Dňa 9. 9. 2023, sa konala v materskom dome Kongregácie sestier tešiteliek Božského Srdca Ježišovho v Rajhrade, slávnosť Ukončenia diecéznej fázy procesu blahorečenia Božej služobnice Matky Rózy Vůjtěchovej, zakladateľky kongregácie.
Slávnosť sa začala uctením pamiatky Matky Rózy na Rajhradskom cintoríne, nasledovala ďakovná svätá omša, hlavným celebrantom bol Mons. Karol Orlita – súdny vikár v Brne, a následne bola Verejná záverečná ceremónia, ktorej predsedal J. E. Mons. Pavel Konzbul – brnenský biskup. Táto ceremónia bola spojená so záverečnými prísahami, verejným zapečatením dokumentov určených Kongregáciou pre kauzy svätých, a ich prevezením do Ríma. Diecéznu fázu blahorečenia Matky Rózy otvoril 30. 11. 2019 v Rajhrade Mons. Vojtech Cikrle brnenský biskup.
Matka Róza Vůjtěchová sa narodila dňa 21. 10. 1876 v malej juhočeskej dedinke Obora u Radobytec, okres Písek. Pri krste dostala meno Barbora. Jej rodičia, Ján a Anna, mali desať detí, z ktorých niektoré zomreli v útlom veku. Jej rodičia boli veľmi zbožní a najmä matka ju viedla k modlitbe a k osobnému vzťahu k Bohu Otcovi, ktorému sama zverovala svoje starosti a trápenia. Malá Barunka mala vo svojej mamke vzor tichosti a odovzdanosti do Božej vôle, prirodzene si osvojovala ducha modlitby.
Zhodou okolností sa zoznámila so sestrami boromejkami. Predstavená sa nechala uprosiť, a hoci Barbora mala iba pätnásť rokov, bola prijatá do čakateľstva. Sestry v tej dobe mali široké pole pôsobnosti od ošetrovania chorých po výchovu detí. Barbora počas čakateľstva získala skúsenosti v psychiatrickej liečebni, pri ošetrovaní starých a chorých, tiež sa krátko starala o chorých na choleru. Práca pri chorých, hoci bola veľmi náročná, sa jej zapáčila, a tak sa rozhodla, že sa zaradí medzi pomocné sestry-ošetrovateľky. V roku 1893 obliekla rehoľné rúcho sestier boromejok a prijala meno sestra Mária Róza. Hoci sa zdalo, že je sestra Róza spokojná vo svojom povolaní, v jej vnútri bol nepokoj. Túžila po ešte prísnejšom živote v modlitbe, úplne strávená Kristovým utrpením. Zdalo sa jej, že má povolanie na Karmel. Okrem toho cítila zvláštnu túžbu k hlásaniu evanjelia, chcela byť apoštolom pre tých najchudobnejších a najopustenejších. Tento nepokoj ju stravoval osemnásť rokov. Myslela si, že je to pokušenie proti povolaniu a keď sa raz s týmito myšlienkami zverila svojim predstaveným, mali rovnaký názor.
V roku 1911 bola sestra Róza preložená do Brna. Ošetrovala chorých v ich domácnostiach. O rok neskôr tu zbožné šľachtičné založili Spolok sv. Jozefa pre ošetrovanie chudobných chorých. Jeho protektorom sa stal brniansky biskup Pavel Huyn. Dámy obstarávali prostriedky, ale potrebovali ošetrovateľky pre prácu s chorými. Prostredníctvom otca biskupa požiadali sestry boromejky o nejaké zdravotné sestry. Predstavená dala k dispozícii s. Rózu a s. Annu. Tie sa ihneď ujali svojej práce. Okrem ošetrovania sa sestra Róza začala venovať katechéze. Pripravovala dospelých k prijatiu sviatostí a učila deti základom viery. Chorých bolo onedlho toľko, že dve sestry nestačili na túto prácu.
Spolok prijal štyri civilné ošetrovateľky, tie sa však neosvedčili. To bol pre sestru Rózu ďalší silný impulz: mala by vzniknúť kongregácia sestier, ktoré by sa venovali výlučne bezplatnému ošetrovaniu chudobných chorých. Sestra Róza využila úzku spoluprácu s biskupom Huynom a odovzdala mu popis novej kongregácie, ako ju nosila už dlho vo svojich predstavách. Biskup prijal list s nadšením. Sám sa už viac ako dvadsať rokov zaoberal podobnou myšlienkou. Chcel založiť zmiernu kongregáciu a teraz mu bolo jasné, že sestra Róza je tá, ktorá mu s realizáciou pomôže.
Pri návšteve ad limina apostolorum v roku 1913 biskup Huyn informoval o novom projekte pápeža Pia X., ktorý dal ústny súhlas k založeniu novej rehoľnej rodiny. Pápež sestre Róze poslal svoje požehnanie, a povolenie k prestupu do rodiacej sa kongregácie. Sestra Róza bola naďalej boromejkou, pôsobila v Spolku sv. Jozefa, ale už začala prijímať a formovať prvé kandidátky. Dňa 3. decembra 1915 prišlo úradné povolenie z Ríma k založeniu novej kongregácie a 14. mája 1916 si sestra Róza obliekla ako prvá habit sestier tešiteliek Božského Srdca Ježišovho a zložila rehoľné sľuby. Zároveň sa zasvätila Božskému Srdcu Ježišovmu ako obeť zmieru za urážky, ktorých sa mu dostáva, s úmyslom tešiť ho v jeho opustenosti na hore Olivovej, na kríži a vo svätostánku. Toto zasvätenie je doposiaľ súčasťou rehoľných sľubov u sestier tešiteliek.
Pápežským dekrétom bola Matka Róza ustanovená za generálnu predstavenú. O dva týždne po nej mali obliečku prvé tri čakateľky. V roku 1917 mala kongregácia už desať sestier. Kongregácia mala svoj prvý dom v Brne na Šeříkovej 1 (Masarykova štvrť). Tam sa Matka Róza venovala formácii prvých sestier. Po vojne začali sestry so svojou vlastnou vonkajšou činnosťou – vyhľadávali chudobných chorých v ich príbytkoch, pomáhali v ich duchovných i telesných potrebách. Napriek náročnosti života v novej kongregácii prichádzali stále ďalšie záujemkyne.
V roku 1929 bol dostavaný veľký kláštor v Rajhrade, ktorý sa stal materincom kongregácie. Medzivojnové obdobie bolo dobou relatívneho kľudu, a tak sa i kongregácia mohla sľubne rozvíjať. Do začiatku 2. svetovej vojny mala viac ako 100 sestier. Matka Róza sa snažila vyhovieť všetkým, ktorí žiadali o jej sestry. Už v roku 1923 začali sestry pôsobiť v Prahe. Do roku 1945 stačila Matka Róza založiť celkom štrnásť filiálnych domov.
Počas 2. svetovej vojny sa sestry i naďalej s obtiažami mohli venovať svojej činnosti. Najťažšie obdobie nastalo v posledných dvoch vojnových rokoch. V roku 1943 museli do kláštora v Rajhrade prijať asi 120 chorých z nemocnice Milosrdných bratov v Brne. Sestry pre nich museli obstarávať jedlo a starať sa o nich. V roku 1944 sa do kláštora nasťahovali uniformované zložky Wehrmacht a SS.
Keď sa blížila fronta, vojaci odišli, ale po niekoľkých dňoch vnikli nemeckí dôstojníci násilne do kláštora a na vežu kostola vyvesili nemecké vlajky. Rusi sa domnievali, že je v kláštore i naďalej nemecké vojsko. Bombardovali kláštor deväť dní, čo spôsobilo poškodenie takmer všetkých miestností v kláštore, zrútenie stropu kostola a požiar. Sestry s chovancami prežili tieto hrozné dni v pivniciach, ktoré nechala Matka Róza už predtým prerobiť na kryty a zásobiť nevyhnutnými potravinami. Matka Róza bdela v pivnici neďaleko provizórneho oltára a neustále sa modlila. Prežívala veľkú úzkosť a strach o sestry nielen v Rajhrade, ale na všetkých filiálkach. Dopočula sa totiž, ako postupujúca ruská armáda zachádza so ženami, rehoľnice nevynímajúc. Starosť o ne ju priviedla k tomu, že ponúkla Pánu Bohu za ich záchranu svoj život.
Všetko nasvedčuje tomu, že Pán Boh jej obetu prijal. Všetky sestry vyviazli zdravé, napriek tomu, že sa častokrát ocitli v smrteľnom nebezpečenstve – napríklad, keď pod paľbou hasili horiaci kláštor. Zdravotný stav Matky Rózy, ktorý už pred tým nebol dobrý, sa neustále zhoršoval. V máji musela zaľahnúť, po krátkom zotavení sa jej choroba zhoršila, a tak bola v júni prevezená do nemocnice v Brne. Ani lekári už nemohli pomôcť, a tak si sestry Matku odviezli do kláštora, aby zomrela doma v Rajhrade. Dňa 3. septembra upadla do agónie. Zomrela 5. septembra v kruhu svojich sestier za spevu oslavného hymnu Te Deum.
Sestry tešiteľky pôsobia v Čechách, Argentíne a na Slovensku (Bratislava, Kežmarok) a snažia sa napĺňať odkaz ich zakladateľky – obetovať sa za spásu nesmrteľných duší a slúžiť chorým v ich príbytkoch.
sr. M. Damiána Oravcová, CSC, provinciálna predstavená