Košická arcidiecéza spolu s rehoľou minoritov pozývajú všetkých na verejnú predpremiéru dokumentárneho filmu Brat Štefan. Premietanie sa uskutoční v pondelok 26. februára o 19:00 hod. v pastoračnom centre pri Kostole Sv. Rodiny v Košiciach – Furči. Jeho televíznu premiéru odvysiela RTVS Dvojka na Veľký piatok vo večerných hodinách.
Režisér Marek Poláček sa pokúsil v krátkom, zhruba polhodinovom filme, vystihnúť životný osud mladého minoritského novica Štefana Iglódyho, ktorý žil v rokoch 1621 – 1639. Tento rehoľník sa narodil ako šľachtic a bol vychovaný vo veľkej nenávisti ku katolíkom. V období dospievania prežil osobnú konverziu. Musel preto opustiť všetko čo mal. Vstúpil do služieb grófa Štefana Ňáryho a po dvoch rokoch poprosil o prijatie do rehole minoritov. V obci Rad na východnom Slovensku sa stal novicom. Medzi bratmi žil veľmi zbožne a v duchu pokánia ochotne prijal aj službu kláštorného kveštára (žobráka). Bol umučený vo veku 18 rokov po tom, ako odmietol vzdať sa katolíckej viery a vrátiť sa domov k svojim príbuzným. Rehoľa minoritov pracuje na otvorení procesu jeho beatifikácie.
Vo filme Brat Štefan spoznajú diváci nielen osud mladého rehoľníka, ale aj dobrodružné okolnosti oživenia jeho príbehu v posledných desaťročiach.
Hospitálska rehoľa sv. Jána z Boha – milosrdní bratia pozývajú všetkých záujemcov i spolupracovníkov na pravidelnú pobožnosť krížovej cesty v pôstnom období. Bude každý piatok o 13:30 v kostole Návštevy Panny Márie na Nám. SNP v Bratislave za účasti kňaza.
„Príďte sa aj takouto formou zapojiť do intenzívnejšieho prežívania pôstu a Pánovej výkupnej obety za našu spásu,“ pozýva. Prvá pobožnosť krížovej cesty bude v piatok 16. februára 2024.
Začiatok pôstneho obdobia si rehoľa pripomenie svätou omšou v Kostole milosrdných bratov v Bratislave na Popolcovú stredu 14. februára 2024 o 13:30 hodine a pozýva na ňu aj spolupracovníkov, personál jej bratislavskej Univerzitnej nemocnice s poliklinikou a verejnosť.
Zdroj: TK KBS / milosrdni.eu / Andrea Eliášová Foto: Zuzana Kostková / Človek a Viera
Životný príbeh katolíckeho kňaza a člena Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Jána Hutyru mapuje nový dokumentárny film (*1. 2. 1912 – +20. 2. 1978).
„Pred piatimi rokmi 8. apríla 2019 sa v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre konala vedecká konferencia, na ktorej tím odborníkov predstavil niektoré ťažiskové úseky života otca Hutyru. Konferencia akoby otvorila dvere k hlbšiemu poznaniu jeho osobnosti. Potom prišiel návrh dať filmovú podobu jeho životu, aby sa s ním zoznámila aj širšia verejnosť,“ vysvetľuje provinciál Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul P. Tomáš Brezáni CM.
Sestry vincentky v roku 2021 požiadali Braňa Valka, aby dal filmovú podobu životnému príbehu duchovného otca Hutyru. So svojou dcérou a spolupracovníčkou Barborou Hrabajovou zvolili formu zbierania autentických spomienok od žijúcich svedkov, ktorí si v srdci nosia nezmazateľnú spomienku na otca Hutyru. Natočili 55 svedectiev a z nich, v spolupráci so sestrou Konzolátou Matejkovou pripravili scenár filmu. Dostali sa tam svedectvá 23 sestier vincentiek, 5 členov Misijnej spoločnosti, prof. Róberta Letza či prof. Antona Adama.
Tvorcovia filmu navštívili aj Máriu Šídovu rod. Almassyovú v Ružomberku, kde sa otec Hutyra dlhší čas v ich rodine ukrýval. Svedectvo poskytla aj pani MUDr. Šeböková, ktorá ho poznala zo svojich študentských čias, keď po prepustení z druhého väzenia pracoval v Prahe. Od príbuzných v rodnom Jablonove získali krátky záznam od pána Jána Bíleka, manžela Hutyrovej netere Alžbety Bílekovej.
S kamerou navštívili aj Svoradov v Bratislave, Mendryku, Brno – jeho posledné pôsobisko, aj Nemocnicu u milosrdných, kde otec Hutyra zomrel, ako aj miesto, kde v Brne spočíva na Ústrednom cintoríne. Navštívili aj Ladce – kde sa bol prihlásiť k vincentínom a kde žil. Tu vytvorili aj krátku scénu, ktorá približuje bývalý provinciálny dom sestier vincentiek. „Hercami“ sú obyvatelia z farnosti Lokca: Marta Sochová, Oľga Jaššová, Mária Bugajová a Anton Belák, ktorý stvárnil otca Hutyru.
Autori získali povolenie urobiť pár autentických záberov aj z väznice. Do filmu využili aj staré filmové zábery ktoré sú zachované v depozite brata Jozefa Števicu, CM a tak budeme počuť aj autentický hlas otca Hutyru. Sprievodné texty filmu čítajú pani Viera Marsinová a pán Jozef Šimonovič. Film vyrobilo štúdio Pajta v roku 2023.
Kto bol Ján Hutyra?
Ján Hutyra bol katolícky kňaz a člen Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Pochádzal zo Spiša. V roku 1931 vstúpil do spišského seminára. Po 2. ročníku sa zoznámil so spiritualitou sv. Vincenta a vstúpil k lazaristom, vincentínom.
V roku 1936 bol v Grazi vysvätený za kňaza a v tom istom roku mu bola zverená aj jeho prvá misia: služba špirituála a prefekta v Katolíckom vysokoškolskom internáte Svoradov v Bratislave, kde pôsobil 6 rokov. V roku 1942 bol ako 30 ročný menovaný za viceprovinciála Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul na Slovensku a súčasne aj za provinciálneho direktora pre sestry vincentky.
V tejto službe statočne znášal všetky možné ťažkosti: vojnové udalosti, komunistické prenasledovanie, viac ako 7 rokov života v ilegalite; zaistený bol 17. marca 1958 a odsúdený na 10 rokov väzenia. Po prepustení na slobodu pracoval ako ošetrovateľ v Nemocnici Na Františku v Prahe.
Popri zamestnaní sa znova venoval slovenským vysokoškolákom, ktorí vtedy v Prahe študovali. Ako misionár rozpoznal, že mladí slovenskí chlapci a dievčatá v sekulárnom prostredí ľahko stratia svoju vieru, ak nebudú mať duchovnú podporu. Mal vždy radostného, slobodného ducha. Miloval ľudí, miloval tých, ktorí mu boli zverení, miloval Cirkev – pretože bol celým srdcom oddaný Ježišovi.
Ján Havlík bude ďalší slovenský blahoslavený a stane sa tak ďalším svedkom z obdobia prenasledovania Cirkvi komunistickým režimom, ktorého mučeníctvo Cirkev oficiálne uznala. Pápež František schválil dekrét o mučeníctve Jána Havlíka CMin odium fidei, teda z nenávisti k viere.
Z tejto príležitosti vznikla pilotná web stránka, ktorá chce priblížiť život Jána Havlíka, proces jeho blahorečenia a tiež modlitby o príhovor tohto Božieho služobníka. https://www.janhavlik.sk/
V najbližších dňoch sa na stránke začnú objavovať rôzne zaujímavosti z príprav, ale aj dátum a miesto blahorečenia.
Ján Havlík sa narodil 12.februára 1928 v dedinke Dubovce na Záhorí. Navštevoval školu v Holíči a od roku 1941 gymnázium v Skalici. Vtedy začal uvažovať o duchovnom povolaní. Rozhodol sa pre Misijnú spoločnosť svätého Vincenta de Paul.
V roku 1943 nastúpil do Apoštolskej školy vincentínov v Banskej Bystrici. Kvôli politickým zmenám mohol zmaturovať až v máji 1949 a koncom augusta vstúpil do noviciátu.
V roku 1950 sa komunistická politická moc rozhodla zlikvidovať všetky inštitúty zasväteného života. Ján Havlík bol so spolubratmi deportovaný na stavbu priehrady pri Púchove.
Po troch mesiacoch bol prepustený. Nakoľko teologická fakulta v Bratislave bola riadená komunistickým režimom, rozhodol sa študovať teológiu tajne, popri zamestnaní v Nitre a pokračovať v seminárnej formácii u vincentínov.
29. októbra 1951 ho spolu s ostatnými novicmi zatkla ŠtB. Strávil 15 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, kde sa častým mučením snažili získať od neho “priznanie” k protištátnej činnosti. Súd vo februári 1953 ho odsúdil za vlastizradu na 10 rokov väzenia (pôvodne 14, ale trest mu po odvolaní znížili na 10 rokov). Napriek všetkému si zachoval pokoj, odovzdanosť a hrdinskú lásku voči svojim nepriateľom. Stal sa “MUKL-om” (mužom určeným k likvidácii). Najprv pracoval v Jáchymovských uránových baniach.
Od roku 1958 bol väznený v Ruzyni, kde na ňom vykonávali mučenie “v bielych rukavičkách” (psychické týranie). Dôvodom bol ďalší súd, ktorý ho odsúdil za misijnú službu medzi spoluväzňami a navýšil trest o jeden rok.
V roku 1960 musel byť kvôli svojmu zdravotnému stavu prevezený do väzenskej nemocnice v Ilave. Dňa 29.10.1962 ho prepúšťajú na slobodu, po absolvovaní celého 11 ročného trestu. Posledné tri roky života prežíval s vážne podlomeným zdravím a následkami psychickej i fyzickej tyranie. Na Štedrý deň v roku 1965 ho z nemocnice poslali stráviť sviatky domov k rodičom.
Ráno 27.decembra, na sviatok svätého Jána, sa vybral k doktorovi. Mama ho poprosila, aby po ceste zaniesol rádio do opravy. Keď Ján prechádzal skalickými uličkami, kráčalo sa mu čoraz ťažšie. Zastal pri akejsi domovej popolnici. Zhodou okolností patrila miestnemu lekárovi.
Keď Jána oslovil, neostal žiadnu odpoveď. S pomocou istého okoloidúceho vniesli Jána do domu. Zistili však, že už nežije. Zomieral uprostred mesta a predsa v úplnej opustenosti od ľudí. Jediným svedkom jeho smrti bol Boh.
Teologicko-spirituálna komisia pri KVRPS usporiadala dňa 7. 2. 2024 formačný deň pre rehoľné sestry a zasvätených. Zúčastnilo sa ho 25 rehoľných sestier – predovšetkým provinciálnych predstavených, ktoré si mohli zobrať svoju asistentku. Z množstva získaných podnetov tím teologicko-spirituálnej komisie pripraví vzdelávania krátkodobého aj dlhodobejšieho charakteru.
Formačný deň mal za úlohu posilniť provinciálne predstavené v ich službách a povinnostiach, dovoliť si pozrieť na ich službu z iného pohľadu, reflektovať, kde sa predstavené nachádzajú ako osoby zodpovedné za členky ich spoločenstva.
Hlavnou témou bola Prevencia vyhorenia a únava zo súcitu (psychologicko-biblický pohľad na službu vedenia). Program moderovali br. Reginald Adrián Slavkovský, OP a sr. Marta Andraščíková, SSS. Vzdelávanie malo charakter workshopu, sestry pracovali interaktívne v malých skupinkách aj vo väčšom pléne.
„Odpoludnia sme počúvali sestry a ich potreby formou fokusovej skupiny, aké sú ich ťažkosti, problémy a potreby, kde by sme do budúcna mohli zamerať ďalšie vzdelávanie a kde potrebujú podporiť a posilniť aj členky našich spoločenstiev,“ povedala po stretnutí jedna z účastníčok a dodala: „Stretnutie malo veľmi dobrú odozvu, veríme, že v tejto atmosfére bude pokračovať ako jedna z prípravných aktivít slávenia jubilejného roka pre zasvätených v roku 2025.“
V dňoch 28. januára až 2. februára 2024 navštívili sestry Congregatio Jesu (CJ) sestry pôsobiace na Ukrajine. V nedeľu 28. 1. popoludní spoločne s komunitou Užhorod-Seredne oslávili spoločným zdieľaním zakladateľku Máriu Wardovú.
Na druhý deň ráno, v pondelok 29. januára, cestovali s ukrajinskou sr. Anastasiou autom do Kyjeva. Po 11-hodinovej ceste dorazili večer do hlavného mesta Kyjev. Na ďalší deň navštívili kyjevsko-žitomirského biskupa Vitalija Krivického. Otec biskup vysoko ocenil prácu a apoštolát sestier CJ v Kyjeve, ich odvahu a svedectvo pomoci blížnym, ktorú preukazujú od začiatku vojny.
Sestra Agnesa CJ mu tlmočila skutočnosť, že sa na Slovensku modlíme za Ukrajinu a skoré ukončenie vojny, osobitne hovorila o adoráciách, ktoré majú staršie sestry v Dome sv. Jozefa na tento úmysel. Biskup bol dojatý a vyjadril všetkým sestrám svoju osobitnú vďaku a poslal požehnanie. Popoludní celebroval v komunite sestier svätú omšu o. Michal, vincentín, ktorý pochádza z Užhorodu.
Sestrám sa azda najviac do do srdca zapísalo stretnutie zasvätených s biskupom (1. februára) v Katedrále sv. Alexandra v centre Kyjeva. Stretnutie sa začalo prednáškou miestneho provinciála františkánov o zasvätenom živote, potom nasledovala moderovaná adorácia s pôsobivými spevmi a nakoniec svätá omša.
Neďaleko katedrály na námestí Majdan sa nachádza veľký zoznam mien a fotografií padlých vo vojne od jej začiatku a tiež zhorené tanky a autá a zvyšok veľkej bomby.
„Čo v nás osobne rezonuje najviac je, že si veľmi vážime ľudí na Ukrajine. Usilujú sa žiť a pracovať, aj napriek tomu, že v krajine je vojna. V Kyjeve idú ľudia ráno do práce, deti do škôlok a škôl, po uliciach mladé mamičky tlačia kočíky, v obchodoch sa predáva a nakupuje…a v tom všetkom denne viackrát znejú sirény a protiraketové alarmy ako pokyn ísť do úkrytu. Veľa bômb a dronov zo strany nepriateľa padá v noci. Večer si líhate do postele a neviete, aká bude noc. Ráno tiež neviete, aký bude deň a čo a kde môže „spadnúť z neba“. Ak ste mladý muž, neviete, či v deň, keď sa zobudíte, nebudete vyzvaný sa za pár hodín dostaviť na front. Tiež, či v ten deň nedostanete správu, že člen vašej rodiny na fronte zomrel alebo je zranený. V tom všetkom sa títo ľudia snažia normálne žiť a dúfať v lepšiu budúcnosť a majú veľkú vieru, že Ukrajina sa zachová a zvíťazí. Títo ľudia sú vám tiež veľmi vďační za akúkoľvek podporu a modlitby a keď ich o tom uistíte, veľmi si vás vážia a dali by vám z vďaky a dojatia aj svoje srdce,“ hovorí sestra Agnesa CJ.
„Sprevádzajme ich aj naďalej modlitbou, osobitne naše statočné sestry na Ukrajine, tamojšiu Cirkev a celý ukrajinský ľud, nech je naša modlitba zázemím, o ktoré sa môžu v čase neistoty oprieť,“ dodáva sestra Archanjela CJ.
TK KBS informovala Agnesa Jenčíková CJ a Archanjela Biathová CJ Foto: Archanjela Biathová, CJ, Agnesa Jenčíková CJ
V dňoch 1. – 4. februára 2024 sa zišli zasvätené osoby v Ríme ako pútnici kráčajúci v nádeji, ako súčasť prípravy na slávenie jubilejného roka 2025, ktoré organizovalo Dikastérium pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.
Zhromaždenie tvorilo okolo 250 zasvätených zo 60 krajín – kňazov, rehoľných sestier, členov sekulárnych inštitútov a zasvätených panien (ordo virginum). Zo Slovenska boli štyria účastníci: za KVRPS o. Juraj Ďurnek, SChP a sr. Renáta Jamborová, SSS, sestra zo sekulárneho inštitútu a jedna zasvätená panna.
Program bol veľmi bohatý, plný dynamiky cesty kráčania a povzbudenia. Stretnutie sprevádzal kardinál Joao Braz de Avíz, prefekt Dikastéria. Prvý deň sa niesol v téme Veriaci s nádejou. Stretnutie malo konferenčný charakter sedenia boli podobné synodálnemu štýlu biskupov (okrúhle stoly po 8 účastníkoch). Zazneli tiež prednášky na témy Čo je to dialóg, Veriť v nádej, Spomínanie na prejdenú cestu.
Druhý deň pokračoval témami ako Rásť v milosrdnej láske a Radosť a vyčerpanosť.
Tretí deň sa z účastníkov stali pútnici po stopách sv. Petra a Pavla v téme Kráčať v sile viery. Štvrtý, záverečný deň sa niesol v duchu témy Svedkovia nádeje.
Jedna zo slovenských účastníčok stretnutia sa podelila o svoje dojmy: „Začali sme synodálnym načúvaním a delením sa. Následne podporení prednáškami, zdieľaním a spoločnými výstupmi sme sa presunuli na spoločne slávenie svätej omše v Bazilike sv. Petra spolu so Svätým Otcom Františkom. Homíliu možno nájsť na stránke Vatican News. Tretí deň sa z nás stali putnici, ktorí sa zastavili na troch miestach a v troch Bazilikách, (v Katakombách sv. Kalixta, Santa Maria Magore, St. Praseede, Bazilike Svätého Kríža z Jeruzalema a Lateranskej Baziliky – sväté schody) kde sme si spoločne vypočuli stať zo Svätého Písma, a svedectvo života v súvislosti s vybranou krajinou a jej výzvou na ceste zmierenia resp. šírenia nádeje a pokoja. Naše spoločné putovanie sme zakončili v Aule Pavla VI., kde sme sa spoločne pozreli na ovocie prežitého času, ukončili modlitbou a prosbami za celý svet a pokoj a požehnaním Svätého Otca na námestí počas modlitby “Anjel Pána”. Boli sme vyslaní ako učeníci späť do svojich krajín, aby sme niesli nádej, pokoj a zmierenie. Dynamiku v ktorej je život a ktorá zjednocuje. Iba ten kto sa sám obrátil, môže pomáhať k obráteniu a byť svedectvom viery aj pre iných.“
Stretnutie bolo veľkým obohatením a skúsenosťou Turíc a Ducha Svätého v spleti rôznych jazykov, kultúr a národností – napriek rozdielnosti spojení duchom viery, jednoty a radosti. „Tešíme sa na najbližšie slávenia zasväteného života 2. februára 2025 a tiež na svetové slávenie zasväteného života 8. – 12. októbra 2025,“ dodala účastníčka stretnutia.
Generálna predstavená Inštitútu dcér Márie Pomocnice sr. Chiara Cazzuola, FMA po predchádzajúcej konzultácii v provinciálnej komunite, menovala na obdobie rokov 2024 -2030 novú provinciálnu predstavenú Slovenskej provincie sv. Jána Bosca sr. Janu Kurkinovú, FMA.
Sr. Jana v súčasnej dobe pôsobí ako predstavená komunity sv. Jozefa v Bratislave – Petržalke. Službu prevezme 4. augusta 2024 v Badíne po ukončení 6-ročného mandátu súčasnej provinciálnej predstavenej sr. Moniky Skalovej, FMA.
Aby sme si mohli vychutnať zimnú prírodu, spoločné stretnutie mužských a ženských noviciátov sme naplánovali na začiatok roka do Tatier. Konalo sa v dňoch 26. – 28. 1. 2024, ubytovaní sme boli v penzión Caritas v Dolnom Smokovci. Zamestnanci Spišskej katolíckej charity sa o nás dobre postarali, mali sme k dispozícii kaplnku a miestnosť na stretávanie. Tentokrát sme nepozývali žiadneho hosťa „zvonku“, pretože svojimi prednáškami nás obohatil Karol Švarc OFM, novicmajster františkánov, ktorý má za sebou 7 rokov biblických štúdií v Jeruzaleme. Pripravil si pre nás prednášky na tému Biblické príklady spirituality zdola a tiež otázky na samostatnú reflexiu a potom zdieľanie v skupinách.
Spolu nás bolo 16. Prišlo 6 noviciek, 5 magistier, 2 františkánski novici so svojím magistrom Karolom a organizátori – sr. Brigita a br. Reginald. Tatry nás privítali odeté do biela. Hoci sme túto zimu zažili pár dní so snehom, väčšinou o ňom iba snívame, takže sme hneď mali pocit vstupu do vzácneho priestoru a času. V piatok večer sa predstavovali jednotlivé noviciáty. Okrem videí a prezentácií s fotkami sme si vypočuli aj báseň a sledovali pantomímu o noviciátnom dni. Vážnosť sa miešala s humorom a okrem toho, čo by sme sa mohli dozvedieť z oficiálnych materiálov a stránok reholí, sme mali možnosť trošku nahliadnuť aj „za oponu“ života v noviciáte vďaka dôvere, ktorú na týchto stretnutiach rozvíjame.
V sobotu dopoludnia nás br. Karol začal uvádzať do sveta spirituality zdola. Podľa vzoru svojich pedagógov priniesol plnú krabicu kníh. Začal predstavovaním rozprávok, najmä takých, v ktorých malé a krehké postavy majú vykonať veľké veci alebo nás jednoducho majú pozývať späť k detskej úprimnosti. Karol stručne uviedol dejinné korene spirituality zdola v monastickej tradícii a v takých postavách, ako boli sv. Anton, Evagrius Ponticus a Ján Kasián. Začali sme aj s biblickými citátmi a biblickými postavami. Pred prestávkou sme dostali ako úlohu prečítať si krátku rozprávku od bratov Grimmovcov s názvom Rozprávka o troch rečiach a k tomu tri otázky, ktoré nám mali pomôcť odhaľovať duchovný význam rozprávky. Jednu skupinu tvorili novicky a novici, druhú magistry noviciek, magister novicov a organizátori. Všetci sme boli povzbudení duchovným bohatstvom, ktoré sa pred nami odkrylo v zdieľaní.
Poobede sme vyrazili do zimnej rozprávky na Hrebienok. Počas prechádzky bola príležitosť porozprávať sa, vychutnať krásu prírody a sneženie. Na Hrebienku sme mohli obdivovať ľadovú krásu umelcov. Počas celej zimy sa návštevníkom ľadového dómu tentokrát ponúka ľadová podoba Westminsterského opátstva, gotického chrámu, ktorý je od roku 1066 miestom korunovácie anglických panovníkov. Okrem toho sa práve počas toho víkendu konal 10. ročník súťaže v tvorbe ľadových sôch pod názvom Tatry Ice Master. Zúčastnilo sa jej 10 tímov z rôznych krajín a vytvárali umelecké diela na tému Láska, porozumenie a mier.
Večer sme mali spoločnú rekreáciu. Namiesto stolových hier, ktoré sú niekedy celkom náročné na rozmýšľanie, sme sa takpovediac vrátili do detských čias. Napríklad pri hre Pterodaktyl stačí trochu natrénovať pery a vyslovovať toto meno tak, aby pri tom nebolo vidieť zuby. A kto chcel, mohol na oživenie pridať zvuk tohto prehistorického lietajúceho jaštera. Veľký úspech mala aj hra, ktorú si asi pred 25 rokmi sami vytvorili krížové sestry. Dvojica si vždy vytiahla po jednom lístku z kôpky otázok a jednom z kôpky odpovedí. Keď nás už boleli bruchá od smiechu, nechali sme novicov a novicky byť ešte spolu, pretože väčšina z nich trávi noviciát bez rovesníkov.
V nedeľu br. Karol dokončil svoje uvedenie do biblických príkladov spirituality zdola. Stručne sme prechádzali biblické postavy, ktoré výrazne poznamenalo stretnutie s vlastnou krehkosťou: Noe, Abrahám, Jakub, Júda, Tamar, Ruben, Rachab, Mojžiš, Samson, Samuel, Héli, Saul, Dávid, Šalamún, Jonáš a tiež apoštoli Peter a Tomáš. Nasledovalo mnoho citátov, v ktorých sa objavovala symbolika poníženia a povýšenia, zostupovania a vystupovania, smerovania dole a hore, malosti a veľkosti, slabosti a sily. Spolu nám ukázali hĺbku a múdrosť Písma a my sme si novým spôsobom poprepájali miesta, ktorých súvis sme predtým nevideli. To všetko nám pomohlo ešte viac chápať svätosť ako cestu vzťahov: k Bohu, k druhým a k sebe – byť tým, kým mám byť podľa Božej vôle.
Akousi kostrou nášho stretnutia bol čas v kaplnke – na svätej omši, pri modlitbe breviára, na adorácii. Do modlitby sme vkladali vďačnosť za dar povolania a za možnosť vzájomnej podpory na ceste zasvätenia.
Sestry Premonštrátky hľadajú podporu pre kompletnú úpravu záhrady v Duchovnom centre sv. Norberta vo Vrbovom. Ich zámerom je zriadiť na mieste ,biblickú záhradu‘.
V Duchovnom centre sv. Norberta ponúkajú sestry ľuďom možnosť stíšenia sa, adorácie Ježiša Krista prítomného v Eucharistii a v Božom slove, slávenia liturgie a prežívania spoločenstva. Súčasťou centra sú priestory záhrady, ktorá vyžaduje kompletnú úpravu. „Preto sme sa rozhodli využiť i tieto priestory na skúsenosť s Božím slovom,“ píšu sestry. Vytvoriť chcú biblické miesta ako „Jakubovu studňu“ a „pri nej skúsenosť rozhovoru Samaritánky s Ježišom a ním ponúknutú živú vodu.“ „Tiež skúsenosť ,Mojžišovho horiaceho kríka‘ ako miesta, ktoré Boh nazýva svätým a kde je potrebné sa vyzuť a prijať Božie pozvanie do osobného poslania. Ako i ďalšie miesta dialógu.
Sestry chcú tým vytvoriť odpočinkové miesta pre rodiny i spoločenstvá i jednoduché osobné miesta stretnutia v Božej prírode. Podporiť ich zámer je možné ľubovoľným príspevkom na číslo účtu SK92 1111 0000 0017 1456 2018 (UniCredit Bank). „Vopred vám ďakujeme za modlitbovú podporu i akúkoľvek finančnú pomoc pri realizovaní tohto diela,“ dodávajú sestry Premonštrátky.
