Uplynulo 70 rokov od násilnej deportácie rehoľníčok zo Slovenska

Pred 70 rokmi sa konala Akcia R 2. Ide o druhú násilnú deportáciu 460 rehoľníčok zo Slovenska do textilných továrni v Čechách (20. 10. 1951). Pri tejto príležitosti prinášame spomienku nielen na túto akciu, ale aj akciu K (smutne známu ako Akcia K – Kláštory). Informácie pochádzajú zo stránky Barbarská noc

AKCIE K a R

AKCIA K (KLÁŠTORY)

Barbarská noc

Noc z 13. na 14. apríla 1950 je označovaná ako Barbarská noc. Znamenala likvidáciu rehoľného života v komunistickom Československu. V kláštoroch a rehoľných domoch na celom území zasahovali všetky ozbrojené zložky, aby do internácie poslali stovky rehoľníkov. Zosnovatelia ju nazvali tajným menom AKCIA K (t. j. kláštory).

Po roku 1948 na Slovensku pôsobilo sedemnásť mužských reholí a kongregácií. V rámci svojej charizmy, t. j. hlavného zamerania, upriamovali svoju činnosť na charitatívnu, kontemplatívnu či výchovnú a vzdelávaciu činnosť. Cieľom komunistického režimu bolo úplné ovládnutie a neskôr likvidácia cirkví, a teda aj rehoľných spoločenstiev.

Už v roku 1949 boli prijaté proticirkevné zákony a na vedení ÚV KSČ boli predložené plány na sústredenie rehoľníkov do tzv. internačných (sústreďovacích) kláštorov. Zásahu voči reholiam predchádzal prvý vykonštruovaný monster proces v Československu, v ktorom odsúdili desiatich rehoľníkov za vlastizradu, špionáž a prípravu kontrarevolúcie. V zinscenovanom procese Machalka a spol. bol odsúdený na doživotie aj redemptorista Ján Mastiliak zo Slovenska. Štátna moc vykreslila kláštory ako sídla odporu a protikomunistického odboja.

Pár dní pred zásahom

Mesiac pred zásahom bol Zvláštnym rozkazom ministra vnútra určený začiatok Akcie „K“ na noc z 13. na 14. apríla 1950. Prípravná fáza likvidácie reholí sa uskutočnila na úrovni krajov na Veľký piatok dňa 7. apríla 1950 pod vedením krajských veliteľov ŠtB. Na základe inštruktáže vieme, že hneď po príchode do obce malo dôjsť k obsadeniu telefónnej ústredne, zablokovaniu prístupu na zvonicu a k siréne, ako aj k izolovaniu vedúceho miestneho národného výboru (MNV), aby nedošlo k žiadnemu protištátnemu hláseniu prostredníctvom miestneho rozhlasu. Poštové úrady mali obsadiť dvaja príslušníci, ktorí by odpočúvali a blokovali hovory farárov. Ďalší príslušníci mali za úlohu pozorovať morálku a správanie občanov. Úlohou vojska bolo obsadiť vchody a aj východy z obce. Do miest a obcí bola možnosť dostať sa len za pomoci hesla, ktoré ovládali motorizovaní príslušníci tzv. spojky a vojsko. Počas Akcie K mala byť prevádzaná cestná i vlaková kontrola. Zásah sa nekoncentroval len na miesto odsunu a sústredenia, ale na celé územie Československa.

Zasahujúce jednotky tvorili príslušníci Štátnej bezpečnosti, Zboru národnej bezpečnosti (dnešná polícia), príslušníci armády a Ľudových milícií. Materiálne vybavenie tvorili vozidlá, slzotvorné sviečky, obušky, samopaly, pušky. Každá čata bola vyzbrojená ľahkým guľometom.

Na základe rozhodnutia mocenských špičiek bol začiatok akcie stanovený na noc z 13. na 14. apríla 1950 o 24.00 hod. Kvôli utajeniu akcie sa podriadení velitelia presný termín dozvedeli len približne 12 hodín pred jej začiatkom.

Hodina „H“

Po vniknutí do kláštorov rehoľníkov zhromaždili a informovali o dôvode zásahu, ktorým bola údajná protištátna činnosť reholí. Následne ich zvážali do sústreďovacích kláštorov s väzenským režimom. Na celom Slovensku bolo v túto noc sústredených 881 rehoľníkov z 11 reholí. V noci z 3. na 4. mája 1950 boli obsadené aj zvyšné mužské kláštory. Celkovo sa zásah dotkol 1 180 rehoľníkov z 15 reholí, žijúcich v 76 kláštoroch. V celom Československu bolo zlikvidovaných 219 rehoľných domov s 2 376 rehoľníkmi.

Proti zatváraniu rehoľníkov protestovali veriaci. Veľká vzbura sa odohrala pri kláštore v Podolínci. Protestujúci boli brutálne vyšetrovaní a mučení.

Výsledky:

76 zlikvidovaných mužských rehoľných domov
1180 zasiahnutých rehoľníkov
15 zlikvidovaných mužských reholí

Osudy rehoľníkov

V spomienkach internovaných je Akcia K hodnotená ako „hlboký zásah do osobných životov“ (Ladislav Lenz), no nájdu sa aj svedectvá o úmrtiach starších rehoľníkov v dôsledku chladu a hladu (Andrej Konc).

Prenasledovanie viedlo k ďalším perzekúciám (väzneniu rehoľníkov, umiestňovaniu do táborov nútene práce, Pomocných technických práporov a pod.), emigrácií, ilegálnej činnosti v rámci tzv. tajnej alebo podzemnej cirkvi. V januári 1951 bol tajne vysvätený za biskupa jezuita Pavol Hnilica. K najvýraznejším osobnostiam spomedzi rehoľníkov patrili: tajný biskup jezuita Ján Chryzostom Korec, ktorý pracoval ako robotník, dominikán Akvinas Gabura, saleziáni Andrej Dermek. Ernest Macák, či blahoslavený Titus Zeman.

Obnova rehoľného života

Prvý pokus o obnovu rehoľného života nastal po oznámení Generálnej prokuratúry ČSSR z 29. novembra 1968, že neexistuje zákonný podklad, podľa ktorého by bolo možné brániť existencií reholí. V čase normalizácie sa však opäť stupňovali zásahy voči rehoľníkom v ilegalite (napr. Akcia VÍR voči františkánom). Reálne oživenie rehoľného života nastalo až po 17. novembri 1989.

Akcia K sa stala predlohou viacerých dokumentárnych filmov. Už v roku 1991 vznikol dokument Stát proti víře (réžia: Angelika Hanauerová), Ústav pamäti národa natočil dokument Tiene barbarskej noci (réžia: Igor Sivák). Nechýba memoárová literatúra: Zápisky spoza mreží (Ernest Macák, salezián), Od barbarskej noci (Ján Ch. Korec, jezuita), Posledná vila (Vincent Petrík, jezuita).

AKCIA R (REHOĽNÍČKY)

Komunistický režim v ČSR považoval rehole za svojho nepriateľa. Keďže sa mu cirkvi nepodarilo zlomiť, režim v rámci likvidačných opatrení zasiahol aj proti ženským reholiam. V Akcii R – rehoľníčky, resp. následných akciách R1 – R7 od augusta 1950 do roku 1952 komunisti násilne na Slovensku zrušili vyše 190 kláštorov a iných domov ženských reholí a následne zviezol do sústreďovacích kláštorov vyše 2 tisíc sestier. V rokoch 1951 – 1952 z nich komunisti vyviezli na ťažké práce bezmála polovicu. Po nich zo slovenského zdravotníctva a sociálnych služieb vyhodili väčšinu sestier a do Čiech z nich deportovali dve tretiny. Kláštorné budovy režim zhabal, mnohé rehoľníčky za odpor alebo pomoc skončili vo väzení.

Po víťazstve KSČ vo voľbách v ČSR v roku 1946 začali komunistickí ideológovia pripravovať plány na obmedzenia činnosti reholí, k čomu prichádza najmä po roku 1948.

Na jar 1949 evidoval Slovenský úrad pre veci cirkevné (SlovÚC) na Slovensku 24 ženských reholí a kongregácií, ktoré vlastnili 209 kláštorov (vrátane domov, bytov), v ktorých žilo 4716 rehoľníčok. K najpočetnejším patrili: Vincentky – 1 071 sestier, Krížové sestry – 682, Vykupiteľky – 603. SlovÚC mal za úlohu cirkvi kontrolovať a obmedzovať.

Od roku 1949 tak komunistický režim pripravoval likvidáciu a zhabanie kláštorov a majetku mužských i ženských reholí. Zneužitím nariadenia SNR č. 80/1945 bolo poštátnených alebo zrušených 11 internátov mládeže ženských reholí. Povereníkom – predsedom SLovÚCu bol v tom čase Gustáv Husák. Išlo o proticirkevné opatrenie, ktoré takpovediac odštartovalo likvidáciu kláštorov. Pritom v roku 1950 bolo na Slovensku 76,16 % veriaceho obyvateľstva.

Akcia Rehoľníčky

Začiatkom leta 1950 komunisti prepustili 340 rehoľníčok – učiteliek, pretože špičky KSS tvrdili, že protištátne vplývajú na študentov. V lete 1950 režim poštátnil aj materské školy, z ktorých rehoľníčky takto vypudili.

KSČ, Štátna bezpečnosť a SlovÚC naplánovali Akciu R (rehoľníčky), teda zrušenie ženských reholí a zhabanie ich kláštorných budov, a tak i zamedzenie vplyvu rehoľných sestričiek v zdravotníctve a sociálnej službe. V nemocniciach, domovoch sociálnej starostlivosti a liečebných ústavoch v tom čase pracovalo vyše 1650 rehoľníčok. Akcia R mala prebehnúť od 29. do 31. augusta 1950. Na likvidácii ženských kláštorov a rehoľných komunít vyzval aj generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský.

Na viacerých miestach veriaci v stovkách otvorene protestovali. Napadli funkcionárov KSS a SlovÚC, ľudia si líhali na cestu pred odvážajúce autá, vytvárali zhluky. ZNB použila zbrane a mnohých zatkli. Spomienky mnohých sestier a kroniky reholí sú svedectvom tejto barbarskej tragédie pre rehole, pacientov nemocníc, pre deti v ústavoch, pre starých a chorých a duchovnosť krajiny.

Do 17 centralizačných kláštorov zviezli 2 006 sestier. Vyprázdnených vyše 190 budov kláštorov, podobne ako majetok boli skonfiškované a pridelené štátnym inštitúciám, armáde, baniam, lesom, školstvu.

V nemocniciach ponechali tie zdravotné sestry – rehoľníčky, za ktoré režim nemal náhradu. Šlo o 1 650 sestier, z toho 1 400 zdravotného personálu. Zo sociálnych ústavov však sestričky odviezli, pretože sa báli ich „podvratnej činnosti“.

Režim trhal puto medzi predstavenými reholí a adeptkami. Tie posielali domov, ony sa však tajne vracali a vykonávali noviciát. Režim tlačil na sestry, aby opustili rehole, no bez odozvy, i keď rehole opustilo 69 sestier. Správa ďalšieho povereníka pre veci cirkevné Ladislava Holdoša vyratúva 198 zhabaných kláštorných budov. ÚV KSS rozhodoval o ich prideľovaní. Zhabali aj umelecké diela a rehoľné knižnice a archívy.

Akcia R1 – R7

V januári 1951 bolo v centralizačných strediskách a charitných domovoch na Slovensku 1.765 podľa režimu „nepracujúcich rehoľníčok“. Režim ich plánoval presunúť na práce do Čiech. V septembri 1951 rozhodli, že to má byť prvých 400 rehoľníčok. Ubytované mali byť napríklad v internátoch. 2. októbra SlovÚC vypracoval Návrh na odsun mladších a práceschopných rehoľníčok do Česka a likvidáciu niektorých sústreďovacích kláštorov na Slovensku – Akcia R1. Išlo o 30 – 45-ročné sestry. Plán bol zrušiť sedem centralizačných kláštorov, čo predpokladalo vyviezť 966 sestier a 365 umiestniť v 4 charitných domovoch. Reálne v Akcii R 112. októbra 1951 v noci vyviezli 330 rehoľníčok do 45 rokov zo 4 centralizačných kláštorov, ktoré skonfiškoval štát. V noci 21. októbra 1951 SlovÚC pokračovali deportácie rehoľníčok do Čiech – Akciou R2. Vyviezli ďalších 460 rehoľníčok zo 6 centralizačných kláštorov, ktoré tak zanikli.

Väčšinou ich vyvážali na práce do pohraničných českých textiliek alebo na štátne majetky. Často sa pracovalo na 12 – 16 hodinové zmeny. Zdravie sestier sa tým značne zhoršovalo.

Akciou R3 presúvali rehoľníčky v rámci Slovenska. Staršie sestry skoncentrovali do charitných domov v Modre a Ivánke pri Nitre. 27. novembra 1951 šikanovanie pokračuje Akciou R4 tým, že previezli do Čiech na práce ďalších 95 rehoľníčok vo veku do 45 rokov. V tom čase bolo v Čechách vyvezených a premiestňovaných rôznym spôsobom vyše 880 slovenských sestričiek. V Akcii R 6 a R 7 v roku 1952 zlikvidovali posledné dva kláštory.

Podľa štatistiky SlovÚCu z 1.720 sústredených rehoľníčok vyviezli do Čiech na práce 884 sestier, 59 odišlo z reholí, 10 zomrelo a do charitných domovov umiestnili 767.

Režim nezahrnul rehole medzi spolky podľa zákona č. 68/1951 Zb. z., aby tak ich likvidáciu legalizoval. Ich majetok, budovy, knižnice, archívy si štát privlastnil. V praxi šlo často o ich zdevastovanie, rozkradnutie, zničenie. Stovky vzdelaných a duchovne ušľachtilých sestier pracovalo v ťažkých podmienkach českých textiliek alebo poľnohospodárskych majetkov na Slovensku. Sestry rôznych rádov pri presunoch schválne miešali.

28. júna 1952 pozvážali predstavené reholí zo sústreďovacích kláštorov na Slovensku a  fabrík z Čiech a internovali v kláštore v Hejniciach v Čechách. Režim tak chcel zabrániť ich „negatívnemu“ vplyvu na rádové sestry.

Výsledky:
viac ako 200 zlikvidovaných ženských rehoľných domov
viac ako 3000 zasiahnutých rehoľníčok
24 zlikvidovaných ženských reholí

Koniec rehoľníčok v zdravotníctve

V zdravotnej a sociálnej službe na Slovensku však zostávalo 1650 rehoľníčok (70 % takýchto na Slovensku), pre režim nepohodlných, ktoré sa nevzdali rehoľného oblečenia. Preto od leta 1954 začali ich dolikvidovaním. V roku 1955 vyviezli 169 rehoľníčok – ošetrovateliek zo slovenských nemocníc do Čiech. Spolu do roku 1957 vyviezli 1118 slovenských rehoľníčok zo zdravotníctva.

Deportácie sestier trvali až do začiatku 60. rokov minulého storočia, sestry pracovali v priemysle až do roku 1968, niektoré počas tzv. normalizácie aj do 80. rokov alebo ich premiestňovali pracovať do sociálnych ústavov. Režim sestry aj kriminalizoval. Tie si tak v komunistických väzniciach odtrpeli spolu 312 rokov zväčša za odmietanie pracovať v nedeľu a vo sviatky alebo za pomoc kňazom. Rehole mali podľa plánov KSČ do roku 2000 vymrieť, no sestry si udržali svoj sľub: vždy verné.

Prehľad internovaných rehoľníčok je možné nájsť na stránke Barbarská noc. 

TK KBS, bb, ml; pz

Pán povoláva stále: tím pastorácie povolaní pri KBS pozval koordinátorov na online stretnutie

Na platforme zoom prebehlo dňa 18. októbra 2021 celoslovenské stretnutie koordinátorov pre pastoráciu povolaní (PaPo), na ktoré prišlo 62 kňazov a zasvätených zo všetkých slovenských diecéz.

„Neunavme sa tým, že budeme pozývať, (…) nebojme sa nanovo hodiť siete,“ v tomto duchu sa niesli prvé dva príhovory. Stretnutie otvoril Mons. Tomáš Galis, ktorý v Konferencii biskupov Slovenska zastrešuje túto službu. Verbista Ján Kušnír vo svojom príhovore povedal: „Neodstraňujme slovo „povolanie“ z nášho slovníka. Mladí nás potrebujú, aby sme im pomohli rozpoznať a zvoliť si cestu slobody, cestu, ktorá má cieľ, ktorá niekde vedie. Pastorácia povolaní nie je úlohou len pre niekoľkých, ale má byť úlohou celého spoločenstva, pretože každá pastorácia má byť pastoráciou povolaní.“

Históriu služby pastorácie povolaní zhrnul salezián don Jozef Luscoň, ktorý bol na všetkých predchádzajúcich stretnutiach a kurzoch. Verbista Milan Toman predstavil Kurz Samuel, ktorý sa aktuálne koná v piatich mestách v štyroch diecézach, aktivity pre miništrantov zastrešujú don Jozef Luscoň a zo spišského diecézneho seminára špirituál Martin Majda. Modlitbové spoločenstvo Angelus už 14 rokov ponúka zázemie pre mladých, hľadajúcich svoje povolanie, ktorých je zaregistrovaných aktuálne 1500, doplnila sociálna sestra Zuzana Škrinárová. Pavol Danko pozval koordinátorov do spolupráce pri príprave Národného stretnutia mládeže T22. „Potrebujeme vás!“ – dodal na záver.

V diecéznych skupinkách sa mali účastníci stretnutia možnosť zoznámiť a dohodnúť následné kroky na diecéznej úrovni.

PaPo tím koordinujú školská sestra Samuela Muchová a kapucín Tomáš Kňaze. Ďalšie informácie o službe PaPo nájdete na oživenej internetovej stránke povolania.kbs.sk.

Koordinátori, tím a pomocníci PaPo.

Text a foto: Františka Čačková, OSF

Predstavení rehoľných inštitútov sa stretli na jesennom Zhromaždení Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku

Pri dodržiavaní potrebných protipandemických opatrení sa v dňoch 14. – 15. októbra 2021 v Dome Xaver v Badíne uskutočnilo v poradí už štvrté Zhromaždenie spoločnej Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS). Zo 75 členov Konferencie sa na zasadnutí zúčastnilo takmer 50 zástupcov vyšších predstavených ženských a mužských reholí prítomných na Slovensku.

V prvej časti stretnutia sa členovia KVRPS zaoberali ekonomicko-právnou oblasťou a konkrétnymi výstupmi  viac ako dvojročného projektu, v ktorom sa Konferencia spolu s rehoľnými inštitútmi zaoberala rôznymi právnymi otázkami a možnosťami v slovenských podmienkach. Prijali rozhodnutie vytvoriť tzv. rehoľný register, ktorý by bol istým nosným elektronickým uzlom relevantných informácii o rehoľnom prostredí a nadväzoval by na procesy v štáte smerujúce k plnej elektronizácii.

V ďalšej časti zasadnutia si predstavení reholí vypočuli Správu KVRPS za obdobie 2019-2021, tj. za končiace sa prvé trojročie fungovania spoločnej Konferencie. „Spoločná Konferencia je dobre rozbehnutá, potrebné je ísť ďalej, nebáť sa s odvahou kráčať a dať svoj podiel do spoločného úsilia. Táto Konferencia nemôže stáť na jednotlivcoch, potrebné je spoločenstvo, zapojenie všetkých. Presne tak, ako to kedysi jasne vyjadril jeden nemenovaný provinciál: ´Budúcnosť reholí je v spolupráci´. Myslím, že toto zostáva stále platné a preto je tu čas vďačnosti, ale aj čas otvárať nové horizonty,“  uviedol v závere predkladanej správy P. Václav Hypius, CSsR, predseda KVRPS.

Vzhľadom na skutočnosť, že súčasné vedenie KVRPS končí svoje funkčné obdobie v januári 2022, uskutočnili sa tiež voľby nového vedenia, ktoré začne svoje funkčné obdobie od 1. februára 2022. Novým predsedom bude P. Juraj Ďurnek, SchP, (provinciálny predstavený Rehole piaristov na Slovensku) a zástupkyňou predsedu sr. Renáta Jamborová, SSS, (provinciálna predstavená Spoločnosti sociálnych sestier). Za členov Rady boli zvolení: sr. Rafaela Zvrškovcová, OSF, (provinciálna predstavená Kongregácie školských sestier sv. Františka), don Peter Timko, SDB, (provinciál Saleziánov dona Bosca), sr. Karola Dravecká, OP, (generálna predstavená  Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy) a páter Tomáš Brezáni, CM, (provinciálny predstavený Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul).

don P. Timko, SDB, sr. Karola Dravecká, OP, sr. Rafaela Zvrškovcová, OSF, P. Juraj Ďurnek, SchP, sr. Renáta Jamborová, SSS, P. Tomáš Brezáni, CM

Zhromaždenie KVRPS formou online pozdravil aj Mons. Cyril Vasiľ, predseda Rady KBS pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorý sa zasadnutia nemohol osobne zúčastniť. Vo svojom príhovore sa zameral na aktuálnu tému synodality.

V poslednej časti programu si členovia KVRPS vypočuli informácie o niektorých interných dokumentoch, ktoré  upravujú úlohy Konferencie vyplývajúce z jej postavenia ako zamestnávateľa. Zaznela aj ponuka viacerých formačných programov. Predstavený bol program pre sestry pod názvom HOLY-DAYS, ktorý ponúka priestor zrevidovať svoj život a nabrať novú energiu do ďalšej životnej etapy. Uskutoční sa vo februári 2022 v Bacúrove pod vedením lektorov vdp. Andreja Darma a sr. Marty Andraščíkovej, SSS. Zhromaždeniu bol predstavený aj list Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, v ktorom je načrtnutá cesta týkajúca jednotlivých fáz začínajúcej Synody na tému Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia. Členovia KVRPS sú otvorení zapojiť sa do reflexie a budú hľadať cesty aktívnej participácie

sr. Jana Kurkinová, FMA
Foto: KVRPS

Kardinál Dziwisz navštívil ružbaskú farnosť a modlil sa v Podolínci

Emeritný krakovský arcibiskup a metropolita, kardinál Stanislav Dziwisz navštívil v nedeľu 10. októbra 2021 Nižné Ružbachy a Podolínec.

Vzácne relikvie pre farnosť

Vo farskom kostole sv. Kataríny Alexandrijskej v Nižných Ružbachoch slávil kardinál Dzivisz pontifikálnu svätú omšu, pri ktorej inštaloval a požehnal relikvie prvého stupňa. Sú to ostatky Krakovskej a sandomierskej kňažnej sv. Kingy,  sv. Jána Pavla II., a rehoľnej sestry mučeníčky totalitnej doby bl. Zdenky.

Spolu s hosťom koncelebroval nedeľnú svätú omšu emeritný pomocný spišský biskup Andrej Imrich, ktorý v mene administrátora Spišskej diecézy Jána Kuboša  v úvode kardinála Dziwisza privítal a zároveň dodal: „Sme veľmi poctení vašou prítomnosťou v Ružbašskej farnosti, ktorá je zároveň prejavom Vašej priazne voči celej našej spišskej diecéze.“

Bývalý dlhoročný osobný sekretár pápeža predniesol homíliu v slovenskom jazyku v ktorej zdôraznil osobu svätého Jána Pavla II. v kontexte so sv. Kingou,  ktorú v roku 1999 kanonizoval v Starom Saczi a bl. Zdenku Schelingovú ktorú spoločne s biskupom Vasiľom Hopkom v roku 2003 v Bratislave vyhlásil za blahoslavených.

„Pápež Ján Pavol II. mal veľmi vrúcny vzťah ku Slovensku a miloval Váš ľud, preto vašu krajinu poctil svojou návštevou až trikrát,“ zdôraznil kardinál Dziwisz. Vzácnym osobným darom pána kardinála Dziwisza pre Nižnoružbašskú farnosť je strieborné cibórium, ktoré svätý Ján Pavol II. používal v súkromnej pápežskej kaplnke.

Posviacka Domu nádeje a pamätných obrázkov

Nizne Ruzbachy, pozehnanie, Dom nadeje

V rámci mimoriadneho jubilejného roka svätého Jozefa požehnal kardinál členom – ctiteľom spolku svätého Jozefa pamätné obrázky. Po skončení svätej omši nasledovala  posviacka nového Domu nádeje v obci Nižné Ružbachy.

Celej slávnosti predchádzala trojdňová duchovná príprava , ktorú viedol kanonik Pavol Kubani z najväčšej krakovskej farnosti Nová Huta. Tematické exercičné večery boli zamerané na sv. Kingu s konkrétnou myšlienkou prísna k sebe a láskavá k druhým – vzor trpezlivosti.

Nizne Ruzbachy, obnova

V piatok bola predstavená osobnosť blahoslavenej sestry Zdenky s témou odvážna pri záchrane kňazov – vzor vernosti a odpustenia. A sobota patrila svätému Jánovi Pavlovi II., s motívom ochranca kresťanských rodín – vzor života a zomierania pre Pána.

Starobylá farnosť s dlhou históriou

Starobylá obec a farnosť  Nižné Ružbachy (Antiqua Rauschenbach) vznikla medzi rokmi 1272 – 1279. Donátorkou a zakladateľkou bola sv. Kinga (Cunegundis) dcéra uhorského kráľa Bélu IV. Farnosť Nižné Ružbachy bola od roku 1412 až do roku 1772 v poľskom zálohu t,j  na 360 rokov aj v správe krakovského a neskôr tarnovského biskupa.

V tomto období pôsobili vo farnosti kňazi z Poľska, informoval Zamoyski Inštitút, n. o.

Modlitba pri pamätníku internovaných rehoľníkov v Podolínci

Kardinál Dziwisz si v nedeľu modlitbou Zdravas Mária pri pamätníku uctil  internovaných rehoľníkov v areáli kláštora otcov redemptoristov v Podolínci.

Podolinec, kardinal Dzivisz

Travertínový pomník s vytesanými erbmi jednotlivých rehoľných rádov a spoločnosti je mementom na smutné výročie takzvanej Barbarskej noci, keď v noci z 13. na 14. apríla 1950 štátna polícia prepadla mužské kláštory na území vtedajšieho Československa a všetci rehoľníci a ich členovia boli odvezení do sústreďovacích internačných táborov.

Medzi menami internovaných rehoľníkov v podolínskom kláštore boli napríklad Teodor Hlaváč, Ján Brichta, Ján Korec, Ernest Macák, Anton Srholec, Ján Janok alebo Marcel Martinko.

TK KBS informoval Radoslav Babjarčík
Ilustračné úvodné foto: Františka Čačková, OSF

Saleziánky na XXIV. Generálnej kapitule zvolili novú generálnu predstavenú a generálnu radu

V Ríme prebieha od 11. septembra do 24. októbra XXIV. Generálna kapitula saleziánok z celého sveta.  Na kapitule sú prítomné zo Slovenska provinciálka Monika Skalová a sestra Marta Baňasová, zodpovedná za pastoráciu mládeže v provincií. Téma kapituly je: “Urobte všetko, čo vám povie.” (Jn 2,5) Životodarné komunity v srdci súčasného sveta.”

Voľba novej generálnej predstavenej sa uskutočnila 5. októbra. Za generálnu matku Inštitútu Dcér Márie Pomocnice zvolili kapitulárky sestru Chiaru Cazzuolu, doterajšiu generálnu vikárku. Matka Cazzuola vystriedala matku Yvonne Reungoat, ktorá viedla Inštitút od roku 2008. Don Ángel Fernández Artime, hlavný predstavený saleziánov, ktorý bol prítomný pri tejto príležitosti, okamžite zablahoželal novozvolenej sestre.

Do ďalších služieb v Inštitúte FMA boli v nasledujúce dni zvolené sestra María del Rosario García Ribas ako generálna vikárka, sestra Nilza Fátima de Moraes ako radkyňa pre formáciu, sestra Runita Galve Borja, ktorá pokračuje na ďalšie obdobie ako radkyňa pre pastoráciu. Ako radkyňa pre saleziánsku rodinu bola zvolená sestra Leslie del Socorro Sándigo Ortega. Ďalšie zvolené sestry do generálnej rady sú sestra Maria Ausilia De Siena ako radkyňa pre sociálnu komunikáciu, Ena Veralís Bolaños ako generálna ekonómka,  Ruth del Pilar Mora ako radkyňa pre misie.

Ostatné zvolené sestry vizitátorky sú sestra Chantal Mukase Ruzagiriza, sestra Maria Assunta Sumiko Inoue, sestra Paola Battagliola, sestra Phyllis Neves, sestra Celine Jacob, sestra Lidia Strzelczyk a sestra Marta Liliana Riccioli.

Všetky správy o XXIV. Generálnej kapitule saleziánok môžete sledovať na saleziánky.sk alebo na celosvetovom inštitútnom webe cgfmanet.org.

Dagmara Čepelová, FMA

Sestra Chiara Cazzuola je novou generálnou matkou Dcér Márie Pomocnice kresťanov

Dcéry Márie Pomocnice (FMA), ktoré sa zišli v Ríme na 24. generálnej kapitule FMA, zvolili za generálnu matku inštitútu sestru Chiaru Cazzuolu, doterajšiu generálnu vikárku. Matka Cazzuola vystriedala matku Yvonne Reungoat, ktorá viedla Inštitút od roku 2008. Don Ángel Fernández Artime, hlavný predstavený saleziánov, ktorý bol prítomný pri tejto príležitosti, okamžite zablahoželal novozvolenej sestre.

Základné údaje a formácia

Sestra Chiara sa narodila v roku 1955 v Campiglia Marittima v provincii Livorno v Taliansku. Požiadala o prijatie do Inštitútu FMA a vstúpila do vtedajšej toskánskej provincie Santo Spirito. Prvé roky svojej formácie strávila v Castelgandolfe neďaleko Ríma, kde 5. augusta 1975 zložila prvú profesiu.

Vyštudovala literatúru a niekoľko rokov pôsobila ako učiteľka a neskôr riaditeľka strednej školy. Niekoľko rokov bola miestnou a provinciálnou delegátkou saleziánskeho mládežníckeho športu (PGS) a získala pastoračné skúsenosti ako provinciálna koordinátorka pastorácie mládeže. Bola animátorkou spoločenstva a potom provinciálnou radkyňou. Po zjednotení troch provincií Emílie, Ligúrie a Toskánska sa stala súčasťou provinciálnej rady s úlohou radkyne pre formáciu a ponúkla účinný príspevok, uprednostňujúc cesty spoločenstva a spirituality, v štýle jednoduchosti a úcty k ľuďom a so zmyslom pre hĺbku.

Pôsobenie a služby

V roku 2007 bola vymenovaná za provinciálku svojej provincie Emilia-Liguria-Toskánsko „Panna Mária z Večeradla“ so sídlom v La Spezia (ILS). GK XXII (2008) ju zvolila za radkyňu vizitátorku a sr. Cazzuola dala svoju disponibilitu so slovami: „V duchu odovzdanosti do Božej vôle a s dôverou v Pánovu pomoc hovorím áno“.

Počas nasledujúcich šiestich rokov navštívila niekoľko provincií v Amerike a Európe a získala bohaté skúsenosti so salezianitou a medzikultúrnosťou. Každej zo svojich sestier venovala pozornosť a obetavosť, usmiaty a dobrý optimizmus, schopnosť zachytiť zárodky života a nádeje v každom človeku a v udalostiach. Je „čistým“ človekom a nadšená svojím povolaním FMA, v srdci má veľkú vášeň pre mladých ľudí a prejavuje schopnosť úprimných, pokojných a spolupráce schopných vzťahov.

Generálna predstavená, matka Yvonne Reungoat, ju zvolila za regulátorku XXIII. generálnej kapituly (2014) a na tej istej kapitule bola zvolená za generálnu vikárku, čím sa úzko podieľala na animácii a riadení s generálnou predstavenou. Na otázku Matky po hlasovaní: “ Prijímaš?“, sestra Chiara s veľkým dojatím odpovedala: „Dôverujem Pánovi a zverujem sa Márii Pomocnici kresťanov. Preto hovorím ÁNO!“.

Taktiež pôsobí ako regulátorka tejto XXIV. generálnej kapituly. Srdečný potlesk privítal jej oficiálne vyhlásenie za generálnu matku a 10. nástupkyňu svätej Márie Dominiky Mazzarellovej.

Preložil a upravil: Jozef Skala SDB

Zdroj: infoans.org

Misijné sestry oslavovali 90 rokov svojej prítomnosti na Slovensku

Hľadieť na minulosť s vďačnosťou a do budúcnosti s nádejou. Takto by sme mohli charakterizovať oslavu  90 rokov prítomnosti Misijných sestier služobníc Ducha na Slovensku, ktorá sa konala v sobotu 18. septembra 2021. V provinciálnom dome sestier v Ivanke pri Nitre sa zišli sestry slovenskej provincie a pozvaní hostia. Slávnostnú svätú omšu celebroval pomocný biskup Nitrianskej diecézy Peter Beňo za účasti provinciála verbistov Pavla Krutáka, jeho spolubratov a iných kňazov.

„Toto jubileum nás napĺňa vďačnosťou za všetko, čím naše sestry prispeli k šíreniu Božieho kráľovstva na tomto území počas 90 rokov ich pôsobenia,“ privítala prítomných provinciálna predstavená sestra Jana Pavla Tóthová.

Otec biskup vo svojej homílii  pozval sestry zaspomínať si a vyrozprávať ich príbeh kongregácie, počnúc od zakladateľov.  Osobne sa podelil so svojimi spomienkami, ktoré mal na mnohé misijné sestry a pátrov,  ktorí ho ovplyvnili pri výbere jeho povolania.

Prítomných pozval, aby žili vášnivú lásku ku Kristovi: „Je Ježiš našou jedinou a prvou láskou?“ A ďalej všetkých povzbudil, že budú vedieť milovať, lebo budú mať jeho srdce. Fantázia lásky nepozná hranice. Sestry osobitne vyzval, aby nielen spomínali, ale budovali nové dejiny, aby Boh spolu s nimi konal nové veľké dielo. „Ste tak blízko k ľuďom, aby ste chápali ich potreby a vedeli ich naplniť?“ A pokračoval, že mladí muži a ženy sú priťahovaní, keď vidia sestry a bratov ako šťastných rehoľníkov a rehoľníčky. 

Okrem vďaky sa svätou omšou niesla i prosba, aby sestry vedeli v štafete, ktorú dostali od predošlej generácie pokračovať. Otec biskup povzbudil prítomných, že Boh a Cirkev ich potrebuje. „Nie sme zbytoční. Buďme hrdí, že patríme Bohu a buďme osožnými nástrojmi všade tam, kam nás posiela.“

Obed sa niesol v radostnom duchu.

Počas neho si hostia mohli kúpiť aj rozličné predmety, ktoré vyrábajú sestry v komunitách. A na výber bolo naozaj dosť.

Slávnosť pokračovala spoločnou modlitbou na miestnom cintoríne, kde je pochovaná prvá regionálna predstavená, sestra Virgília Beláková a viaceré misijné sestry. 

Pri príležitosti tohto 90 ročného jubilea provincia sestier vydala knihu Spomienkami naprieč. Ponúka v nej spomienky sestier od začiatku pôsobenia slovenskej régie až dodnes. Program pokračoval tombolou a prezentáciou tejto knihy.

Na záver vyjadrila provinciálna sestra vďačnosť všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na Ježišovej misii.

sr. Katka, SSpS

Ešte je možné prihlásiť sa na Kurz Samuel, ktorý bude prebiehať v piatich mestách

Túžiš naladiť svoje vnútro pre počúvanie Božieho hlasu? Chceš prehĺbiť svoj vzťah k Svätému Písmu, naučiť sa duchovne rozlišovať, mať pri sebe duchovné sprevádzanie a tak odhaľovať Božiu vôľu vo svojom živote? Ak áno, tak ťa pozývame zúčastniť sa Kurzu Samuel.

Je určený mladým slobodným luďom vo veku od 19 do 30 rokov. Kurz Samuel bude prebiehať v Bratislave, Prešove, Nitre, Ružomberoku a v Trnave. Naplánovaných je 9 stretnutí, raz do mesiaca, ako aj duchovné cvičenia či spoločná púť.

Viac informácií nájdeš na stránke kurzsamuel.sk. Prihlásiť sa je možné do 10. októbra 2021.

Magister rehole kazateľov sa stretol s dominikánskou rodinou na Slovensku

Gerard Francisco Parco Timoner III, OP, 87. nástupca sv. otca Dominika navštívil počas prvých októbrových dní nielen bratov dominikánov na Slovensku, ale aj celú dominikánsku rodinu. Svojou spontánnosťou a priateľskosťou oslovoval všetkých, ktorých počas krátkej návštevy stretol. Nielen hovoril o Dominikovi, ktorý je „klasikom“, pretože je nadčasový, ale aj sprítomňoval radostnosť a ľudskosť tohto velikána z 13. storočia.

Bratia, sestry a laici sa 1. októbra 2021 stretli v Kostole povýšenia sv. Kríža v Dunajskej Lužnej. Počas ich stretnutia mali najväčší priestor rôzne otázky. Zazneli aj tie najviac aktuálne ohľadom spolupráce v rámci dominikánskej rodiny a pastorácie mládeže.

Na ďalší deň sa stretla s magistrom rehole celá dominikánska rodina v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne. Stretnutie bolo spojené s 14. púťou ružencových bratstiev. Okrem modlitieb posvätného ruženca, boli do programu púte zaradené prednášky, ktoré súviseli s témou osláv 800-ročného jubilea narodenia sv. Dominika pre nebo: „Za stolom so sv. Dominikom“. Celé stretnutie vyvrcholilo slávením svätej omše, ktorú celebroval provinciál dominikánov, fr. Damián Mačura, OP. Pri tejto príležitosti kázal fr. Gerard Timoner, OP, najvyšší predstavený dominikánov vo svete.

Počas stretnutia dominikánskej rodiny v Šaštíne sa ukončila možnosť verejne si uctiť vzácnu relikviu sv. Dominika, ktorá bola následne vrátená do Ríma. Sr. Antonína Eva Zúdorová, provinciálna predstavená Bratstva laikov sv. Dominika na Slovensku, na záver poďakovala nástupcovi sv. Dominika a poukázala na skutočnosť, že sa počas jeho návštevy nádherne spojila prítomnosť s minulosťou. Bohatá tradícia 800-ročnej rehole sa spojila s živou a aktuálnou prítomnosťou dominikánskej rodiny na Slovensku.

Karola Dravecká, OP
Foto: Iva Kúšiková, SSpS

Ukončili prípravu Positia v kauze Božieho služobníka Jána Havlíka

V týchto dňoch bolo ukončené „Positio super martyrio“ Božieho služobníka Jána Havlíka, bohoslovca Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorý zomrel ako 37 ročný na následky dlhoročného nespravodlivého väznenia. Hoci sa nemohol stať kňazom, ani za múrmi väzenia nestratil túžbu byť misionárom. 

Tzv. positio obsahuje materiál dôkazov, dokumentov a svedectiev o mučeníctve Božieho služobníka. Tvorí ho – krátke predstavenie zo strany relátora; Informatio super martyrio – čiže teologická časť, v ktorej je dokazované, že Boží služobník podstúpil mučeníctvo; a Summarium so svedeckými a dokumentačnými dôkazmi. Pripravené positio budú skúmať konzultori, teológovia Kongregácie pre kauzy svätých.

Vizitátor slovenskej provincie vincentínov P. Tomáš Brezáni, CM odovzdal 1. októbra 2021 „Positio super martyrio“ kardinálovi Jozefovi Tomkovi vo Vatikáne. „Ide o záverečný dokument Kongregácie pre kauzy svätých, ktorý v rozsahu takmer 450 strán vypracoval pridelený relátor a len pred niekoľkými dňami boli ukončené práce na jeho vydaní. V nasledujúcich mesiacoch bude predmetom podrobného skúmania zo strany komisie 40 teológov a následne aj členov kardinálskeho kolégia. Je to prakticky posledný nevyhnutný krok pred záverečným rozhodnutím Svätého Otca,“ uviedol Brezáni. 


Kto bol Ján Havlík?

Ján Havlík je rodákom z Vlčkovian neďaleko Skalice, ktoré sú dnes súčasťou obce Dubovce. Narodil sa 12. februára 1928 ako najstarší zo štyroch detí. Rodina bola veľmi chudobná. Jeho rodičia boli veriaci ľudia, ovplyvnila ho aj jeho teta Angela, ktorá bola vincentkou. Janko chodil osem kilometrov pešo do školy v Holíči.

V roku 1943 sa v Banskej Bystrici stal žiakom apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Pri povstaní v auguste 1944 boli žiaci najprv premiestnení do Trnavy, potom odišli domov. Po skončení vojny sa Janko do Banskej Bystrice vrátil, aby štúdium dokončil. V máji 1949 zložil maturitu.

O rok neskôr, v máji 1950, bol Havlík spolu s ostatnými novicmi násilne odvezený z apoštolskej školy do „preškoľovacieho ústavu“ v obci Kostolná. Nasledovali nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach, kde musel zostať do augusta 1950. Našiel si potom podnájom v Nitre a pri zamestnaní pokračoval v štúdiu teológie.

Dňa 29. októbra 1951 vtrhli do podnájmu ozbrojené sily ŠtB, Havlík a jeho spolubývajúci boli zatknutí. Vo vyšetrovacej väzbe, kde bol podrobený mučeniu, zostal 15 mesiacov. Vo februári 1953 bol v Nitre v rámci procesu Štefan Krištín a spol. odsúdený za vlastizradu na 10 rokov väzenia. Bol prevezený do pracovného tábora Rovnosť u Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach.

Na konci leta 1958 bol obžalovaný druhýkrát kvôli misijnej službe spoluväzňom. Čakala ho vyšetrovacia väzba v Ruzyni, kde bol podrobený ťažkej psychickej tyranii, takzvanému „mučeniu v bielych rukavičkách“. Pri súdnom procese mu bol trest navýšený o ďalší rok. Jeho zdravotný stav bol však už v roku 1960 natoľko zlý, že musel byť prevezený do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch bol premiestnený do väzenskej nemocnice v Ilave.

V októbri 1962 bol síce prepustený na slobodu, ale s podlomeným zdravím, na ktorom sa vážne podpísalo fyzické trápenie i psychické stresy. Zomrel na Vianoce v roku 1965 vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania. V súčasnosti je v procese blahorečenia. Diecézna fáza procesu blahorečenia trvala necelých päť rokov. Uzavreli ju 24. februára 2018.

V súčasnosti je v tzv. pracovnej fáze v Ríme. Po získaní potvrdenia validity bude môcť postulátor úradne požiadať Kongregáciu pre kauzy svätých o pridelenie relátora, ktorý si dôkazové materiály preštuduje a vypracuje tzv. „positio“. Tento kľúčový dokument procesu dokazovania mučeníctva bude potom podrobený posudzovaniu v komisiách. (zdroj životopisu: vincentini.sk)

TK KBS