Zasväteným bratom a sestrám

Ustavične vzdávame vďaky za vás „pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi, veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom“ a „povolaní do spoločenstva s jeho Synom Ježišom Kristom, naším Pánom“ (1 Kor 1, 4). V tejto dramatickej chvíli cítime solidaritu s každým „v súžení a vo vytrvalosti“ (por. Zjv 1,9), nie iba kvôli pandemickej situácii, ale predovšetkým kvôli jej dôsledkom, ktoré sa nás dotýkajú zblízka v každodenných udalostiach občianskych a cirkevných spoločenstiev. Zasvätení muži a ženy sú osobne pozvaní prebúdzať vo všetkých nádej.

Nechceme, aby zostalo nepovšimnuté 25. výročie (25. marca 1996) zverejnenia apoštolskej exhortácie Vita Consecrata sv. Jána Pavla II.. Bola ovocím uvažovania IX. Synody biskupov, ktorá sa konala v októbri 1994. Biskupi na nej opakovane potvrdili, že „zasvätený život súvisí so samotným srdcom Cirkvi ako rozhodujúci prvok jej poslania […] Je to vzácny a nevyhnutný dar aj pre prítomnosť a budúcnosť Božieho ľudu“ (Vita consecrata, 3). Pri tejto príležitosti si prisvojujeme zvolanie a poďakovanie vyjadrené slovami pápeža Františka: „Pane, moja spása pochádza od Teba, moje ruky nie sú prázdne, ale sú plné tvojej milosti. Vedieť vidieť milosť je východiskovým bodom.“ (Homília, 1. februára 2019). Keď sa obzrieme späť, pri opätovnom čítaní vlastnej histórie, potrebujeme vidieť verný Boží dar nielen naším pohľadom, ale aj „pohľadom veriacich“ (Vita consecrata, 1), uvedomujúc si, že tajomstvo Božieho Kráľovstva už pôsobí v našich časoch a čaká na svoje úplné uskutočnenie v nebi (tamže).

Pred Bohom kvôli svetu

Apoštolská exhortácia Vita consecrata bola zverejnená v časoch veľkej neistoty, v tekutej spoločnosti so zmätenou identitou a slabou príslušnosťou. Je preto prekvapujúce, s akou istotou je definovaná identita zasväteného života ako „ikony premeneného Krista“ (Vita consecrata, 14), ktorý zjavuje slávu a tvár Otca v žiarivej nádhere Ducha. Zasvätený život ako confessio Trinitatis (vyznanie Najsvätejšej Trojice)! V tejto exhortácii naozaj nejde len o snahu dať pevný základ identite zasvätenej osoby, ale je to skôr originálny spôsob nazerania na túto identitu, integrujúc božské aj ľudské, vnímajúc to tajomné a žiarivé spojenie medzi výstupom a zostupom, medzi transcendentnou výškou a kenotickým (kenozis) ponorením sa do periférií človeka, medzi vznešenou krásou, ktorú treba
kontemplovať a bolestnou chudobou, ktorej treba slúžiť. Z tejto plodnej intuície vychádzajú vzácne dôsledky.

Sila vzťahu

Zasvätený život je celý postavený na myšlienke vzťahu; vzťahu zrodeného v tajomstve Božieho trojičného spoločenstva a zároveň z neho vychádza. Je to spása, ktorá prechádza životom tých, ktorí sa starajú o druhého. Nie je to svedectvo jedinca, ale bratstva, ktoré žije to, čo ohlasuje a čomu sa teší. Je to komunitná svätosť, nie svätosť dokonalých jedincov, ale úbohých hriešnikov, ktorí denne zdieľajú a darujú milosrdenstvo a pochopenie. Zasvätenie, ktoré nie je v rozpore s hodnotami sveta a všeobecnou túžbou po šťastí, ale naopak, ktoré všetkým hovorí, ako život v chudobe, čistote a poslušnosti môže mať veľkú humanizujúcu silu, je skutočnou ľudskou ekológiou, dáva životu zmysel a rovnováhu, vytvára súlad a slobodu vo vzťahu k veciam, chráni pred každým zneužívaním, vytvára bratstvo, daruje krásu … Dnes zasvätený život cíti, že je „chudobnejší“ oproti predošlým časom, ale žije – z milosti – oveľa viac vo vzťahu s Cirkvou a svetom, s tými, ktorí veria aj s tými, ktorí neveria, s tými, ktorí trpia a sú sami.

City Syna

Zdá sa, že aspekt vzťahu dosahuje svoj najvyšší bod, keď sa dokument venuje téme formácie. Nie je to hocaký vzťah, ale taký, ktorý privádza človeka k osvojeniu si tých istých citov aké mal Ježiš: poslušný Syn, trpiaci Služobník, nevinný Baránok.

Nejde o podstatne nový prvok, ak vezmeme do úvahy, že už v minulosti sa pripomínal zoznam vzťahov, pokiaľ išlo o nasledovanie Krista, identifikáciu, pripodobnenie sa Kristovi, ale tu sa hovorí ešte čosi viac: z niektorých hľadísk neslýchané, z iného hľadiska už poznané zo Slova (Flp 2,5). Je to vzťah, ktorý dosahuje tak intenzívny a hlboký kontakt, že objavujeme v sebe citlivosť Syna, ktorá je obrazom a vtelením Otcovej citlivosti. My kresťania naozaj veríme v citlivého Boha: počuje stonanie utláčaných a vyslyší prosbu vdovy; trpí s človekom a pre človeka. Chceme veriť, že zasvätený život so svojimi mnohými charizmami je presne vyjadrením tejto citlivosti. Dá sa povedať, že každý inštitút zdôrazňuje svojou charizmou určitý Boží cit. Práve preto je formácia v Exhortácii predstavená ako proces, ktorý vedie týmto smerom: zakúšať rovnaké vnemy, emócie, pocity, náklonnosti, túžby, chute, kritériá výberu, sny, očakávania, vášne … Syna – Služobníka – Baránka.

Je to vzrušujúci projekt, ktorý znovu obdivuhodne spája („integruje“) duchovný a antropologický rozmer. Projekt, ktorý by mohol skutočne transformovať chápanie formácie z hľadiska obsahov, modalít, období. Bola by to konečne integrálna formácia postavená na skale večnej lásky, ktorá oslobodzuje, formuje celistvých ľudí, ktorí sa naučili evanjelizovať svoju citlivosť, milovať Boha ľudským srdcom a milovať človeka božským srdcom! Bude to formácia, ktorá pokračuje v priebehu celého života. A je to ďalšia veľká intuícia, ktorej veľká časť zostáva na pochopenie a ešte väčšia na súčasnú implementáciu.

Príťažlivosť krásy

Ak je Boh krásny a Pán Ježiš „je najkrajší spomedzi ľudských synov“, potom byť zasvätený jemu je krásne. Zasvätená osoba je povolaná byť svedkom tejto krásy. Vo svete, ktorý riskuje, že upadne do znepokojujúcej škaredosti, via pulchritudinis (spôsob krásy) sa javí ako jediný spôsob, ako dospieť k pravde alebo ju urobiť dôveryhodnou a atraktívnou. Zasvätení a zasvätené musia prebudiť v sebe, ale predovšetkým v mužoch a ženách našej doby, príťažlivosť pre to, čo je pekné a pravdivé.
Krásnym, nielen odvážnym a pravdivým, má byť naše svedectvo a ponúkané slovo, pretože pekná je tvár, ktorú ohlasujeme.
Krásne má byť to, čo robíme a ako to robíme.
Krásny má byť bratský život a atmosféra, ktorá sa tam dýcha.
Krásny má byť chrám a liturgia, ku ktorej sú všetci pozvaní, pretože je pekné sa modliť a spievať chvály Najvyššiemu a nechať sa čítať jeho Slovom.
Krásne je byť spolu v jeho mene, pracovať spolu, aj keď je to niekedy namáhavé.Krásny má byť náš panenský život, aby sme milovali Jeho srdcom, naše žitie chudoby, aby sme vyjadrovali, že On je náš jediný poklad, naša poslušnosť jeho spásnej vôli a tiež aj vzájomná poslušnosť, aby sme hľadali jedine Jeho.
Krásne je mať srdce slobodné pre prijatie bolesti tých, ktorí trpia, aby sme im vyjadrili súcit Večného…
Krásne má byť aj prostredie, v jednoduchosti a tvorivej striedmosti: dom, prestretý stôl …, vkus a usporiadanosť v priestoroch, aby všetko v dome poukazovalo na prítomnosť a centralitu Boha.
Zvrchovaná krása, sviatosť tajomnej krásy Večného. Ako zvolal Peter na hore Tábor pred tou
explóziou svetla a jasu.

Exhortácia Vita consecrata určite poznačila skúsenosť a uvažovanie zasvätených v posledných rokoch. Sme presvedčení, že by mala byť aj v nasledujúcich rokoch referenčným bodom, spolu s dokumentmi Magistéria a Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktoré sa hlbšie venovali jej základným témam. Sme naozaj presvedčení, že exhortácia môže naďalej živiť tvorivú vernosť zasvätených, ktorá je nosnou osou zasväteného života v treťom tisícročí. Odpovedať na výzvy prichádzajúce z Cirkvi a zo súčasnej spoločnosti predpokladá rásť v evanjeliovej významnosti: «Nemôžeme – nabáda pápež František – sa zastaviť v nostalgii za minulosťou alebo sa obmedziť na opakovanie toho, čo vždy bolo, ani sa dennodenne sťažovať. Potrebujeme odvážnu trpezlivosť, aby sme kráčali, objavovali nové cesty, hľadali to, čo nám Duch Svätý vnuká. A to sa robí s pokorou, s jednoduchosťou, bez veľkej propagandy, bez veľkej reklamy. “ (Homília, 2. februára 2021).

S dôverou sa obraciame v modlitbe na Máriu, aby zasvätení a zasvätené „mohli vydávať svedectvo o premenenej existencii a radostne kráčali so všetkými ostatnými bratmi a sestrami smerom k nebeskej domovine a k svetlu, ktoré nepozná západ“ (Vita consecrata, 112). Dovoľte nám pri tejto príležitosti pozdraviť vás a popriať vám všetko dobré od Pána, ktorý je pre nás zasvätených VŠETKÝM.

Vatikán, 25. marca 2021, na slávnosť Zvestovania Pána.

João Braz Card.de Aviz
Prefekt

Fr. José Rodriguez Carballo, OFM
Arcibiskup Sekretár

(Na stiahnutie ho nájdete v sekcii Dokumenty.)

Foto: Františka Čačková, OSF

Gréckokatolícki redemptoristi Viceprovincie Michalovce si dnes, 23. marca 2021 pripomínajú 75. výročie svojho kánonického založenia. Michalovská viceprovincia bola zriadená už 21. decembra 1945 generálnym predstaveným Patrikom Murrayom, CSsR v Ríme a promulgovaná dňa 23. marca 1946.

Prvým viceprovinciálom bol vymenovaný o. Dominik Metod Trčka, CSsR. Takto bola korunovaná 25-ročná apoštolská činnosť prvých gréckokatolíckych redemptoristov na Slovensku. Totiž redemptoristi oboch obradov prišli na Slovensko pred 100 rokmi a založili svoj prvý kláštor v Stropkove v jeseni 1921. Začali robiť ľudové misie po celom Slovensku a to nielen v Prešovskej eparchii, ale aj v Mukačevskej a Križevackej. Venovali sa aj duchovným cvičeniam, unionizmu, šíreniu úcty k Matke ustavičnej pomoci, zakladali rôzne spoločenstvá, vydávali časopis Misionár a rôzne publikácie. Otec Metod Dominik Trčka zomrel mučeníckou smrťou v Leopoldove 23. marca 1959 a bol vyhlásený za blahoslaveného mučeníka sv. Jánom Pavlom II. v Ríme dňa 4. novembra 2001.

V roku 1931 bol dokončený prvý gréckokatolícky kláštor redemptoristov v Michalovciach a neskôr sa stal sídlom novej viceprovincie. V čase svojho založenia bola Michalovská viceprovincia súčasťou Provincie Praha a mala tri kláštory: v Michalovciach, Stropkove a Sabinove. Tvorili ju štrnásti kňazi, jedenásti rehoľní bratia, traja študenti teológie a značný počet juvenistov.

V súčasnosti táto viceprovincia patrí k Provincii Bratislava-Praha a má 29 členov, z toho dvoch rehoľných bratov, jedného stáleho diakona a dvadsaťšesť kňazov. Gréckokatolícki redemptoristi pôsobia v troch kláštoroch na Slovensku (Michalovce, Stropkov, Stará Ľubovňa) a v dvoch na Ukrajine (Korolevo a Užhorod). Ich hlavnou činnosťou sú ľudové misie a školské misie ako aj spravovanie niekoľkých farností a Baziliky minor v Michalovciach. Gréckokatolícki redemptoristi majú Vydavateľstvo Misionár a vydávajú aj mesačník s rovnakým názvom. Z členov Michalovskej viceprovincie boli za roky jej existencie menovaní aj traja biskupi: Michal Rusnák, Milan Chautur a Marián Andrej Pacák.

Tento rok si redemptoristi na Slovensku pripomínajú viacero ďalších výročí: 20 rokov od beatifikácie bl. Metoda Dominika Trčku, 30 rokov ich obnovenej misijnej činnosti na Zakarpatí, 25 rokov od založenia prvého kláštora na Zakarpatí v Koroleve, 90 rokov od založenia michalovského kláštora, 110 rokov od narodenia prvého slovenského redemptoristu – Božieho služobníka o. Jána Ivana Mastiliaka a hlavne 100 rokov ich stálej apoštolskej prítomnosti na Slovensku a založenie prvého kláštora v Stropkove.

Metod Marcel Lukačik, CSsR
Protoihumen

Svätou liturgiou slávenou v kaplnke generálneho domu sa začala XIV. Mimoriadna generálna kapitula Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorá má za cieľ prijať Konštitúcie a Direktiívy Kongregácie. Téma kapituly – Konštitúcie Kongregácie – učiteľ, vodca a ukazovateľ cesty do svätosti. Kapitula sa realizuje formou online na platforme ZOOM kvôli pandémii vírusu COVID-19. Účastníčkami kapituly sú sestry generálneho vedenia, provinciálne predstavené a delegátky z provincií.

Svätú liturgiu slávil vladyka Dionizij Ľachovič, apoštolský exarcha v Taliansku. Vo svojom príhovore nás povzbudil, aby sme kráčali v šľapajách odkazu blaženej spoluzakladateľky sestry Jozafáty „Slúžiť tam, kde je najväčšia potreba“. Svätú liturgiu online sledovali sestry služobnice po celom svete.

XIV. mimoriadna generálna kapitula bude trvať v čase od 21.3.2021 – 30.3.2021. Za slovenskú provinciu sú účastné mimoriadnej generálnej kapituly provinciálna predstavená sr. Emanuela M. Rindošová, delegátky sr. Petra E. Sičáková a sr. Natanaela A. Barnová.

Zdroj: sluzobnice.sk

Urobiť v aktuálnej situácii čosi pre ľudí na Slovensku spoločne a v jednote. S touto motiváciou začali slovenskí saleziáni v pondelok 8. marca nonstop modlitbu nazvanú „Adorácia saleziánov 24/24“.

„V poslednom čase veľmi narástli telefonáty, správy a informácie o ľuďoch, ktorí ochoreli na COVID, ktorí prosia o modlitbu za svojich zomrelých alebo za svojich blízkych vo vážnom stave. Vieme, že na Slovensku sme s touto chorobou na tom naozaj dosť zle,“ napísal svojim spolubratom provinciálny vikár saleziánov don Peter Jacko a pozval ich „urobiť pre týchto ľudí niečo spoločne ako saleziáni na Slovensku.“

Viacerí saleziáni pomáhajú priamo v nemocniciach v prvej línii a mnohé strediská organizujú rôzne formy modlitieb. Ku zjednoteniu sa v spoločnej adorácii vedie saleziánov však aj to, že sú rehoľníkmi. „Ukázať a naozaj aj žiť jednotu. A to na úrovni domov našej provincie, ktoré sú po celom Slovensku i v zahraničí. A nie len ukázať, ale naozaj sa aj zjednotiť,“ doplnil don Jacko.

Adorácia saleziánov 24/24 má trvanie od polnoci pondelka 8. marca až do polnoci stredy 31. marca. Počas týchto spolu 24 dní chcú saleziáni vo svojich 24 komunitách „stáť pred Pánom vytrvalo v tichej adorácií a prosiť za všetkých chorých, zomierajúcich i za tých, ktorí už prišli o niekoho blízkeho,“ vysvetľuje provinciálny vikár Peter Jacko.

Keďže ide o 24-hodinovú adoráciu, saleziáni podstúpi aj námahu modlitby v nočných hodinách. Číslo 24 je pre saleziánsku rodinu silným odkazom na Pannu Máriu Pomocnicu, ktorú si pripomínajú vždy 24-tého v mesiaci. Zároveň v posledný deň mesiaca si saleziáni pripomínajú svojho zakladateľa dona Bosca. Posledný deň adorácie, streda 31. marca, bude zároveň ukončením obdobia pôstu, keďže nasledujúci deň bude už Zelený štvrtok.

„Som presvedčený, že v týchto časoch potrebujeme naozaj jedným hlasom a spoločne prosiť dobrého Boha o ukončenie tejto pandémie, ale prosiť aj zástupne za všetkých ľudí, ktorí teraz nemôžu prísť do kostolov, za všetkých chorých, zomierajúc i za rodiny, ktoré prišli o svojich blízkych,“ opísal motiváciu adorácie don Jacko.

Jednotlivé komunity si rozdelili medzi sebou celkový čas 576 hodín, pripojili sa aj slovenské saleziánske komunity v ruskom Aldane a Jakutsku, v Azerbajdžane v Baku a tiež saleziáni študenti v Turíne a v Ríme.

Saleziáni pozývajú aj iné rehoľné komunity na Slovensku pridať sa v období pôstu k tejto modlitbe formou adorácie. Členovia saleziánskej rodiny ale aj ostatní veriaci sa môžu duchovne pripojiť k adorácii saleziánov pri svojich osobných modlitbách.

Rastislav Hamráček, SDB

Misionári Srdca Ježišovho v duchu kresťanskej nádeje a s prosbou o modlitbu oznamujú, že dňa 8. marca 2021 v 74 roku života a 48 roku kňazstva zaopatrený sviatosťami odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi misionár Kongregácie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a diecézny exorcista P. ThLic. Jozef Hegglin, MSC. Zádušná sv. omša spojená s pohrebnými obradmi bude slávená bez účasti verejnosti v sobotu 13. marca 2021 o 9,00 hod. v Kostole sv. Gorazda v Nitre na Klokočine. Telesné pozostatky zosnulého budú na jeho osobné želanie následne uložené o 11,00 hod. na Mestskom cintoríne v Nitre. K zádušnej sv. omši spojenej s pohrebnými obradmi sa bude možné duchovne pripojiť a sledovať ich prostredníctvom online prenosu:
Link č. 1 – v slovenskom jazyku – Na tomto linku od 8.45 bude možné si vypočuť životopis P. Jozefa Hegglina,
MSC a o 9.00 začne pohrebná svätá omša: https://youtu.be/T-Qw9TMPqZo
Link č. 2 – v nemeckom jazyku – Simultánne prekladaný Link č. 1 do nemčiny pre jeho rodinu a nemecky
hovoriacich priateľov. https://youtu.be/9TgwjU4kZjM
Link č. 3 – v slovenskom jazyku: Na tomto linku od 10.50 bude možné sledovať v priamom prenose Obrady
uloženia telesných pozostatkov na Mestskom cintoríne v Nitre. https://youtu.be/3cGyghAYR64

.

Predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku P. Václav Hypius, CSsR, zaslal kondolenciu, ktorú adresoval P. Martinovi Pavúkovi, MSC a jeho spolubratom k úmrtiu P. Jozefa Hegglina, MSC:

Milý P. Martin, MSC
a spolubratia z Kongregácie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho,

s ľútosťou som prijal správu o odchode do večnosti vášho spolubrata, nášho priateľa pátra Jozefa Hegglina, MSC. Poznali sme ho ako mimoriadne dobrého, láskavého človeka, kňaza – misionára celou svojou bytosťou. Mal som možnosť viackrát sa s ním aj osobne stretnúť, rozprávať o realite a potrebách zasväteného života. Veľmi mu záležalo na osobe človeka, pomáhal všetkým, aj mnohým z nás – zasväteným. Bude nám chýbať!

Chcem Vám v mene svojom ako aj v mene Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku a v mene všetkých zasvätených zaželať úprimnú sústrasť. Nech ho Pán, ktorému slúžil s veľkým nasadením, odmení za všetko dobro, ktoré vykonal tu na zemi a nech mu je odmenou a večnou radosťou.
Nech odpočíva v pokoji!

P. Václav Hypius, CSsR
predseda KVRPS

P. ThLic. Joseph Hegglin sa narodil 29. novembra 1946 v Luzerne v diecéze Bazilej vo Švajčiarsku manželom Fridolinovi Hegglinovi a Sophii Mullerovej. Pokrstený bol 1. decembra v kostole Sv. Anny v Luzerne. Birmovaný bol 28. septembra 1957 v kostole sv. Michala v Zugu. V rokoch 1958-1966 absolvoval štúdiá v Malom Diele Lásky sv. Michala vo Fribourgu. Od októbra 1966 do októbra 1967 absolvoval noviciát v Miribel. 11. októbra 1967 zložil prvé rehoľné sľuby. V rokoch 1967 – 1968 študoval filozofiu v Štrasburgu. V rokoch 1968 – 1969 začal vo Fribourgu so štúdiom teológie, v ktorom pokračoval opäť v Štrasburgu v rokoch 1970-1972. Večné sľuby zložil 30. mája 1971 v Štrasburgu. Ešte v tom istom roku, 26. júna 1971 bol vysvätený za diakona. 25. júna 1972 bol v Štraburgu vysvätený za kňaza. V rokoch 1972 – 1974 pôsobil vo farnosti Sv. Mórica v Emmen v Luzerne. V roku 1974 sa vydal na Gilbertove ostrovy v súostroví Kiribati v Tichom oceáne, kde pôsobil do roku 1975 v Tarawe. V rokoch 1976 – 1983 pôsobil v Abemama ako vedúci katechetickej školy a farár ostrova. V rokoch 1984 – 1987 bol poverený vedením misijnej animácie vo Francúzku a Švajčiarsku. V rokoch 1988 – 1993 pôsobil ako prvý superior MSC Pacifickej Únie v Tarawe. V rokoch 1993 – 1999 pôsobil ako provinciál francúzsko-švajčiarskej provincie Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Bol vymenovaný za člena finančnej rady generálneho vedenia. V tomto čase založil nadáciu MSC AMETUR, ktorá združuje aktíva MSC vo Švajčiarsku. 25. marca 1999 skončil jeho mandát provinciála a úrad odovzdal svojmu nástupcovi P. Danielovi Augié vo francúzskom Marsseile. Pastoračný rok ukončil vzdelávaním a oddychom v Paríži. Rok 1999-2000 bol jeho sabatikálnym rokom, ktorý strávil na Inštitúte duchovného vedenia v Chicagu v USA. Príchod roka 2000 strávil na súostroví Kiribati.

Na žiadosť generálneho predstaveného juhonemeckej a rakúskej provincie 1. septembra 2000 nastúpil na nové misijné pôsobisko do Nitry na Slovensku. V novembri 2005 bol vymenovaný za superiora Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na Slovensku. Ako jazykovo nadaný sa začal učiť po slovensky. Časom sa stal známym pre vyhľadávanie nových duchovných povolaní, ako aj oživením duchovného centra MSC na Lukovom Dvore v Nitre. Nedávne rozšírenie o novú budovu umožnilo vznik novej misijnej dimenzie, ktorá prijíma „Zranených životom“. Presadil, aby komunita rehoľných sestier Spoločenstva Dcér Našej Milej Matky od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho z ostrova Kiribati prišla do Nitry. Počas svojej prvej dovolenky z Kiribati, v rámci ktorej absolvoval medzipristátie v USA, objavil charizmatickú obnovu, ktorá charakterizuje jeho duchovný rozmer a spôsob jeho pohľadu na duchovnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, aby mohol žiť podľa poslania, ktoré mu bolo zverené. Na rozvíjajúcom sa Slovensku tak mohol uplatniť svoje schopnosti ako kazateľ a animátor.

Ako kňaz pôsobil vo Švajčiarsku, Francúzsku a 15 rokov na súostroví Kiribati v strednej časti Tichého oceánu. Študoval duchovné sprevádzanie na Inštitúte ISL v Chicagu. Absolvoval viaceré kurzy a výcviky v oblasti ignaciánskej spirituality a psychológie v Nebraske a vo Filadelfii USA, v Paríži a v Mníchove. Posledných viac ako 20 rokov pôsobil na Slovensku ako vyhľadávaný exercitátor a viedol duchovné cvičenia a duchovné formačné programy v „Dome Srdca Ježišovho“ v Nitre. V roku 2013 ho nitriansky diecézny biskup ustanovil za diecézneho exorcistu. Nitrianske biskupstvo vyslovuje veľké Pán Boh zaplať za duchovné dielo zosnulého P. Jozefa Hegglina, ktoré na jej území rozvinul a realizoval v záujme Božieho ľudu vo všetkých jeho formách.

Kongregácia pre Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života a Pápežská rada pre kultúru v spolupráci s Pápežskou Gregorovou univerzitou a Talianskou biskupskou konferenciou organizujú medzinárodnú konferenciu pod názvom „Charizma a tvorivosť. Katalogizácia, riadenie a inovatívne projekty kultúrneho dedičstva komunít zasväteného života “, ktorá sa uskutoční v Ríme 30. septembra a 1. októbra 2021.

Motív, ciele a ďalšie informácie súvisiace s touto konferenciou sú uvedené v priloženom liste Kongregácie adresovanom všetkým predstaveným rehoľných inštitútov vo svete.

Je tu zároveň vyhlásená aj medzinárodná výzva (Call for papers) na predkladanie príspevkov k tejto téme v štyroch jazykoch, ktorú nájdete na www.carismaecreativita.net.

Registrácie účastníkov začnú na jar 2021. Možnosť zapojiť sa majú aj účastníci zo Slovenska.

-KVRPS-

Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) predkladá štatistiky zosumarizované zo sčítania podkladov od jej členov k 31. decembru 2020, teda čísla týkajúce sa tej skupiny zasvätených osôb, ktorá si hovorí: rehoľníci a rehoľníčky.

Nech je predkladaná štatistika len inšpiráciou na uvedomenie si reality, kde asi rehole na Slovensku v súčasnosti sú. Nech je tiež dôvodom  na  vďačnosť  voči  Bohu,  ktorý  má  jediný  autorské  právo  k jednotlivým  povolaniam  i charizmám, ako aj k ich počtom. To, kam rehole na Slovensku kráčajú a kam sa dostanú, určite nezávisí od štatistických sumarizácií.

Na Slovensku je aktuálne spolu 72 rehoľných inštitútov (RI). V členení na mužské a ženské, či gréckokatolícke a rímskokatolícke je to takto:

Na vysvetlenie k počtu členov KVRPS: sú nimi vždy jedna osoba z jedného inštitútu a ide vždy o aktuálne právoplatne zvoleného alebo menovaného vyššieho predstaveného v úrade generálneho, provinciálneho predstaveného alebo predstaveného autonómneho kláštora. Členmi KVRPS sú aj delegovaní predstavení z menších spoločenstiev, ktorí majú postavenie zástupcu svojho vyššieho predstaveného povereného zodpovednosťou za komunity nachádzajúce sa na území Slovenska a teda pred štátom sú ich štatutárnymi zástupcami. Počet členov KVRPS je vyšší v prípade rímskokatolíckych ženských reholí o 3 osoby kvôli tomu, že 3 takéto inštitúty majú na Slovensku aj generálne aj provinciálne vedenie (ide o sestry františkánky, satmárky a premonštrátky).

Zasvätených, ktorí majú status rehoľnej osoby, je na Slovensku spolu 2 736 osôb.

Najpodstatnejšie však je to, čím žijú. Takmer tritisíc rehoľníkov a rehoľníčok na Slovensku by sa dalo predstaviť podľa spirituality, či charizmy, ktorú má ich inštitút, asi takto:

Počas obdobia komunistickej totality v minulom storočí mali mocní tohto sveta plán zničiť rehoľnú formu života. Bola to naplánovaná úloha, že do roku 2000 tu nebude nikoho z týchto čudných osôb, ktoré sú nepohodlné vládnucej ideológii. Vďačnosť za to, že napriek prenasledovaniu prežili s pomocou Božej milosti až dodnes, sa snažili zvlášť vyjadriť najmä v minulom roku, keď si pripomenuli 70 rokov od snahy mocných zlikvidovať všetky rehole vo vtedajšom Československu (1950) a najmä to, že tu stále vďaka hrdinom vernosti stále sú, ba naviac – dnes aj tí, ktorí vstúpili a rozhodli sa pre rehoľný život už v časoch náboženskej slobody. Ale ako to vlastne s tými počtami naozaj je? Tí, čo prežili, zažili boom rehoľných povolaní v 90-tych rokoch,  potom  sa  to  ustálilo.  Takmer  10  rokov  prežívajú rehole  stav,  kedy  je  prirodzená  úmrtnosť    v reholiach vyššia, než je počet nových povolaní. Za posledných 30 rokov však na Slovensko prišli mnohé nové rehole, ktoré tu v 50-tych rokoch neboli a ktorých sídla sú roztrúsené po celom svete, tieto založili svoje komunity aj tu. A tak vznikla zaujímavá situácia, že z celkového počtu 2 736 rehoľných osôb žije 46 % iba v 8 najväčších reholiach, ktoré vykazujú už desiatky rokov svoje počty nad 100 členov na jeden inštitút. Najviac – až 34 – je na Slovensku prítomných maličkých jedno- či dvojkomunitných  reholí,  v ktorých  žije  celkom  268  rehoľníkov,  t.  j.  10  %  zo  všetkých. A v ostatných veľkostných kategóriách je to takto:

Z celkového počtu dnes žijúcich 2 736 rehoľných osôb je:

Vývoj počtu povolaní celkom na Slovensku sa v KVRPS podarilo zdokumentovať takto:

Všeobecne možno konštatovať, že mužské rehole sú mladšie ako ženské. A v oboch týchto skupinách reholí platí aj to, že nástupom do dôchodku sa ich aktívna činnosť nekončí.

Rehoľníci a rehoľníčky žijú celkom v 419 rehoľných komunitách na Slovensku, aj mimo neho. Mnohým slovenským vedeniam reholí podliehajú do kompetencie aj ich organizačné jednotky v Čechách, Maďarsku, na Ukrajine, v Kazachstane, na Sibíri a inde. Pôsobia na všetkých poliach pôsobenia, kde ich posiela Boh a vytvára podmienky Cirkev – cez vlastné rehoľné inštitúty, ktoré sa snažia verné dôvodom svojho založenia rozvíjať vlastné diela, alebo posielať svojich členov tam, kde svojím poslaním môžu slúžiť pre dobro iných a spoločnosti, no hlavne pre Boha a s jeho pomocou. Vzaté optikou  cirkevného  členenia   územia  je  najviac  mužských  a ženských  komunít   v Bratislavskej a Košickej  arcidiecéze, silné zastúpenie majú tiež v Nitrianskej  a Spišskej diecéze. Niečo vyše 330 osôb žije  roztrúsených v zahraničí, z toho 153 ako misionári na skutočných misijných územiach na 55 miestach v Európe a 15 miestach mimo Európy. A takto je to podrobnejšie podľa druhov reholí na Slovensku a v členení na rímskokatolícke (RKC) a gréckokatolícke (GKC) rehoľné komunity:

V školstve, vo vzdelávaní a výchove sa deťom, mládeži i dospelým venuje 1050 občanov SR, ktorí majú status „rehoľná osoba“. Viac ako polovica z tohto počtu to robí bez príjmu, popri inej práci, jednoducho grátis. Rehoľné inštitúty zriadili spolu 42 rôznych inštitúcií, v ktorých sa venujú vzdelávaniu a výchove – sú medzi nimi školy všetkých druhov, internáty, aj iné organizácie. Rehole sú oficiálnym zriaďovateľom 27 škôl a školských zariadení. Tri najsilnejšie zastúpené rehole v školstve sú uršulínky, dominikánky a piaristi a v práci s mládežou vyniká saleziánska rodina.

V zdravotníctve je činných spolu 127 rehoľných osôb. Dve najväčšie zariadenia zriadili alžbetínky – Onkologický ústav v Bratislave a milosrdní bratia so svojou Univerzitnou nemocnicou a poliklinikou v Bratislave. Záujmu presahujúcemu kapacity sa však tešia aj priekopníčky mobilného hospicu v Bratislave – sestry vincentky, ako aj sestry satmárky, ktoré zriadili prvý rehoľný kamenný hospic pre pacientov v terminálnom štádiu ochorenia v Trenčíne. Počet pracovných miest, ktoré rehole vo svojich dielach vytvorili a obsadili najmä nerehoľnými zamestnancami v týchto dvoch silových rehoľných rezortoch, nie je predmetom tohto sčítania, ale sú to tisícky vytvorených pracovných miest, ku ktorým sa radia aj tie z nasledujúcej oblasti sociálnych činností najrôznejšieho druhu.

V sociálnej sfére je činných 326 rehoľníkov a rehoľníčok, takmer polovica z nich dobrovoľníckou neplatenou formou. Desiatka z nich sa venuje utečencom a asi 35 osôb Rómom. Kvôli poskytovaniu sociálnych služieb zriadili rehoľné inštitúty spolu 19 osobitných organizácií, v ktorých zaostrili na rôzne cieľové skupiny: núdznych, deti, ľudí bez domova, no najviac na seniorov, chorých a zdravotne postihnutých. Sociálnu službu rozvíjajú rehole aj vo vlastných radoch – s pomocou KVRPS sa na 24 miestach na Slovensku, v konkrétnych rehoľných komunitách venujú vlastným odkázaným  členom. Celkovo dnes ide o opateru 395 starých a chorých rehoľných sestier (z celkového počtu cca 733 sestier v dôchodkovom veku). Za účelom zabezpečenia ich starostlivosti boli vytvorené pracovné miesta pre 182 osôb, pričom personál je zmiešaný, zhruba 24 % zamestnancov v prevádzkach domácej starostlivosti o rehoľníčky tvorí civilný personál.

Podstatná činnosť mužských reholí sa realizuje ako pastorácia v rôznych podobách. V nej je zapojených 545 rehoľných kňazov.  Títo poskytujú rôzne duchovné služby cez zverené farnosti, ale aj v ďalších 25 zariadeniach zriadených mužskými rehoľami a spolu so sestrami v ďalších 7 zariadeniach, prevažne zameraných na rôzne duchovné pobyty alebo vydavateľskú činnosť. Nezabúdame ani na misijnú činnosť, kde sú zapojené mužské i ženské rehole. Najviac misionárov vyslali zo Slovenska na misijné územia bratia verbisti a misijné sestry, saleziáni, tiež jezuiti a sestry CJ. Spolu za všetky rehole sú sčítané údaje o pôsobení rehoľníkov a rehoľníčok v zahraničí tieto:

Podľa podkladov z reholí zostavil sekretariát KVRPS.

Jubilejný XXV. deň zasväteného života, ktorý si pripomenieme na sviatok Obetovania Pána v utorok 2. februára 2021, sa bude aj na Slovensku sláviť netradičným spôsobom pre aktuálnu situáciu spojenú s obmedzeniami týkajúcimi sa vírusu COVID-19.

Zasvätení na Slovensku sa môžu duchovne spojiť počas slávenia svätej omše vysielanej z kaplnky TV Lux dňa 2. 2. 2021 o 18.30 hod., ktorú bude sláviť Mons. Stanislav Zvolenský, predseda Konferencie biskupov Slovenska. V mene zasvätených budú na nej prítomní aj zástupcovia vedenia Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku – P. Václav Hypius, CSsR, predseda KVRPS, a sestra Agnesa Jenčíková, CJ, zástupkyňa predsedu KVRPS. Diecézni biskupi pri príležitosti tohto sviatku zaslali zasväteným vo svojich diecézach listy, keďže sa s nimi nemôžu stretnúť osobne.

K dispozícii je tiež možnosť spojiť sa so zasvätenými po celom svete a pripojiť sa k svätej omši, ktorú bude dňa 2. 2. 2021 o 17.30 hod. sláviť Svätý Otec František v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Priamy prenos bude možné sledovať cez stream.

KVRPS pripravila preklad listu, ktorý napísali zasväteným pri príležitosti XXV. dňa zasväteného života, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života Mons. João Braz de Aviz a jeho sekretár Mons. José Rodríguez Carballo, OFM.

Formou videoposolstva sa zasväteným prihovoril aj predseda Rady pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života pri KBS, Mons. Cyril Vasiľ, SJ.

V liste zasväteným vyjadril svoju blízkosť a podporu aj predseda KVRPS, redemptorista P. Václav Hypius: „Želám vám, aby tento deň bol pre nás všetkých novým impulzom, nech nezabúdame na slová iniciátora tejto myšlienky dnes už sv. Jána Pavla II., ktorý povzbudzoval, aby sme počas tohto dňa chválili Pána a ďakovali mu za dar zasväteného života; presadzovali v celom Božom ľude jeho povedomie a vážnosť; veď každého z nás pozval k oslave zázrakov, ktoré s nami urobil Pán. S vyjadrením úprimnej blízkosti a hlbokého ocenenia dobra, ktoré robíte všade tam, kde pôsobíte, aj v tomto neľahkom období pandémie zostávam s vami spojený v modlitbách.“

Konferenciu vyšších rehoľných predstavených na Slovensku tvorí 72 reholí, 44 ženských a 28 mužských, ktoré majú svojich rehoľníkov a rehoľné sestry v 419 rehoľných komunitách. Viac o ich živote ponúkajú webstránky www.kvrps.sk a www.zasvatenyzivot.sk.

-fc-

Televízia Lux odvysiela vo februári dokumentárny film o zakladateľke Kongregácie sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho – Božej služobnici Matke Róze Vůjtěchovej Tajomná radosť. Sledovať ho môžete v týchto termínoch – 2. 2. 2021 o 21:15, 4. 2. 2021 o 01:10, 6. 2. 2021 o 10:50, 7. 2. 2021 o 22:00 a 8. 2. 2021 o 10:20. Jej proces blahorečenia na diecéznej fáze začal 19. 11. 2019 v Rajhrade, v Brnenskej diecéze.

Sestry tešiteľky sú kontemplatívno-činná, zmierna kongregácia, ktorej poslaním je tešiť trpiaceho Spasiteľa v jeho smrteľnej úzkosti na Olivovej hore, na kríži a v jeho opustenosti vo svätostánku. Sestry obetujú všetky svoje kríže, ťažkosti, námahy, všetko čo ich zarmucuje a pokoruje s úmyslom podávať Bohu zmier, vynáhradu za ľahostajnosť a nevďačnosť ľudí, konať pokánie za svoje hriechy i hriechy iných. Odpovedajú na Ježišovu výzvu: „Smutná je moja duša až na smrť, ostaňte tu a bdejte so mnou!“ (Mt 26, 38) dennou modlitbou, rozjímaním a adoráciou pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. V noci vo štvrtok konajú adoráciu na pamiatku Ježišovej smrteľnej úzkosti od 23:00 -24:00 hod.

Špecifickou formou vonkajšej činnosti je starostlivosť o chorých a opustených ľudí, predovšetkým v ich príbytkoch cez agentúry domácej ošetrovateľskej  starostlivosti, ale aj práca v nemocnici, hospici, v sociálnych zariadeniach a  katechéze.

Na Slovensku prostredníctvom sr. Kristíny Gáboríkovej  a pátra Kamila Vanču bolo založené aj Laické spoločenstvo tešiteľov a tešiteliek Božského Srdca Ježišovho. Členovia (vyše 500) sa usilujú každodenné práce a utrpenia ochotne znášané a trpezlivo prijaté prinášať Bohu na zmier. Nezištne pomáhajú chorým a opusteným vo svojom okolí a tým sa snažia napomáhať spáse ich duší. V spolupráci so sestrami tešiteľkami vydávajú časopis Getsemani.

Generálne vedenie kongregácie sídli v Brne, sestry tešiteľky pôsobia v Čechách aj v Argentíne. Na Slovensku ich nájdete v Bratislave, Kežmarku a v Bytči, kde pracujú ako opatrovateľky v rodinách. v ADOS a v nemocniciach. Viac o sestrách tešiteľkách sa môžete dozvedieť na www.tesitelky.eu a o živote Božej služobnice a procese blahorečenia na www.matkarosa.cz.

sr. Františka Čačková, OSF / sr. M. Damiána Oravcová, CSC