„Prišla k nám prosba od vojenského kňaza z východného frontu o zaslanie ružencov pre vojakov. Povedal, že nemajú chleba, ale vojaci (katolíci, pravoslávni, neveriaci) pýtajú ruženec. My sme im už zaslali čotky a nejaké ružence, ale to nestačí. Výslovne by chceli tie ľahké plastové ružence (50-zrnkové). Môžu byť aj iné, ale na šnúrke nie na retiazke, aby sa netrhali. Volajú ich od roku 2014 „Symbol Majdanu“,“ týmito slovami prosili o zaslanie ružencov sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie.
Zbierka ružencov trvala niekoľko týždňov a ukončená bola 10. apríla 2022. K dnešnému dňu (21. apríl) sa vyzbieralo vyše 35.000 ružencov. Veľká časť už bola osobne doručená na Ukrajinu vo viacerých etapách, ďalšie balíky boli zaslané aj poštou na požadované adresy. Balíky, balíčky a listy sestrám prichádzali vo veľkom množstve od reholí, farských a iných cirkevných spoločenstiev či jednotlivcov.
Provinciálna predstavená sestra Emanuela Rindošová hovorí: „Nie je fyzicky možné, aby sme odpisovali a ďakovali všetkým, tak sme to urobili na našej stránke, ak niekoho z darcov či spoločenstiev poznáte, poďakujte sa za nás a posuňte im náš link.“
…
Drahí darcovia ružencov, ĎAKUJEME. Chceme sa v mene vojenských kaplánov a samotných vojakov z Ukrajiny poďakovať celému Slovensku za zasielanie ružencov. Je to pre nich veľká opora a sú vďační Matke Božej za ochranu a Slovensku za tento výnimočný dar. Za prvý týždeň od vyhlásenia zbierky sa vyzbieralo neuveriteľných viac ako 13.000 kusov ružencov, k polovici apríla to je až 35.000 kusov. Zásielku sme odviezli do dediny Nevické v Zakarpatskej oblasti. Odovzdali sme ich o. Romanovi – vojenskému kaplánovi a sestrám služobniciam Nepoškvrnenej Panny Márie v Užhorode i Mukačeve. Oni ich doručia po celej Ukrajine a na front. Ďalšiu zásielku ružencov posielame na východ do Záporožia vladykovi Štefanovi Meňokovi. Matka zachráň nás plameňom lásky svojho Nepoškvrneného srdca. Vďačné sestry služobnice NPM
V modlitbách spojená s. Emanuela M. Rindošová, provinciálna predstavená sestier služobníc NPM
Poľskí salvatoriáni v spolupráci s mnohými odborníkmi a pod záštitou Komisie pre duchovenstvo pri Poľskej biskupskej konferencii zanedlho otvárajú už desiatykrát Školu formátorov pre rehoľných a diecéznych kňazov. Je to komplexný a dobre premyslený kurz určený najmä pre formátorov, ale môžu sa ho zúčastniť aj iní kňazi v rámci svojej permanentnej formácie. Ďalšia dvojročná Škola formátorov v Krakove sa začne na jeseň. Prihlásiť sa je potrebné do 15. 5. 2022.
Škola pozostáva z 12 týždňových stretnutí v priebehu 2 rokov. Formácia sa deje na troch úrovniach: prednášky, lectio divina a skupinové workshopy. S trochou skúseností s poľštinou a ochotou ďalej sa v nej zdokonaľovať je Škola dobrou príležitosťou aj pre kňazov na Slovensku, kde už máme niekoľkých absolventov tohto programu.
Salvatoriáni posielali do seminárov a reholí v Poľsku list s pozvánkou a podrobnejšími informáciami. Záujemcom tieto materiály poskytne na požiadanie dominikán brat Reginald Adrián Slavkovský (adikregi(at)gmail.com).
O ukončení predchádzajúcej Školy si môžete prečítať krátku správu a na túto tému je pripravený aj formačný príspevok na stránke zasvatenyzivot.sk.
Stručné zhrnutie: Miesto: Centrum Formacji Duchowej, Salwatorianie, ul. św. Jacka 16, 30-364 Kraków, Poľsko Čas: jeseň 2022 – leto 2024 Pre koho je Škola určená: rehoľní alebo diecézni kňazi so súhlasom svojho predstaveného Cena: približne 2000 Eur
Organizátori ďakovnej púte za návštevu Svätého Otca na Slovensku prosia kňazov a zasvätené osoby, ktoré sa plánujú zúčastniť púte, aby vyplnili vlastnú registráciu. Tá sa nachádza na stránke navstevapapeza.sk, v sekcii Ďakovná púť (Link).
Túto registráciu sekretariát KBS pridal z organizačných dôvodov, pre zistenie počtu zasvätených osôb a koncelebrujúcich kňazov na podujatiach ďakovnej púte. Ak sa už niekto ako kňaz alebo zasvätená osoba raz registroval medzi účastníkov, nevadí to: vyplnenie vlastnej registrácie organizátorom uľahčí prípravu jednotlivých bodov programu.
Za novú viceprovinciálnu predstavenú viceprovincie sv. Cyrila a Metoda sestier Rádu sv. Bazila Veľkého na Slovensku bola zvolená sestra Naukracia Zavacká, OSBM. Za prvú radkyňu a zástupkyňu sr. Helena Šimková, OSBM, za druhú radkyňu sr. Gorazda Jakubčáková, OSBM a za tretiu radkyňu sr. Alfonza Vrbiarová, OSBM. Sestry volili nové vedenie viceprovincie na VI. viceprovinciálnej kapitule v Sečovciach.
Hosťom kapituly bola aj matka Marcela Runcan, OSBM, generálna predstavená sestier Rádu sv. Bazila Veľkého z Ríma s generálnou radkyňou a zástupkyňou sr. Emanuelou Vishka, OSBM. Kapitula je časom prehodnotenia uplynulého obdobia piatich rokov, nasmerovania viceprovincie do budúcna a voľby nového vedenia. Mottom kapituly sa stali slová sv. apoštola Pavla: „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska.“ (1 Kor 13, 13).
V posledný deň kapituly prijal pozvanie sláviť svätú liturgiu vo viceprovinciálnej kaplnke Troch svätých svätitieľov vladyka Ján Babjak, SJ, prešovský arcibiskup metropolita a zároveň sa zúčastnil na voľbách predstavenej viceprovincie. V homílii vladyka Ján upriamil svoju pozornosť na slová apoštola Pavla, ktorý v prvom liste Solúnčanom píše: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony, keď príde náš Pán. Áno toto je aj moje prianie pre vás drahé sestry bazilánky. To je najdôležitejšie, aby z každej z vás vyžarovala Božia svätosť a ňou si vás on sám použije na svoju misiu,“ zdôraznil arcibiskup Babjak. Spolu s vladykom koncelebroval sečovský protopresbyter Miroslav Pohár a arcibiskupský ceremoniár Pavol Vasiľ.
Viceprovincia sv. Cyrila a Metoda v Sečovciach bola založená Generálnou kúriou najprv ako Delegatúra sv. Cyrila a Metoda 8. mája 1994. Tá bola 30. januára 2001 povýšená na Viceprovinciu sv. Cyrila a Metoda. Sestry viceprovincie vyučujú náboženstvo na štátnych i cirkevných školách, pomáhajú vo farnostiach výzdobou chrámov, šitím kňazských rúch a liturgických potrieb, vedením detských speváckych zborov, biblických krúžkov a pod.
Traja vyšší rehoľní predstavení (provinciáli) sa tento týždeň stretli v Michalovciach v hot spote, do ktorého prichádzajú ľudia, ktorí utekajú pred vojnou na Ukrajine. V duchovnej službe i praktickej pomoci sú v hot spote predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) – piarista Juraj Ďurnek, kapucín Norbert Pšenčík a sestra mariánka Timotea Šebeňová. Tieto služby tam vykonáva okrem nich množstvo ďalších rehoľníkov.
„Rehoľníci okrem toho, že slúžia na hraniciach, poskytujú už v tejto chvíli asi 350 miest vo svojich domoch pre utečencov a ešte raz takú veľkú kapacitu majú pripravenú. Mnohé rehoľné školy otvorili svoje brány pre ukrajinské deti. A po celom Slovensku rehoľníci organizujú materiálne zbierky, ktoré sú posielané na Ukrajinu,“ zhrnul službu slovenských zasvätených v tomto mimoriadnom čase páter Juraj Ďurnek, SchP. Ako dobrovoľníci pomáhajú zasvätení aj ako tlmočníci, psychologická pomoc, zdravotníci alebo ako duchovná pomoc.
Menovaní provinciálni predstavení nie sú jediní predstavení, ktorí sa zapojili do služby na hraniciach. Už niekoľko dní po vypuknutí vojny tam bola pomôcť gréckokatolícka sestra Emanuela Rindošová z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a pred niekoľkými týždňami tam so svojou provinciálnou predstavenou sestrou Monikou Skalovou boli aj direktorky komunít saleziánok.
Predseda KVRPS doplnil aj konkrétne informácie pre tých, ktorí chcú prísť poslúžiť: „Aj keď v týchto dňoch nápor utečencov už nie je taký veľký, pomoc na hraniciach je neustále potrebná. Dobrovoľníci sú unavení a mnohí sa museli vrátiť naspäť do práce. Preto štát ponúka platené pozície pri organizovaní transportu, ubytovania, služby pri stravovaní pre tých, ktorí prídu vypomáhať aspoň na dva týždne.“
Po online stretnutí Internoviciátu na konci minulého roku sme sa dohodli, že najbližšie stretnutie skúsime zorganizovať tak, aby sme sa mohli stretnúť aj fyzicky. Podmienky nám priali, pandemické opatrenia sa postupne uvoľňovali, a tak sme sa naozaj mohli stretnúť.
Naše stretnutie sa konalo v dňoch 1. – 3. 4. 2022 v Kláštore sestier redemptoristiek v Kežmarku. Organizačne stretnutie pripravila s. Brigita Puchalová, SMVS, pomáhal jej br. Reginald Slavkovský, OP. Prednášajúcou bola s. Mária Ester Lahová, SSpS, ktorú sme požiadali, aby nám po dvoch rokoch opäť porozprávala k téme Priateľstvo v zasvätenom živote.
Spolu nás bolo 14. Prišli 4 novicky z troch ženských reholí a ich 3 magistry, dvaja saleziánski novici so svojím novicmajstrom a skupinu doplnili s. Terézia Benedikta, SCSC a don Pavol Drška, SDB, ktorí sa vo svojich reholiach tiež venujú formácii.
Viaceré mužské a ženské rehole sa rozhodli pre medzinárodné noviciáty – preto sa nás stretáva stále menej. Jedným z dôležitých dôvodov je zabezpečenie spoločenstva formovaných – aby novicov či noviciek bolo viac, aby súčasťou formácie boli aj ich vzájomné vzťahy. Internoviciát to nemôže nahradiť, ale môže tento rozmer formácie podporiť a navyše ho rozšíriť o poznanie širšieho sveta zasväteného života a konkrétnych bratov a sestier z iných reholí.
Stretnutie začalo v piatok večer predstavovaním noviciátov. Všetky noviciáty si pripravili prezentácie, prostredníctvom ktorých sme cez fotky a krátke videá mohli nahliadnuť do ich životov, radostí aj starostí.
S. Mária Ester má bohaté skúsenosti. Na spoločných stretnutiach venovaných rehoľnej formácii už prednášala aj v minulosti, okrem toho dáva duchovné cvičenia vedené individuálne. Mali sme s ňou dva bloky – v sobotu popoludní a v nedeľu dopoludnia. Viackrát zdôraznila, že hlboké priateľstvo je dôležitou súčasťou zdravého duchovného vývoja zasvätených. Stručne ho charakterizovala slovami M. Scotta Pecka: Je to vôľa vyjsť zo seba, aby sme podporili svoj vlastný duchovný rast a tiež duchovný rast toho druhého. Poukázala na mnohé aspekty priateľstva, na príklady vzácnych biblických priateľstiev vrátane priateľstva Ježiša s Lazárom, s Máriou a s Martou. K priateľstvu patrí ľudské teplo, atmosféra, v ktorej nemusíme plniť žiadne roly a môžeme byť sami sebou. V priateľstve rastieme – vďaka nemu sa v nás môže rozvinúť niečo krásne, čo by bez priateľstva zostalo neprejavené. Hlboké priateľstvo sa však nerodí ľahko a vlastne si vyžaduje neustálu pozornosť a prácu na sebe. Priateľstvo nemôže nahradiť a vyplniť vnútornú prázdnotu, osamelosť a nezrelosť. Pre svoj rozvoj potrebuje hlbokú modlitbu. Znamená prekonávanie citového chladu a bariér, ktoré nás od druhých odďaľujú, ale aj udržiavanie hraníc, ktoré oheň príťažlivosti prenášajú za zónu zmyslovosti. Znakom skutočného priateľstva je to, že je vždy otvorené pre tretieho, nie je egoizmom vo dvojici a má priaznivý vplyv na celú komunitu, v ktorej zasvätený žije. S. Mária Ester svoje úvahy doplnila aj aktivitami, ktorými nás vtiahla do témy ešte viac. Obidva dni sme mali priestor na tichú reflexiu v samote a potom na zdieľanie v skupinách.
Okrem prednášok sme sa stretávali na modlitbách a liturgii v kaplnke a v jedálni pri jedle.
V sobotu sme mali viac priestoru byť jednoducho spolu a spoločne niečo zažiť. Dopoludnia sme si urobili výlet do blízkej Belianskej jaskyne. Po prvých teplejších jarných dňoch sme sa vrátili do zimy, opäť sme kráčali po snehu a v jaskyni sme mohli obdivovať krásu skrytého podzemného bohatstva. Večer sme sa zase na spoločnej rekreácii naučili nové spoločenské hry. Bol to čas, keď sa najviac prejavilo to ľudské, srdečné, vášnivé a hravé v nás, takže sme si boli ešte bližší.
Obidva večery sme spoločnú časť programu zakončili tichou adoráciou vystavenej Sviatosti. Dávali sme tým najavo, kto nás spája, kto je naším najväčším Priateľom, ktorý nás sprevádza na našich cestách, podporuje v našich ľudských priateľstvách a vo vzájomnej spolupráci.
V nedeľu sme na konci prednáškového bloku vyjadrovali svoje dojmy z celého stretnutia, dávali sme spätnú väzbu a vyjadrovali poďakovanie za obohacujúci spoločný čas.
Po obede sme sa v závere stretnutia mohli dotknúť východnej kresťanskej spirituality vďaka sestrám baziliánkam Damiáne a Natanaele. Spolu s nimi sme zaspievali mariánsky akatist a zasvätili nás do pôstnej modlitby sv. Efréma Sýrskeho, súčasťou ktorej sú veľké poklony, pri ktorých sa modliaci hlavou dotkne zeme.
Lúčili sme sa s vďakou a s nádejou, že sa budeme môcť naďalej stretávať a navzájom sa podporovať.
Svoju skúsenosť s pomocou ľuďom utekajúcim pred vojnou z Ukrajiny zažila aj sr. Beáta Brajerová, ktorá pôsobí v Levoči.
„Moja spolusestra sa po začatí vojnového konfliktu rozhodla ísť slúžiť na ukrajinskú hranicu ako dobrovoľníčka a prekladateľka. Ju i všetkých dobrovoľníkov a utečencov z Ukrajiny som podporovala modlitbou z miesta môjho pôsobenia – z Levoče. Po jej návrate som nemala čas sa s ňou rozprávať, ale počas cesty do baziliky na večernú svätú omšu, som dostala vnuknutie ísť na hranicu.
Pár dní komunikácie s mladou Irou a malou Veronikou z Ukrajiny, ktoré našli útočisko u nás, mi pomohlo oprášiť zabudnutú ukrajinčinu z čias, keď som niekoľko rokov pôsobila na Ukrajine. Uvedomila som si, že ľudia, s ktorými som zdieľala toľko rokov krásnu Ukrajinu, z nej teraz musia utekať. Sú to mnohí známi i neznámi, všetci – Božie deti, ktoré šťastne žili a milujú svoju rodnú vlasť. Podmienka, ktorú som dala Ježišovi, bola veľmi opovážlivá: „Ak príde pán dekan Peter spovedať, bude to znak, že mám ísť.“
Všetko potom prebehlo už len telefonicky a bez problémov. Dekan ma uvoľnil na dva týždne, zo školy tiež. Provinciálna predstavená bola vďačná za moju ochotu ísť slúžiť a miestna predstavená, bola veľmi rada mojej otvorenosti. Takýmto veciam v živote hovorím, že ide o Božie veci, Božiu vôľu, keď to ide takto bez jediného… prečo?,“ začína svoje rozprávanie sr. Beáta.
Z Levoče sa presunula cez Humenné a Sninu na hraničný prechod v Ubli. Tu našla sr. Magdalénu, OSF, ktorá sa „láskavo prihovárala utečencom,“ spomína ďalej sr. Beáta. Pridala sa k ďalším rehoľníčkam, ktoré tu prišli slúžiť. „V prvý deň som nevedela ako budem pomáhať. S Božou pomocou som však chcela byť blízko tým, ktorí to potrebujú. Svoju službu pre utečencov som vnímala ako službu samému Ježišovi s Jozefom a Máriou, ktorí tiež museli utekať. Nie pred vojnou, ale pred stratou života. Počas tých dní na hraničnom prechode som stretla veľa smutných, unavených a duchovne zranených ľudí. Čakali slovo povzbudenia, niekedy pomoci, dodanie istoty. Mala som len prázdne ruky a bojazlivé srdce.
Na svätej omši som si veľmi jasne uvedomila, že bez Boha nič nezmôžem, preto som ho prosila o pomoc. Nastal pokoj. Pán ma nenechal samotnú. Odvtedy som každý deň pri modlitbe Otče náš, v svojich prázdnych dlaniach ponúkala Ježišovi tých, s ktorými sa v ten deň stretnem. Všetkých utečencov, plačúcich i psychicky nevládnych, chorých po láske, istote, pokoji a radosti zo života. A nebolo ich málo,“ pokračovala sr. Beáta.
Denne riešila milión otázok „ako“.„Ako utíšiť plač matky, ktorá prišla pred týždňom o syna a pýta sa prečo? Ako potešiť ženu, ktorá ide sama, nevie prečo? No poslal ju manžel a dvaja synovia, že budú spokojnejší, keď ona bude v bezpečí… Ako posilniť „novodobú Noemi s dvoma nevestami“? Ako povzbudiť matku, ktorá uteká v strese pred bombardovaním s dvoma malými deťmi, s jednou taškou a nevie kam? Ako ostať ticho a so suchým okom, keď žena-matka s tromi deťmi prosí o krátke objatie, lebo už nevládze? Prežili tri nálety rakiet v Charkove, jeden nálet počas cesty pri Kyjeve a ešte jeden v Ľvove. Ako pri rozlúčke netúžiť objať a utrieť slzy všetkým v autobuse, ktorý smeruje do Nemecka? Je tam 27 ukrajincov, ktorých čakajú ich blízky, lebo ich chcú mať pri sebe, v bezpečí. Sú to poväčšine starší ľudia, sú tam aj traja invalidi na vozíčkoch, niekoľko starších o barlách, je tam dieťa „slniečko“ – inak obdarený. Všetko ťažké postihnutia, ktorí sú zo Záporožia, Charkova, Kyjeva,“ vymenúva.
Spomína tiež na dohodnutý ukrajinský autobus, ktorý priviezol ľudí utekajúcich z Ukrajiny po 2000 kilometrovej ceste. „Unikali pred bombardovaním, minuli ich rakety, mali problémy s prenocovaním. Vedeli sme o nich, že sú na ceste. Bola to pre nich veľmi ťažká cesta, trvala osem dní, no už je dobre. V noci si oddýchli, dostali požehnanie a už len popriať požehnanú cestu k svojím, ktorí ich veľmi majú radi a urobili všetko, možno nadľudské úsilie, aby ich dostali do bezpečia, k svojím rodinám. Pýtala som sa, ako ostať v tomto momente ticho a nekričať v modlitbe: „Bože, prosím, zastav ruky zla.“Niet slov. Len veľký bôľ v srdci a tichá modlitba na perách,“ hovorí sr. Beáta.
„Všetci majú jedno spoločné: chcú sa čím skôr vrátiť k svojím milovaným. Vrátiť sa do svojej milovanej vlasti. Sú to statoční ľudia, väčšinou milujúce ženy a deti, ktoré museli opustiť svojich manželov, aby zachránili aspoň deti – budúcnosť Ukrajiny,“ dodáva.
Počas služby na hranici denne prednášala modlitby aj za všetkých, ktorí ich podporovali modlitbami, zásobovali ich a privážali im potravinové zbierky z farností, bez ktorých by nemohli pomáhať. Modlila sa za dobrovoľníkov, ktorí slúžili na samotnej hranici, s ktorými sa denne stretávala. „Boli to do krajnosti obetaví ľudia rôznych organizácií, združení, spoločenstiev,“ uvádza. „Mnohokrát pracovali v čase svojich dovoleniek, náhradného voľna, lekári prichádzali po odslúžení služieb. Dobrovoľníci rôzneho veku, povolania, študenti i dôchodcovia, od Sniny po Bratislavu, od Oravy po Lučenec. V spoločných rozhovoroch sme neriešili politiku, vojnu, Putina. Áno, zlo je stále zlo. No dobro – víťazí nad zlom. Všetci dobrovoľníci si toho boli vedomí, preto boli ochotní slúžiť druhým a rozdávať radosť, ak to bolo len trochu možné. Byť blízko trpiacemu človekovi, bez rozdielu stavu, farby pleti, náboženstva,….. Všetci mali jedno spoločné: Byť ľudsky blízko a pomôcť, ako sa len dá. Vypočuť tichý vzlyk i trpkú históriu. Všetci dobrovoľníci ťahajú za jedno lano. Tým lanom je láska k blížnemu. Láska a záujem o blížneho. V srdciach mnohých je aj viera a istota, že Boh je nad všetkým a dobro stále zvíťazí. Nech Boh žehná všetkým, ktorým nie je ľahostajné utrpenie druhých,“ dodáva pre TK KBS sr. Beáta Brajerová.
Slovenská provincia Congregatio Jesu má v Kyjeve dve členky. Sú to rodené Ukrajinky sr. Anastasia a sr. Katarína. Ďakujú „za každú modlitbu, ktorou ich sprevádzate. Sú v poriadku,“ uvádza provincia.
„Od pondelka do včerajšieho rána platil v Kyjeve ďalší zákaz vychádzania. Všade dookola bolo počuť bombardovanie a sirény. Sestry boli v byte, kde bývajú a upratovali priľahlé priestory, kde sa nachádza aj úkryt v suteréne, kde sa s ľuďmi uchyľujú pred bombardovaním,“ napísala TK KBS sr. Agnes Jenčíková, CJ, ktorá vedie slovenskú provinciu.
„Keď nie je zákaz vychádzania, naše sestry rozvážajú potraviny, drogériu a iné potrebné veci, ktoré sú zasielané cez Charitu z Poľska najmä chudobným, chorým a starším ľuďom, ktorí nevládali a nemohli opustiť Kyjev. Zháňajú pre nich aj lieky, ktoré sa dajú kúpiť až po dlhom čakaní v radoch pred lekárňami,“ spomína sr. Agnes.
Sestry Anastasia a Katarína tiež zabezpečujú potraviny a lieky pre vojakov v Kyjeve. „Tiež pomáhajú mladým matkám s malými deťmi. Sr. Anastasia bola napríklad odniesť detské plienky na druhú stranu mesta, kde sa pred pár dňami narodili dvojčatá. Sestry spolupracujú s niektorými kolegami z Caritas Spes, ktorí ostali v Kyjeve a spoločne pomáhajú núdznym,“ uvádza sr. Agnes.
