Kapucíni vydali kapucínsku ročenku Studia Capuccinorum Boziniensia. Informujú o tom na sociálnej sieti. „Nové, už ôsme číslo našej kapucínskej ročenky Studia Capuccinorum Boziniensia pre františkánske štúdia, historické a humanitné vedy je v tlači. Na obálke je tentoraz portrét Viktórie Colonny, markízy z Pescary, významnej renesančnej poetky, ktorá za kapucínov úspešne intervenovala u reformného kuriálneho kardinála Gašpara Contariniho i pápeža Klementa VII., od Piera Francesca di Jacopo Foschiho (okolo 1550),“ píšu kapucíni.
S dovolením redakcie vám prinášame predslov editora Ladislava Tkáčika, OFMCap.:
„Pohyb je určite účinnou stratégiou, ako sa vyhnúť sám sebe. Myslím na pohyb ako na úhybný manéver voči zotrvaniu, spočinutiu, zbrzdeniu, ktoré by mohli vytvoriť podmienky pre stretnutie sa so sebou samým. Možno by však bolo vhodnejšie hovoriť skôr o zdaní pohybu, pokiaľ by sme mu porozumeli pôvodnejšie, a síce ako zmene. Takýto pohyb však zmenu nenesie, naopak, je pred ňou častokrát až na frenetickom úteku. Nerozpakujem sa voliť takýto silný výraz. V tomto zmysle je zdanlivý pohyb stratégiou stagnácie či úpadku a pokojné zotrvávanie
naopak, napriek zdaniu nečinnosti, epicentrom skutočného pohybu, skutočnej zmeny, transformácie.
Napriek tomu, že žijem ako rehoľník uprostred rehoľníkov, aj rehoľné svety sú výdatne kontaminované touto pomätenosťou. Dokonca sú stále sýtené duchaplnými floskulami, ktoré ju ospravedlňujú. Prekladaniu brata či sestry z kláštora do kláštora často chýba akýkoľvek zmysel. Vyvoláva však to najlacnejšie zdanie zmeny, ilúziu formácie, neustrnutia. Jej výsledkom je však mnohokrát len naučená bezmocnosť.
Jean-Louis Chrétien vo svojej skvelej knihe L’espace intérieur nazýva človeka bytosťou príbytku (l’être de la demeure). (1) Človek si privlastňuje miesta a miesto prijíma človeka, človek prekresľuje svet pomyselnou linkou odlišujúcou vonkajšok a vnútro, verejné a intímne, osobné, dôverné. „Ľudská identita sa nemôže formovať ani pretrvávať bez vzťahu k miestu a ,ja‘ vždy predpokladá ,domov‘, hoci aj premenlivý…“ (2) Ide o viac než len o trefnú alegóriu, ide o ontologický a ontický popis.
„Značné množstvo spisov kresťanskej tradície od prvých storočí predstavuje vnútro človeka ako podobné modelu stavby. Táto architektonická paradigma predstavuje principiálnu dualitu a veľkú rozmanitosť figúr. Ide o dualitu, ktorá jestvuje medzi príbytkom, ktorý už existuje, ale do ktorého musím vstúpiť, aby som ho objavil, preskúmal, no aj očistil, zariadil a skrášlil, a na druhej strane príbytkom, ktorý musím vo vnútornom priestore postupne budovať a zveľaďovať. Príbytkom, do ktorého som, podobne ako v prvom prípade, musel ponajprv vstúpiť,
pretože mi bol sprvu neznámy a cudzí. Rozmanitosť, často, hoci nie vždy, inšpirovaná biblickými príbytkami, je tu veľmi veľká: dom vo všetkých jeho podobách, chrám, hrad (najznámejší je ten, ktorý opísala svätá Terézia z Avily), archa (podľa Noemovho príkladu), kláštor atď., no predovšetkým to najjednoduchšie miesto, spálňa.
Všetky tieto figúry však majú spoločnú štruktúru a isté základné črty. Prvá spočíva v tom, že vo svojom aktuálnom stave, teda ako hriešnici, sa nachádzame predovšetkým mimo nášho domova, teda mimo nás samých, odcudzení, neznámi svojmu najvlastnejšiemu bytiu, nevediac, čím sme a čím by sme sa mohli stať: Najnaliehavejšie je preto predovšetkým objaviť svoj vnútorný priestor a vstúpiť doň. Ide o špecifický model sebapoznania (ktorý sám osebe, samozrejme, nie je špecificky kresťanský) sťaby prekročenia prahu, objavenia predtým nedostupného priestoru, kde nachádzam pravdu svojho bytia, ktorá sa chce uskutočniť… Druhou základnou črtou je, že takéto vstúpenie do seba je len začiatkom intímneho dobrodružstva, ktoré uzavrie až koniec nášho pozemského života…“ (3)
„… tieto miestnosti, tieto domy, vnútorné chrámy majú za konečný cieľ – ktorý určuje ich existenciu i usporiadanie – byť miestom pohostinnosti pre samotného Boha. A práve tu sa v celej svojej sile ukazuje nezastupiteľnosť priestorovosti: Nemal by som obývať svoj vlastný domov tak, aby ho moje starosti, túžby, projekty, myšlienky úplne zaplnili a aby bol len miestom pre dialóg so sebou samým. Je v ňom potrebné vytvoriť prázdnotu, ktorá by sprístupňovala myšlienky a uvoľňovala vôľu, aby tam mohol vstúpiť a prebývať Boh. Uzatvorenie príbytku pred
ruchom a žiadosťami všetkého druhu zvonku nekončí osudovým uväznením s mojím najväčším nepriateľom, ktorým môžem byť ja sám, ale nadobúda zmysel len ako podmienka čo najväčšej otvorenosti. Cudzinec v samom srdci intimity, neznámy v dome duše, môže byť chápaný v dvoch protikladných významoch:“ (4) Ako to hrozivé, neznáme, úzkostné, čo sa ozýva vo výčitkách svedomia či v samote. Alebo ako nástojčivo aj trpezlivo vyčkávaný príchod Nepredstaviteľného, Obklopujúceho.
Človeku treba dopriať priestor, miesto, domov a teda mu sprístupniť cestu k vnútornému priestoru, k tomu najvlastnejšiemu domovu, „aby skrze jeho Ducha mocne silnel … vnútorný človek.“ (Ef 3,16) Opäť teda skromne, bez prílišnej trúfalosti dúfam, že tomu môžu napomôcť aj texty zhromaždené v tomto čísle našej ročenky.
1) Jean-Louis Chrétien. L’espace intérieur. Paris: Les Éditions de Minuit, 2014, s. 7.
2) Ibid., s. 8.
3) Ibid., s. 15 – 16.
4) Ibid., s. 18 – 19.
Zdroj: TK KBS a Varštak