladého rehoľníka, ale aj dobrodružné okolnosti oživenia jeho príbehu v posledných desaťročiach.
Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha – milosrdní bratia pozývajú všetkých záujemcov i spolupracovníkov na pravidelnú pobožnosť krížovej cesty v pôstnom období. Bude každý piatok o 13:30 v kostole Návštevy Panny Márie na Nám. SNP v Bratislave za účasti kňaza.
„Príďte sa aj takouto formou zapojiť do intenzívnejšieho prežívania pôstu a Pánovej výkupnej obety za našu spásu,“ pozýva. Prvá pobožnosť krížovej cesty bude v piatok 16. februára 2024.
Začiatok pôstneho obdobia si rehoľa pripomenie svätou omšou v Kostole milosrdných bratov v Bratislave na Popolcovú stredu 14. februára 2024 o 13:30 hodine a pozýva na ňu aj spolupracovníkov, personál jej bratislavskej Univerzitnej nemocnice s poliklinikou a verejnosť.
Zdroj: TK KBS / milosrdni.eu / Andrea Eliášová Foto: Zuzana Kostková / Človek a Viera
Životný príbeh katolíckeho kňaza a člena Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Jána Hutyru mapuje nový dokumentárny film (*1. 2. 1912 – +20. 2. 1978).
„Pred piatimi rokmi 8. apríla 2019 sa v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre konala vedecká konferencia, na ktorej tím odborníkov predstavil niektoré ťažiskové úseky života otca Hutyru. Konferencia akoby otvorila dvere k hlbšiemu poznaniu jeho osobnosti. Potom prišiel návrh dať filmovú podobu jeho životu, aby sa s ním zoznámila aj širšia verejnosť,“ vysvetľuje provinciál Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul P. Tomáš Brezáni CM.
Sestry vincentky v roku 2021 požiadali Braňa Valka, aby dal filmovú podobu životnému príbehu duchovného otca Hutyru. So svojou dcérou a spolupracovníčkou Barborou Hrabajovou zvolili formu zbierania autentických spomienok od žijúcich svedkov, ktorí si v srdci nosia nezmazateľnú spomienku na otca Hutyru. Natočili 55 svedectiev a z nich, v spolupráci so sestrou Konzolátou Matejkovou pripravili scenár filmu. Dostali sa tam svedectvá 23 sestier vincentiek, 5 členov Misijnej spoločnosti, prof. Róberta Letza či prof. Antona Adama.
Tvorcovia filmu navštívili aj Máriu Šídovu rod. Almassyovú v Ružomberku, kde sa otec Hutyra dlhší čas v ich rodine ukrýval. Svedectvo poskytla aj pani MUDr. Šeböková, ktorá ho poznala zo svojich študentských čias, keď po prepustení z druhého väzenia pracoval v Prahe. Od príbuzných v rodnom Jablonove získali krátky záznam od pána Jána Bíleka, manžela Hutyrovej netere Alžbety Bílekovej.
S kamerou navštívili aj Svoradov v Bratislave, Mendryku, Brno – jeho posledné pôsobisko, aj Nemocnicu u milosrdných, kde otec Hutyra zomrel, ako aj miesto, kde v Brne spočíva na Ústrednom cintoríne. Navštívili aj Ladce – kde sa bol prihlásiť k vincentínom a kde žil. Tu vytvorili aj krátku scénu, ktorá približuje bývalý provinciálny dom sestier vincentiek. „Hercami“ sú obyvatelia z farnosti Lokca: Marta Sochová, Oľga Jaššová, Mária Bugajová a Anton Belák, ktorý stvárnil otca Hutyru.
Autori získali povolenie urobiť pár autentických záberov aj z väznice. Do filmu využili aj staré filmové zábery ktoré sú zachované v depozite brata Jozefa Števicu, CM a tak budeme počuť aj autentický hlas otca Hutyru. Sprievodné texty filmu čítajú pani Viera Marsinová a pán Jozef Šimonovič. Film vyrobilo štúdio Pajta v roku 2023.
Kto bol Ján Hutyra?
Ján Hutyra bol katolícky kňaz a člen Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Pochádzal zo Spiša. V roku 1931 vstúpil do spišského seminára. Po 2. ročníku sa zoznámil so spiritualitou sv. Vincenta a vstúpil k lazaristom, vincentínom.
V roku 1936 bol v Grazi vysvätený za kňaza a v tom istom roku mu bola zverená aj jeho prvá misia: služba špirituála a prefekta v Katolíckom vysokoškolskom internáte Svoradov v Bratislave, kde pôsobil 6 rokov. V roku 1942 bol ako 30 ročný menovaný za viceprovinciála Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul na Slovensku a súčasne aj za provinciálneho direktora pre sestry vincentky.
V tejto službe statočne znášal všetky možné ťažkosti: vojnové udalosti, komunistické prenasledovanie, viac ako 7 rokov života v ilegalite; zaistený bol 17. marca 1958 a odsúdený na 10 rokov väzenia. Po prepustení na slobodu pracoval ako ošetrovateľ v Nemocnici Na Františku v Prahe.
Popri zamestnaní sa znova venoval slovenským vysokoškolákom, ktorí vtedy v Prahe študovali. Ako misionár rozpoznal, že mladí slovenskí chlapci a dievčatá v sekulárnom prostredí ľahko stratia svoju vieru, ak nebudú mať duchovnú podporu. Mal vždy radostného, slobodného ducha. Miloval ľudí, miloval tých, ktorí mu boli zverení, miloval Cirkev – pretože bol celým srdcom oddaný Ježišovi.
Ján Havlík bude ďalší slovenský blahoslavený a stane sa tak ďalším svedkom z obdobia prenasledovania Cirkvi komunistickým režimom, ktorého mučeníctvo Cirkev oficiálne uznala. Pápež František schválil dekrét o mučeníctve Jána Havlíka CMin odium fidei, teda z nenávisti k viere.
Z tejto príležitosti vznikla pilotná web stránka, ktorá chce priblížiť život Jána Havlíka, proces jeho blahorečenia a tiež modlitby o príhovor tohto Božieho služobníka. https://www.janhavlik.sk/
V najbližších dňoch sa na stránke začnú objavovať rôzne zaujímavosti z príprav, ale aj dátum a miesto blahorečenia.
Ján Havlík sa narodil 12.februára 1928 v dedinke Dubovce na Záhorí. Navštevoval školu v Holíči a od roku 1941 gymnázium v Skalici. Vtedy začal uvažovať o duchovnom povolaní. Rozhodol sa pre Misijnú spoločnosť svätého Vincenta de Paul.
V roku 1943 nastúpil do Apoštolskej školy vincentínov v Banskej Bystrici. Kvôli politickým zmenám mohol zmaturovať až v máji 1949 a koncom augusta vstúpil do noviciátu.
V roku 1950 sa komunistická politická moc rozhodla zlikvidovať všetky inštitúty zasväteného života. Ján Havlík bol so spolubratmi deportovaný na stavbu priehrady pri Púchove.
Po troch mesiacoch bol prepustený. Nakoľko teologická fakulta v Bratislave bola riadená komunistickým režimom, rozhodol sa študovať teológiu tajne, popri zamestnaní v Nitre a pokračovať v seminárnej formácii u vincentínov.
29. októbra 1951 ho spolu s ostatnými novicmi zatkla ŠtB. Strávil 15 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, kde sa častým mučením snažili získať od neho “priznanie” k protištátnej činnosti. Súd vo februári 1953 ho odsúdil za vlastizradu na 10 rokov väzenia (pôvodne 14, ale trest mu po odvolaní znížili na 10 rokov). Napriek všetkému si zachoval pokoj, odovzdanosť a hrdinskú lásku voči svojim nepriateľom. Stal sa “MUKL-om” (mužom určeným k likvidácii). Najprv pracoval v Jáchymovských uránových baniach.
Od roku 1958 bol väznený v Ruzyni, kde na ňom vykonávali mučenie “v bielych rukavičkách” (psychické týranie). Dôvodom bol ďalší súd, ktorý ho odsúdil za misijnú službu medzi spoluväzňami a navýšil trest o jeden rok.
V roku 1960 musel byť kvôli svojmu zdravotnému stavu prevezený do väzenskej nemocnice v Ilave. Dňa 29.10.1962 ho prepúšťajú na slobodu, po absolvovaní celého 11 ročného trestu. Posledné tri roky života prežíval s vážne podlomeným zdravím a následkami psychickej i fyzickej tyranie. Na Štedrý deň v roku 1965 ho z nemocnice poslali stráviť sviatky domov k rodičom.
Ráno 27.decembra, na sviatok svätého Jána, sa vybral k doktorovi. Mama ho poprosila, aby po ceste zaniesol rádio do opravy. Keď Ján prechádzal skalickými uličkami, kráčalo sa mu čoraz ťažšie. Zastal pri akejsi domovej popolnici. Zhodou okolností patrila miestnemu lekárovi.
Keď Jána oslovil, neostal žiadnu odpoveď. S pomocou istého okoloidúceho vniesli Jána do domu. Zistili však, že už nežije. Zomieral uprostred mesta a predsa v úplnej opustenosti od ľudí. Jediným svedkom jeho smrti bol Boh.
Teologicko-spirituálna komisia pri KVRPS usporiadala dňa 7. 2. 2024 formačný deň pre rehoľné sestry a zasvätených. Zúčastnilo sa ho 25 rehoľných sestier – predovšetkým provinciálnych predstavených, ktoré si mohli zobrať svoju asistentku. Z množstva získaných podnetov tím teologicko-spirituálnej komisie pripraví vzdelávania krátkodobého aj dlhodobejšieho charakteru.
Formačný deň mal za úlohu posilniť provinciálne predstavené v ich službách a povinnostiach, dovoliť si pozrieť na ich službu z iného pohľadu, reflektovať, kde sa predstavené nachádzajú ako osoby zodpovedné za členky ich spoločenstva.
Hlavnou témou bola Prevencia vyhorenia a únava zo súcitu (psychologicko-biblický pohľad na službu vedenia). Program moderovali br. Reginald Adrián Slavkovský, OP a sr. Marta Andraščíková, SSS. Vzdelávanie malo charakter workshopu, sestry pracovali interaktívne v malých skupinkách aj vo väčšom pléne.
„Odpoludnia sme počúvali sestry a ich potreby formou fokusovej skupiny, aké sú ich ťažkosti, problémy a potreby, kde by sme do budúcna mohli zamerať ďalšie vzdelávanie a kde potrebujú podporiť a posilniť aj členky našich spoločenstiev,“ povedala po stretnutí jedna z účastníčok a dodala: „Stretnutie malo veľmi dobrú odozvu, veríme, že v tejto atmosfére bude pokračovať ako jedna z prípravných aktivít slávenia jubilejného roka pre zasvätených v roku 2025.“
V dňoch 28. januára až 2. februára 2024 navštívili sestry Congregatio Jesu (CJ) sestry pôsobiace na Ukrajine. V nedeľu 28. 1. popoludní spoločne s komunitou Užhorod-Seredne oslávili spoločným zdieľaním zakladateľku Máriu Wardovú.
Na druhý deň ráno, v pondelok 29. januára, cestovali s ukrajinskou sr. Anastasiou autom do Kyjeva. Po 11-hodinovej ceste dorazili večer do hlavného mesta Kyjev. Na ďalší deň navštívili kyjevsko-žitomirského biskupa Vitalija Krivického. Otec biskup vysoko ocenil prácu a apoštolát sestier CJ v Kyjeve, ich odvahu a svedectvo pomoci blížnym, ktorú preukazujú od začiatku vojny.
Sestra Agnesa CJ mu tlmočila skutočnosť, že sa na Slovensku modlíme za Ukrajinu a skoré ukončenie vojny, osobitne hovorila o adoráciách, ktoré majú staršie sestry v Dome sv. Jozefa na tento úmysel. Biskup bol dojatý a vyjadril všetkým sestrám svoju osobitnú vďaku a poslal požehnanie. Popoludní celebroval v komunite sestier svätú omšu o. Michal, vincentín, ktorý pochádza z Užhorodu.
Sestrám sa azda najviac do do srdca zapísalo stretnutie zasvätených s biskupom (1. februára) v Katedrále sv. Alexandra v centre Kyjeva. Stretnutie sa začalo prednáškou miestneho provinciála františkánov o zasvätenom živote, potom nasledovala moderovaná adorácia s pôsobivými spevmi a nakoniec svätá omša.
Neďaleko katedrály na námestí Majdan sa nachádza veľký zoznam mien a fotografií padlých vo vojne od jej začiatku a tiež zhorené tanky a autá a zvyšok veľkej bomby.
„Čo v nás osobne rezonuje najviac je, že si veľmi vážime ľudí na Ukrajine. Usilujú sa žiť a pracovať, aj napriek tomu, že v krajine je vojna. V Kyjeve idú ľudia ráno do práce, deti do škôlok a škôl, po uliciach mladé mamičky tlačia kočíky, v obchodoch sa predáva a nakupuje…a v tom všetkom denne viackrát znejú sirény a protiraketové alarmy ako pokyn ísť do úkrytu. Veľa bômb a dronov zo strany nepriateľa padá v noci. Večer si líhate do postele a neviete, aká bude noc. Ráno tiež neviete, aký bude deň a čo a kde môže „spadnúť z neba“. Ak ste mladý muž, neviete, či v deň, keď sa zobudíte, nebudete vyzvaný sa za pár hodín dostaviť na front. Tiež, či v ten deň nedostanete správu, že člen vašej rodiny na fronte zomrel alebo je zranený. V tom všetkom sa títo ľudia snažia normálne žiť a dúfať v lepšiu budúcnosť a majú veľkú vieru, že Ukrajina sa zachová a zvíťazí. Títo ľudia sú vám tiež veľmi vďační za akúkoľvek podporu a modlitby a keď ich o tom uistíte, veľmi si vás vážia a dali by vám z vďaky a dojatia aj svoje srdce,“ hovorí sestra Agnesa CJ.
„Sprevádzajme ich aj naďalej modlitbou, osobitne naše statočné sestry na Ukrajine, tamojšiu Cirkev a celý ukrajinský ľud, nech je naša modlitba zázemím, o ktoré sa môžu v čase neistoty oprieť,“ dodáva sestra Archanjela CJ.
TK KBS informovala Agnesa Jenčíková CJ a Archanjela Biathová CJ Foto: Archanjela Biathová, CJ, Agnesa Jenčíková CJ
