Svoju skúsenosť s pomocou ľuďom utekajúcim pred vojnou z Ukrajiny zažila aj sr. Beáta Brajerová, ktorá pôsobí v Levoči.
„Moja spolusestra sa po začatí vojnového konfliktu rozhodla ísť slúžiť na ukrajinskú hranicu ako dobrovoľníčka a prekladateľka. Ju i všetkých dobrovoľníkov a utečencov z Ukrajiny som podporovala modlitbou z miesta môjho pôsobenia – z Levoče. Po jej návrate som nemala čas sa s ňou rozprávať, ale počas cesty do baziliky na večernú svätú omšu, som dostala vnuknutie ísť na hranicu.
Pár dní komunikácie s mladou Irou a malou Veronikou z Ukrajiny, ktoré našli útočisko u nás, mi pomohlo oprášiť zabudnutú ukrajinčinu z čias, keď som niekoľko rokov pôsobila na Ukrajine. Uvedomila som si, že ľudia, s ktorými som zdieľala toľko rokov krásnu Ukrajinu, z nej teraz musia utekať. Sú to mnohí známi i neznámi, všetci – Božie deti, ktoré šťastne žili a milujú svoju rodnú vlasť. Podmienka, ktorú som dala Ježišovi, bola veľmi opovážlivá: „Ak príde pán dekan Peter spovedať, bude to znak, že mám ísť.“
Všetko potom prebehlo už len telefonicky a bez problémov. Dekan ma uvoľnil na dva týždne, zo školy tiež. Provinciálna predstavená bola vďačná za moju ochotu ísť slúžiť a miestna predstavená, bola veľmi rada mojej otvorenosti. Takýmto veciam v živote hovorím, že ide o Božie veci, Božiu vôľu, keď to ide takto bez jediného… prečo?,“ začína svoje rozprávanie sr. Beáta.
Z Levoče sa presunula cez Humenné a Sninu na hraničný prechod v Ubli. Tu našla sr. Magdalénu, OSF, ktorá sa „láskavo prihovárala utečencom,“ spomína ďalej sr. Beáta. Pridala sa k ďalším rehoľníčkam, ktoré tu prišli slúžiť. „V prvý deň som nevedela ako budem pomáhať. S Božou pomocou som však chcela byť blízko tým, ktorí to potrebujú. Svoju službu pre utečencov som vnímala ako službu samému Ježišovi s Jozefom a Máriou, ktorí tiež museli utekať. Nie pred vojnou, ale pred stratou života. Počas tých dní na hraničnom prechode som stretla veľa smutných, unavených a duchovne zranených ľudí. Čakali slovo povzbudenia, niekedy pomoci, dodanie istoty. Mala som len prázdne ruky a bojazlivé srdce.
Na svätej omši som si veľmi jasne uvedomila, že bez Boha nič nezmôžem, preto som ho prosila o pomoc. Nastal pokoj. Pán ma nenechal samotnú. Odvtedy som každý deň pri modlitbe Otče náš, v svojich prázdnych dlaniach ponúkala Ježišovi tých, s ktorými sa v ten deň stretnem. Všetkých utečencov, plačúcich i psychicky nevládnych, chorých po láske, istote, pokoji a radosti zo života. A nebolo ich málo,“ pokračovala sr. Beáta.
Denne riešila milión otázok „ako“. „Ako utíšiť plač matky, ktorá prišla pred týždňom o syna a pýta sa prečo? Ako potešiť ženu, ktorá ide sama, nevie prečo? No poslal ju manžel a dvaja synovia, že budú spokojnejší, keď ona bude v bezpečí… Ako posilniť „novodobú Noemi s dvoma nevestami“? Ako povzbudiť matku, ktorá uteká v strese pred bombardovaním s dvoma malými deťmi, s jednou taškou a nevie kam? Ako ostať ticho a so suchým okom, keď žena-matka s tromi deťmi prosí o krátke objatie, lebo už nevládze? Prežili tri nálety rakiet v Charkove, jeden nálet počas cesty pri Kyjeve a ešte jeden v Ľvove. Ako pri rozlúčke netúžiť objať a utrieť slzy všetkým v autobuse, ktorý smeruje do Nemecka? Je tam 27 ukrajincov, ktorých čakajú ich blízky, lebo ich chcú mať pri sebe, v bezpečí. Sú to poväčšine starší ľudia, sú tam aj traja invalidi na vozíčkoch, niekoľko starších o barlách, je tam dieťa „slniečko“ – inak obdarený. Všetko ťažké postihnutia, ktorí sú zo Záporožia, Charkova, Kyjeva,“ vymenúva.
Spomína tiež na dohodnutý ukrajinský autobus, ktorý priviezol ľudí utekajúcich z Ukrajiny po 2000 kilometrovej ceste. „Unikali pred bombardovaním, minuli ich rakety, mali problémy s prenocovaním. Vedeli sme o nich, že sú na ceste. Bola to pre nich veľmi ťažká cesta, trvala osem dní, no už je dobre. V noci si oddýchli, dostali požehnanie a už len popriať požehnanú cestu k svojím, ktorí ich veľmi majú radi a urobili všetko, možno nadľudské úsilie, aby ich dostali do bezpečia, k svojím rodinám. Pýtala som sa, ako ostať v tomto momente ticho a nekričať v modlitbe: „Bože, prosím, zastav ruky zla.“Niet slov. Len veľký bôľ v srdci a tichá modlitba na perách,“ hovorí sr. Beáta.
„Všetci majú jedno spoločné: chcú sa čím skôr vrátiť k svojím milovaným. Vrátiť sa do svojej milovanej vlasti. Sú to statoční ľudia, väčšinou milujúce ženy a deti, ktoré museli opustiť svojich manželov, aby zachránili aspoň deti – budúcnosť Ukrajiny,“ dodáva.
Počas služby na hranici denne prednášala modlitby aj za všetkých, ktorí ich podporovali modlitbami, zásobovali ich a privážali im potravinové zbierky z farností, bez ktorých by nemohli pomáhať. Modlila sa za dobrovoľníkov, ktorí slúžili na samotnej hranici, s ktorými sa denne stretávala. „Boli to do krajnosti obetaví ľudia rôznych organizácií, združení, spoločenstiev,“ uvádza. „Mnohokrát pracovali v čase svojich dovoleniek, náhradného voľna, lekári prichádzali po odslúžení služieb. Dobrovoľníci rôzneho veku, povolania, študenti i dôchodcovia, od Sniny po Bratislavu, od Oravy po Lučenec. V spoločných rozhovoroch sme neriešili politiku, vojnu, Putina. Áno, zlo je stále zlo. No dobro – víťazí nad zlom. Všetci dobrovoľníci si toho boli vedomí, preto boli ochotní slúžiť druhým a rozdávať radosť, ak to bolo len trochu možné. Byť blízko trpiacemu človekovi, bez rozdielu stavu, farby pleti, náboženstva,….. Všetci mali jedno spoločné: Byť ľudsky blízko a pomôcť, ako sa len dá. Vypočuť tichý vzlyk i trpkú históriu. Všetci dobrovoľníci ťahajú za jedno lano. Tým lanom je láska k blížnemu. Láska a záujem o blížneho. V srdciach mnohých je aj viera a istota, že Boh je nad všetkým a dobro stále zvíťazí. Nech Boh žehná všetkým, ktorým nie je ľahostajné utrpenie druhých,“ dodáva pre TK KBS sr. Beáta Brajerová.
TK KBS