Počas tohto roka saleziánska rodina prežíva viaceré výnimočné udalosti. Učili sa žiť svoje poslanie aj v čase koronakrízy, v máji sa rozlúčili s provinciálom Jozefom Ižoldom, ktorého si Pán povolal do večnosti, a od 1. septembra vedie saleziánsku rodinu na Slovensku nový provinciál don Peter Timko. Stal sa v poradí deviatym slovenským provinciálom saleziánov. Prinášame vám veľký rozhovor o jeho živote, povolaní, o donovi Boscovi aj o novej službe, ktorú prijal. Časť rozhovoru prináša aj časopis Don Bosco dnes v čísle na september-október tohto roka.
Peter Timko SDB
Pochádza z obce Sedlice neďaleko Prešova. Narodil sa 9. apríla 1973 a má troch mladších súrodencov. Po strednej škole vstúpil v roku 1992 do saleziánskeho noviciátu a prvé sľuby ako salezián zložil 14. augusta 1993 v Poprade. Za kňaza bol vysvätený 5. mája 2001 v Žiline. Pôsobil v saleziánskych dielach v Námestove a v ponoviciáte v Žiline. Na štúdiách v Ríme sa špecializoval na teológiu zasväteného života. V lete 2009 mu ako 36-ročnému bola zverená úloha magistra novicov v Poprade-Veľkej, kde pôsobil až doteraz.
KTO JE PETER TIMKO
Ako by si predstavil sám seba?
Chlapec z dediny, ktorého Pán pozval do veľkého sveta.
Aká je tvoja najkrajšia spomienka na detstvo?
Je to veľká láska mojich rodičov ku mne a mojim trom mladším súrodencom, ktorú vyjadrovali cez obyčajné veci, ako to vtedy dovoľoval socializmus a plat môjho otca. Či už išlo o jednoduché výlety do prírody v okolí našej dediny, zbieranie lesných plodov, opekačky, zabíjačky, alebo stretávanie sa s rodinami našich príbuzných a známych, pri ktorých bolo vždy veselo a spievalo sa…
Človeka formuje aj prostredie. Ktoré miesto z okolia tvojho rodiska si si obľúbil?
Obľúbil som si celé moje rodisko, lebo v každej fáze roka sme s partiou bratrancov a kamarátov z dediny boli niekde inde. Keď boli čerešne, tak v sade nad dedinou; keď bol čas stavania „kolíb“, tak v húštinách pri potoku; keď bolo horúco, pri stavaní hrádze; alebo keď mrzlo, pri vytváraní prirodzenej ľadovej plochy, na ktorej sme hrávali hokej. Veľa času som trávil aj na futbalovom ihrisku, keď ma zasa chytil futbal. S naším psom Šarikom som chodil po okolitých lesoch a na bicykli značky Favorit (mega bicykel tých čias, ktorý som dostal od rodičov ako šiestak) som prejazdil všetky asfaltové cesty našej dediny i okolia.
Pochádzaš od Prešova, zo Šariša. Čo také typické „vaše“ je v tvojom „východniarskom“ srdci?
Hoci ja nie som typ, ktorý by sa vedel až tak úplne odviazať, ale vnímam v sebe ten východniarsky temperament a lásku k nášmu šarišskému folklóru, ktorý je mojou prirodzenou súčasťou. Aj keď nie som až taký dobrý spevák a s akordeónom som to tiež ďaleko nerozvinul, no keď počujem východniarsku pieseň, rozochveje sa mi celé vnútro a hneď viem, kde mám svoje korene.
Detstvo si prežil ešte pred rokom 1989, teda v čase komunizmu. Malo toto obdobie na teba nejaký vplyv?
Pri tejto otázke mi prichádza na um častá odpoveď niektorých športovcov: „Tak určite!“ Vplyv doby, v ktorej som vyrastal, sa vlastne ešte stále snažím pomenovať. Uvedomil som si však už na sebe to, že vonkajšia nesloboda alebo aj nesprávne pochopená sloboda môžu človeka nejakým spôsobom deformovať. A vnímam, že ešte stále sa len učím tej pravej slobode, ktorá pramení v Bohu a nezávisí od režimov alebo vonkajších skutočností.
Ako oddychuje Peter Timko? Aký relax máš rád?
Priznám sa, že v oblasti plánovaného oddychu mám rezervy. Často si však oddýchnem mimovoľne zmenou činnosti, čo je pri pestrosti aktivít, vyplývajúcich zo saleziánskej charizmy, pre mňa naozaj obrovský dar. Ale keď si oddych plánujem, tak je to kniha, bicykel, stretnutie s priateľmi alebo prechádzka v prírode.
Svojho času si mal aj profil na Facebooku, aktuálne tam už nefunguješ. Čo ťa viedlo k tejto zmene a ako si sa s tým vyrovnal?
Na Facebook som sa dostal cez spolužiaka františkána počas štúdií v Ríme. On vtedy navrhol, že existuje spôsob, ako by sme sa my, čo študujeme na tej istej fakulte, ale sme z rôznych rehoľných komunít roztrúsených po Ríme, mohli informovať o tom, čo sa deje alebo čo potrebujeme do školy. Ani som netušil, čo to je a čím bude Facebook neskôr. Vtedy sa táto sociálna sieť iba rozbiehala. Keď som sa potom stal magistrom novicov, z Facebooku som sa odhlásil, lebo som ho už nepotreboval, a zároveň mi prekážalo, že mi zasahoval do súkromia. Rozumiem však, že pre komunikáciu s mladými je dnes takmer nevyhnutné byť na Facebooku alebo na iných teraz ešte populárnejších sieťach. V ostatných rokoch som však nepôsobil priamo medzi mladými v oratku, ale pri novicoch, s ktorými som bol v dennodennom osobnom kontakte. Sprostredkovanú komunikáciu som teda nepotreboval. Zatiaľ ani neviem povedať, či v službe provinciála budem nejakú sociálnu sieť potrebovať.
Don Peter Timko na 28. generálnej kapitule v Turíne, 18. február 2020
Keď sa pozeráš na moderný svet, čo ti imponuje, čo máš rád?
Rád používam moderné technológie. Je pre mňa fascinujúce, keď napríklad môj obľúbený teológ povie v nedeľu doobeda v Ríme pri svätej omši homíliu, ktorú niekto nahrá na internet a ja si ju cez bezdrôtové slúchadlá a mobil vypočujem hneď poobede v aute pri šoférovaní…
CESTA POVOLANIA
Ako sa v tvojom srdci našlo duchovné povolanie? Bol pre teba niekto ako Ján Krstiteľ, kto ti ukázal na Krista?
Nad tým aj ja stále viac žasnem. Je to neskutočný dar! A o dar sa človek nijako nemôže usilovať ani si ho zaslúžiť. Tých momentov, ako sa vo mne povolanie začalo nezaslúžene rodiť, je veľmi veľa. Najvýraznejším z nich bolo, že som stretol dona Bosca cez tajných saleziánov v Prešove. Jedným z asi najdôležitejších Jánov Krstiteľov bol pre mňa „ujo Tóno“, teda dnes už môj spolubrat don Anton Červeň, ktorého som spoznal ako 14-ročný na jednej pešej púti z Prešova do Levoče.
Ako teda došlo k tomu, že si salezián?
Od mala som si myslel, že sa ožením. No štýl duchovnosti a práce s mladými, ktorý vtedy saleziáni mali, ma postupne tak „namotal“, že ani neviem ako a zrazu som bol v noviciáte. Verím, že za tým bol nebeský Otec, ktorý si ma cez túžbu po hlbokom vzťahu s ním i po duchovnom otcovstve, najmä cez sviatosť zmierenia, tajomne viedol na túto cestu.
Po roku noviciátu si ako čerstvý mladý salezián – mal si 20 rokov – dostal možnosť študovať v Taliansku, v krajine dona Bosca. Bol rok 1993, len tri roky po totalite, a aj ten svet bol trochu iný, ako je dnes. Aké ovocie ti vtedy priniesli tie dva roky v Taliansku?
Nikdy nezabudnem na tú chvíľu, keď mi to magister novicov oznámil. V ten deň sme akurát manuálne pracovali na záhrade. Stál som pred magistrom v montérkach, pred očami som mal hmlu a srdce mi stislo od radosti i od strachu. V noviciáte nás bolo dvadsať a do talianskeho ponoviciátu vyberali zvyčajne len dvoch, v tom roku nás však vybrali troch. Bol to pre mňa prvýkrát ten moment, keď Pán nezaslúžene pozval chlapca z dediny do veľkého sveta. Taliansko však zo začiatku dosť bolelo. Moje stredoškolské vzdelanie bolo elektrotechnické a zrazu som mal študovať filozofiu a pedagogiku, navyše v taliančine, ktorú som dobre neovládal ani po intenzívnom mesačnom kurze na saleziánskej univerzite v Ríme. Komunikácia s blízkymi bola len cez listy a mesačné 10-minútové telefonáty. Môj prvý list domov musel pôsobiť veľmi depresívne, pretože moji rodičia pri jeho čítaní plakali od žiaľu. To počiatočné utrpenie však stálo za to. Taliansky jazyk i štúdiá mi otvorili nové obrovské horizonty. Našiel som sa v tom. Mohol som spoznávať šírku a univerzálnosť Cirkvi aj saleziánskej charizmy. Potom to už boli nádherné časy, najmä keď som mohol byť po prvýkrát na miestach, kde sa narodil a žil don Bosco.
Si saleziánom už 27 rokov. Vnímaš vo svojom rehoľnom živote aj nejaké náročné momenty, ťažkosti, ktoré sa stali súčasťou tvojej životnej cesty?
Okrem toho, čo som práve spomenul, ďalším ťažkým obdobím bolo, keď ma predstavení poslali na tirocínium do Popradu za asistenta novicov. Neposlali ma do klasického oratka, ako som si vysníval, ale do formácie mladých adeptov na saleziánsky život. Pri nich bola práca asistenta aj život úplne iný, ako mali moji spolutirocinanti v iných saleziánskych dielach. Navyše v 90-tych rokoch niektorí mladí spolubratia našej provincie vnímali formáciu takmer ako nutné zlo, preto mi bolo ťažké vnútorne prijať, že mám byť formátor. Niektorí z bratov mi to aj dali pocítiť, že som na opačnej strane „barikády“. Stálo ma veľa síl, kým som sa od toho vnútorne oslobodil a stotožnil sa s touto poslušnosťou.
Ťažké bolo pre mňa aj to, keď som mal na začiatku svojej diakonskej praxe autonehodu, po ktorej som sa dlhšie dával fyzicky i duchovne dokopy. Dosť mi trvalo, kým som sa zbavil tej hlúpej otázky, ktorú si pri utrpení nikdy netreba dávať, a predsa sa nám vždy natíska, prečo sa mi to stalo. Dokonca som občas začal aj pochybovať, či mi tým Pán nechcel povedať, že sa nemám dať vysvätiť za kňaza.
Náročné obdobie bolo potom aj v Ríme na licenciátskych štúdiách, kde som popri novom poznaní a mnohých krásnych skúsenostiach zažil asi doteraz najviac samoty.
Historická foto z jari 2008, počas 26. generálnej kapituly, v Ríme. Zľava: † don Jozef Ižold (vtedy delegát na GK), don Karol Maník (vtedy vikár provinciála), † don Štefan Turanský (vtedy účastník GK ako provinciál a zvolený za člena hlavnej rady), don Peter Timko (vtedy študoval v Ríme) a koadjútor Marián Čaputa (vtedy tiež pôsobiaci v Ríme).
Trochu sa pri tomto období zastavme. Bol to rok 2006, keď si ako päťročný kňaz išiel študovať do Ríma teológiu zasväteného života. Čo to vôbec je a prečo si študoval práve toto?
Teológia, ktorá by mala byť prerozprávaním evanjelia do reči kultúry, v ktorej žijeme, začala najmä po Druhom vatikánskom koncile napodobňovať iné vedy a užším špecializovaním sa na nejakú jednu oblasť sa začala deliť na rôzne odbory. A tak teológia zasväteného života sa zaoberá – z uhla teológie – pochopením a pomenovaním všetkého, čo súvisí s fenoménom zasvätenia v našej Katolíckej cirkvi. Hoci sa zasvätený život objavil prakticky hneď od zrodu Cirkvi a rôznorodo sa počas stáročí rozvíjal, teológia zasväteného života je mladý odbor a v dnešnej podobe pred koncilom prakticky neexistoval; bol skôr súčasťou náuky o Cirkvi, ktorá bola tiež málo rozvinutá. Štúdium teológie zasväteného života je ideálnou prípravou na prácu vo formácii zasvätených osôb.
A prečo som išiel študovať práve toto? Myslím, že to bolo niekedy v máji 2006, keď sa ma náš vtedajší otec provinciál don Štefan Turanský spýtal, čo by som povedal na to, keby som si urobil licenciát na Claretianum v Ríme (Inštitút teológie zasväteného života patriaci pod Lateránsku univerzitu), potom doktorát, a keď sa vrátim, bol by som magistrom novicov. V podstate to bolo niečo, čo by bol veľmi rád študoval aj don Turanský, ale jemu to predstavení a historické okolnosti, v ktorých sa rozvíjal jeho saleziánsky život, neumožnili. Som naozaj veľmi vďačný Pánu Bohu i donovi Štefanovi, že mi to bolo dopriate. No aj keď som si teológiu zasväteného života nevybral sám a doktorát som nestihol dokončiť pre iné služby, ktoré mi potom určili ďalší predstavení, dnes už neviem, čo iné by som dokázal študovať s väčšou chuťou ako práve toto.
Ak sa priblížime k téme duchovného života, cez aké pomyselné dvere vstupuje Peter Timko do kontaktu s Bohom?
V posledných rokoch je to najmä cez duchovné rozlišovanie. Čoraz viac si totiž uvedomujem, že všetky tie typické a nevyhnutné prostriedky našej kresťanskej viery, cez ktoré sa snažíme spájať sa s Bohom – ako sú modlitba, sviatosti, čítanie Božieho slova, služba blížnym…, ma bez duchovného rozlíšenia môžu, paradoxne, od Boha vzdialiť. Príklady nájdeme hneď v evanjeliu, keď vidíme, ako sa k Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi správajú nábožní a bezúhonní zákonníci či farizeji.
Kedy alebo pri čom si Peter Timko uvedomuje, že je šťastný vo svojom živote?
Vždy, keď si do hĺbky uvedomím, k čomu som bol nezaslúžene povolaný: byť Božím synom v štýle svätého Jána Bosca. Šťastný som aj pri ľuďoch, ktorých mám rád: sú to moji pokrvní príbuzní, moji priatelia, mladí, aj keď moje kontakty s nimi v ostatných rokoch neboli také intenzívne a bol som s nimi skôr cez novicov, lebo aj to sú istým spôsobom ešte mladí. A v neposlednom rade aj spolubratia, ktorí s úprimnosťou a nasadením prežívajú saleziánsku charizmu.
Ty a Panna Mária v tvojej skúsenosti?
Môj vzťah k Panne Márii sa začal nevedomky budovať asi vtedy, keď ma moja babka naučila modliť sa ruženec. Pamätám si, ako som jeden z prvých razov, čo som sa sám snažil pomodliť sa ruženec, sedel už v pyžame na posteli a nie a nie sa ho domodliť, lebo vždy, keď som sa stratil v roztržitosti, som si myslel, že sa ten desiatok musím začať modliť odznova.
Potom to boli mnohé pešie púte do Levoče, ktoré formovali môj vzťah k Panne Márii. Ako som už spomínal, na prvej takejto púti, na ktorú ma rodičia ako 14-ročného pustili iba vďaka tomu, že ma na ňu pozval a išiel so mnou môj starší bratranec, som stretol tajných saleziánov. S púťou do Levoče sa spája aj moje rozhodovanie vo veci povolania. Tým, že sa môj saleziánsky život zatiaľ najviac točil okolo Popradu, odkiaľ som často osobne i pastoračne prichádzal na Mariánsku horu v Levoči, môžem povedať, že Panna Mária v levočskom zobrazení je v mojom živote Pomocnicou, ktorá „nerozpráva“, nedáva posolstvá a úlohy, ako treba žiť a koľko sa modliť, ale je ticho prítomná… Až tak ticho, akoby tam ani nebola, ale ona tam vždy so všetkou diskrétnosťou je a matersky ma sprevádza na mojej ceste za Kristom.
Foto z 12. apríla 2016 počas provinciálnej kapituly, provinciál don Ižold blahoželá Petrovi Timkovi k jeho narodeninám.
DON BOSCO
Kto je pre teba don Bosco?
Otec. Don Bosco je pre mňa skonkrétnením nekonečnej a bezpodmienečnej lásky nebeského Otca a je zároveň aj zduchovnením lásky môjho pozemského otca, ktorého mám veľmi rád.
Čím si ťa don Bosco získal?
Môj vzťah k nemu sa vyvíjal. Po prvotnom nadšení z neho, keď som si všímal predovšetkým len jeho vonkajšiu činnosť a pastoračné úspechy, som sa postupne dostal doslova k odporu voči nemu, lebo som si začal uvedomovať, že nikdy nebudem taký „dokonalý“ a apoštolsky úspešný ako on. Zásadný prelom v mojom vzťahu k nemu nastal, keď som si začal čoraz viac všímať jeho vnútorný život s Bohom, o ktorom nám zanechal veľmi, veľmi málo napísaného, ale ktorý s nesmiernym úžasom a istým duchovným dobrodružstvom cez štúdium objavujem „medzi riadkami“ toho, čo od neho máme, študujúc a porovnávajúc ho pritom s inými svätcami, ktorí boli „zhovorčivejší“ o svojom osobnom vzťahu s Bohom.
Ako mladý salezián si študoval základnú teológiu v Turíne, kde si mohol častejšie chodievať na Valdocco. Čo pre teba znamenali tie roky, tie miesta?
Boli to práve tie roky, keď nastal ten zásadný prelom v mojom vzťahu k donovi Boscovi. V komunite sme vtedy mali dona Alda Girauda, ktorý celý svoj saleziánsky život zasvätil hlbšiemu poznávaniu dona Bosca. Mňa síce nič neučil, ale na chodbách či pri stole ma vedel očariť tým, čo a ako hovoril o donovi Boscovi. No a, samozrejme, to, že sme boli tak blízko Valdocca, som využíval na časté návštevy Baziliky Panny Márie Pomocnice, kde sú uložené relikvie dona Bosca a kde som sa snažil doslova „nadýchať“ jeho spirituality.
Máš z toho obdobia nejakú osobitnú spomienku?
Keď sme ku koncu druhého ročníka teológie v Turíne mali prijať službu akolytátu, na túto slávnosť boli pozvaní aj naši rodičia. Slovensko ešte vtedy nebolo v EÚ a na prechod cez hranice bol potrebný cestovný pas. Moja mama nielenže nemala cestovný pas, ale trápili ju aj zdravotné problémy. Komunikácia s našimi bola vtedy obmedzená na listy a sporadické telefonáty. Z toho mála informácií, čo som od rodičov mal, som usúdil, že na slávnosť do Turína príde autom spolu s rodičmi iného spolubrata len môj otec. V dohodnutý deň a čas sme sa mali stretnúť v Turíne na Valdoccu pred Bazilikou Márie Pomocnice. Keď som tam prišiel, pred autom už čakali rodičia spolubrata a môj otec. Zvítali sme sa a zrazu na moje veľké prekvapenie z hlavnej brány baziliky našej Mamy vykukla moja mama. Dodnes to vnímam ako Boží dar na príhovor dona Bosca, že zdravotný stav i urýchlené vybavenie pasu jej nakoniec dovolili prísť. A aj ten žartík, že sa mi schovala a potom vyšla práve z baziliky Panny Márie, má pre mňa hlbšiu symboliku.
August 2009, nový magister don Peter Timko prijíma svojich prvých novicov.
Od augusta 2009 až doteraz si pôsobil ako magister novicov, čo je v každej saleziánskej provincii jedinečná úloha. Ako vlastne taký magister žije? Čo mu vypĺňa čas?
Jadro tejto zodpovednej úlohy je v princípe rovnaké ako to, na ktoré poukazuje aj don Bosco cez svoj preventívny výchovný systém. Je to asistencia. Teda otcovská, bratská a priateľská prítomnosť medzi novicmi. Oni prídu na 365 dní spoznať, či je to život, ku ktorému ich volá Boh, a magister s komunitou bratov im v tom majú pomôcť. Ale zároveň majú aj za našu Kongregáciu posúdiť, či sú novici súci byť saleziáni. A to sa dá len vtedy, keď sme často s nimi. Okrem typických a pravidelných foriem ako osobný rozhovor či vyučovanie Stanov a základov saleziánskeho rehoľného života je to aj dávanie spätnej väzby cez hodnotenia alebo trávenie času pri rôznych apoštolských, voľnočasových či manuálnych aktivitách.
Za jedenásť rokov prešlo cez noviciát niekoľko desiatok mladých mužov. Čo pekné si vnímal na dnešných mladých, ktorí sa rozhodli ísť cestou saleziánskeho života?
Napriek veľkej krehkosti, ktorá charakterizuje dnešných mladých, vedia byť nádherne úprimní a otvorení nechať sa sprevádzať.
Okrem „magistra“ si ako salezián pôsobil istý čas aj priamo medzi mladými. Ako by si vyjadril svoj vzťah k mladým troma slovami?
Radosť, otcovstvo, sprevádzanie.
Pri pohľade na saleziánske nebo máš tam „tých svojich“ svätých, ktorí sú tvojmu srdcu bližší?
Jednoznačne na prvom mieste je don Bosco, ale to asi pre každého saleziána. Veľmi blízky je mi aj don Rinaldi, tiež don Cafasso, don Rua a teraz stále viac aj don Titus. Zo žien ma fascinuje pokora a jednoduchosť Márie Dominiky Mazzarellovej.
Máj 2014, s novicmi na stretnutí noviciátov v Turíne, na fotke s vtedy čerstvo novým hlavným predstaveným donom Artimem.
PROVINCIÁL
Nastupuješ do úlohy provinciála vo veľmi osobitných okolnostiach: náš doterajší provinciál don Jožko Ižold zomrel na záver svojho šesťročia; koronakríza zasiahla aj našu saleziánsku činnosť a život – dokonca sám si mal priamu skúsenosť; nových duchovných povolaní je málo a pre ďalší rok nemáme žiadnych novicov; zároveň od tvojho menovania pred Vianocami po tvoj nástup do úradu ubehol dosť dlhý čas… ako ťa to celé ovplyvnilo?
V hrubých líniách je to výstižne zosumarizovaná aktuálna štartovacia čiara pre službu provinciála, ktorá má čaká. Možno by som k tomuto sumáru doplnil ešte jednu boľavú skutočnosť: pomerne veľký počet odchodov spolubratov s večnými sľubmi z našej Spoločnosti. Chcem veriť, že ma to celé zatiaľ neovplyvnilo negatívne. Naopak, usilujem sa pozerať sa na to s čoraz väčšou vierou a tiež sa snažím neprestávať vidieť množstvo krásneho, až zázračného, čo tu v provincii máme. V tomto zmysle zomieranie otca provinciála Jožka Ižolda bolo pre mňa neskutočne silným svedectvom, ktorým nás on akoby pozval rozvíjať spolu s bratmi v provincii a s celou saleziánskou rodinou na Slovensku pokornú a pokojnú dôveru v nebeského Otca.
Aké budú tvoje prvé kroky po prevzatí úradu?
Hneď po uvedení do služby provinciála máme naplánované stretnutie provinciálnej rady v novom zložení. Po nej sa v nasledujúcich dvoch týždňoch chcem osobne stretnúť s každým direktorom z našich 24 komunít na Slovensku. S direktormi našich troch komunít na misiách sa zatiaľ stretnem len prostredníctvom internetového videohovoru.
Provinciál je otcom saleziánskej rodiny na Slovensku. Čo prežívaš, keď si uvedomíš, že máš byť tu a teraz „donom Boscom“ pre duchovnú rodinu i pre mladých?
Prežívam bázeň, lebo ma to presahuje. Nemám na to dostatočné ľudské ani duchovné kvality. A to nehovorím z falošnej skromnosti, ale preto, že je to naozaj tak. Cítim sa podobne ako apoštoli, keď im Pán Ježiš tvárou v tvár niekoľkotisícovému zástupu povedal: „Vy im dajte jesť!“ A ja nemám ani tých biednych päť chlebov a dve ryby. Mojou útechou i priestorom, v ktorom túžim rásť, je však dať s dôverou Pánovi všetko, čo som schopný dať, aby on z toho urobil dostatok toho, čo treba práve teraz pre mladých a saleziánsku rodinu na Slovensku.
Čím by si si prial, aby saleziáni prispievali do Cirkvi na Slovensku v nasledujúcich rokoch?
Asi tým, čo nám zanechal don Bosco a čo nám univerzálna Cirkev zverila, keď schválila naše Stanovy: aby sme boli znameniami a nositeľmi Božej lásky pre mladých, najmä najchudobnejších. Konkrétnejšie sú to tie známe štyri oblasti: výchova a evanjelizácia mladých, starostlivosť o apoštolské povolania, služba ľudovým vrstvám, najmä cez spoločenskú komunikáciu a napokon ohlasovanie evanjelia národom, ktoré ho ešte nepoznajú.
V saleziánskej tradícii sa hovorieva: direktorovi papuče a provinciálovi dáždnik. Bude veľa pršať najbližších šesť rokov?
Božia milosť prší stále a veľa, takže v tomto zmysle by dáždnik mohol byť prekážkou pre prijatie štedrých darov a nežných prekvapení, ktoré mi najbližších šesť rokov Boh Otec napriek tomu, že si to nezaslúžim, určite ponúkne, aby si ma pritiahol viac k sebe.
Počas provinciálnej kapituly v novembri 2015.
Keď pripravujeme rozhovor, ostávajú ešte dva mesiace do začiatku tvojho „úradovania“. Ako aktuálne vyzerá stôl budúceho provinciála – reálny i ten symbolický?
Júl som si rezervoval pre osobné duchovné cvičenia, oddych, modlitbu a reflexiu v ústraní. V prvej polovici augusta ešte dotiahnem povinnosti spojené s úlohou magistra v noviciáte, ktorá sa zavŕši v deň prvých sľubov našich novicov. Potom ma čaká sťahovanie do Bratislavy a konkrétne zorientovanie sa v administratívnych náležitostiach, ktoré sú spojené s úlohou provinciála. Do toho ma vovedie doterajší provinciálny vikár don Peter Bučány. No a ako teraz zvyknem žartovne hovoriť, 1. septembra príde „vylodenie v Normandii“.
A ak by sme sa opýtali v podobnom duchu na srdce, čím teraz žije tvoje srdce provinciála?
Stále je to ešte len srdce budúceho provinciála, ale to srdce sa snaží žiť prítomnú chvíľu a neutekať do budúcnosti, kde sú rôzne veci, z ktorých má strach, a teší sa, že má čas sa zastaviť, oddýchnuť si a vo vďačnosti nebeskému Otcovi uvažovať nad skúsenosťou jedenástich rokov v úlohe magistra novicov.
Don Timko ako magister, s hlavným predstaveným donom Artimem pri jeho návšteve na Slovensku v novembri 2016.
ODPOVEDE BEZ PRÍPRAVY
Vianoce alebo Veľká noc? – Veľká noc
Ráno alebo večer? – Ráno
Film alebo kniha? – Kniha
Leto alebo zima? – Leto
Pizza alebo halušky? – Halušky
Hory alebo more? – Hory
Pivo alebo víno? – Pivo
Zemiaky alebo ryža? – Zemiaky
Futbal alebo hokej? – Futbal
Tričko alebo košeľa? – Košeľa
Ruženec alebo litánie? – Ruženec
Vlk alebo zajac? – Vlk
Televízia alebo internet? – Internet
Mobil alebo diár? – Mobil
Auto alebo bicykel? – Bicykel
Doterajší provinciáli saleziánov na Slovensku
od vzniku Slovenskej saleziánskej provincie v decembri 1939:
† Jozef Bokor 1939 – 1968
† Andrej Dermek 1968 – 1981
† Jozef Kaiser 1981 – 1993
† Ernest Macák 1993 – 1999
Vladimír Fekete 1999 – 2005
† Štefan Turanský 2005 – 2008
Karol Maník 2008 – 2014
† Jozef Ižold 2014 – 2020
Zdroj: saleziani.sk / rhsdb