Predstavitelia štyroch národných Konferencií vyšších rehoľných predstavených sa stretli 14. – 15. mája 2019 v Litve v meste Kaunas. Ako sami hovorili, predtým sa v roku 2018 stretli v Rumunsku na podobnom stretnutí UCESUM spolu s rehoľníkmi celej Európy. Práve tam si uvedomili rozdiely východu a západu, a tak trochu spontánne ktosi predniesol: „A možno nám treba zorganizovať samostatné stretnutie východu.“ Preto sa v máji uskutočnilo prvé také stretnutie v prekrásnom prostredí starobylého Pažailiského kláštora v Kaunase a pracovne sa pomenovalo Východné krídlo. Prišli predstavitelia z Litvy, Lotyšska, Ukrajiny a Ruska. Ja som sa zúčastnila ako predstaviteľka Ruskej Konferencie KORSUM za Diecézu Premenenia Pána v Novosibírsku.
Cieľom bolo viacej spoznať život zasvätených u susedov a taktiež uvidieť možnosti spolupráce. Keďže je to postsovietsky priestor, dorozumievacím jazykom bola ruština. Každá konferencia predstavila svoju cestu, svoju činnosť a svoje snahy. Niektoré aktivity sa prelínajú a tu sa ukazujú možnosti spolupráce. Napr. v Rusku každý mesiac prebieha vo forme webinára pomocou internetu duchovná obnova pre zasvätených. Rozosiela sa na určený dátum link s možnosťou pripojenia sa a v určenú hodinu sa v priamom prenose prihovára o. Mariano Sedano a dáva body na duchovnú obnovu. Ďalej sa odporúča spolu adorovať a podľa možnosti sláviť svätú omšu, a tak sa na diaľku duchovne spojiť. Túto možnosť využívajú viacerí rehoľníci z rôznych krajín. Taktiež svoje kontakty využili pri nedávnej návšteve Svätého Otca v Litve.
Pre mňa osobne to bolo zaujímavé stretnutie, pretože o „Pribaltike“ (Pobaltie – tak volajú tento región) som veľa nevedela.
Mnohé kongregácie v Litve a v Lotyšsku sú miestne, s malým počtom členov, ale živé, otvorené pre prijatie a spoluprácu.
Už prvý deň pri zoznamovaní mi miestne sestry povedali: „Vy ste tu mali dom a kostol! Zavedieme vás tam.“ Naozaj v centre mesta Kaunas stojí starobylý Kostol sv. Gertrúdy, kde sa píše: „V rokoch 1825 – 1866 tu pôsobili Sestry Milosrdenstva – Šaritky, ktoré slúžili chudobným. V roku 1866 im kláštor zobrali, pretože sa cárskej vláde nepáčilo, že sa o chorých stará Katolícka cirkev. A v roku 1880 boli zbúrané zbytky hospitálu.“ Ale kostol ustál všetky vojny a revolúcie.
Tak som sa dotkla vlastnej histórie, histórie našej Spoločnosti dcér Kresťanskej lásky(ako sa dnes volá).
Bolo to prvé stretnutie, kde sme sa spoznávali a uvideli veľa podobnosti, veľa dôvodov vďačnosti. A spolu hľadali nové možnosti a nádeje vo vzkriesenom Kristovi.
s. Kaja Hečková, DKL
Omsk, Rusko